Lucie Bílá: Už zase snívam o láske

Od rána je napätá a myslí na pohľady, ktoré skúmajú sklamanie na tvári toho, kto nevyhral. Lucie Bílá aj tento rok tŕpla, ale pred kamerou si mohla vymeniť so synom Filipom pusu. Získala totiž už dvanásteho Slávika.

Na Zlatý koncert do Bratislavy ste prišli s novým účesom. Nie je pre vás únavné stále inak vyzerať?
Nie, lebo mám výbornú vizážistku Helenu Dostálovú. Zoznámili sme sa pri CD Úplne nahá, ktoré som nahrala pred jedenástimi rokmi. Ona ma vtedy iba česala, ale veľmi dobre na mňa zapôsobila. Práve som hľadala niekoho, s kým by som cestovala a kto by ma upravoval pred koncertmi. Sú totiž veci, ktoré by mal robiť niekto za mňa, aby som sa zatiaľ mohla učiť alebo len tak premýšľať. Zvolila som si Helenu, lebo je najlepšia vo svojom odbore. Na budúci rok to už bude dvanásť rokov a ja som nenašla nikoho lepšieho. Navyše je to človek slnečný, presvietený, vie mi vytvoriť krásnu atmosféru a aj ma pred koncertmi upokojí. Nejde totiž len o líčenie: Keď niekomu dovolíte, aby vám siahal na tvár, musí to byť priateľ! Máme dokonca v Prahe vedľa seba byty. Je to výhoda, môžem zabehnúť k nim aj v župane. Nalíči ma pri kávičke a ja zasa v župane odídem.

Neznásilňujú módne trendy váš vkus?
Niekedy mám pocit, že to je skôr naopak. Helenka mi napríklad začala narovnávať vlasy a potom si začali vyhladzovať vlasy všetci ostatní, vymysleli sme dredy, potom mikádo, potom kučery a všimli sme si, že nás napodobňujú. Ja sa nemusím prispôsobovať, mám pocit, že sa prispôsobujú ostatní a my predbiehame čas.

V Otvoviciach bývajú vaši rodičia. Kam vlastne idete najprv, keď prídete z Prahy do rodnej dediny? K nim či do svojho domu?
Samozrejme, že idem rovno domov. Keď prídem napríklad z bratislavského koncertu, je asi pol jednej v noci. Doma ma čaká syn. Už, samozrejme, spí, lebo babička s dedom ho večer priviezli a uložili. So synom vstávame o šiestej, dáme si spolu raňajky. Potom idú rodičia do miestnej "sámošky" a zastavia sa u nás na kávičke. Nedeľné obedy mávame u mamičky, Vianoce zasa u mňa. Keď mám voľno, zastavím sa aj u brata, ktorý býva hneď vedľa, alebo u kamarátok. Najčastejšie u tej, s ktorou sme vyrastali a vieme o sebe všetko.

Chodíte na prechádzky?
Mám taký krásny dom, že nemusím nikam ísť. Uvarím si kávu, sadnem si na hojdaciu lavicu a len sa pozerám cez sklenené steny. Vidím kaplnku a som šťastná. Domov mám rozprávkový a nikam sa mi z neho nechce. Nikdy v živote som nepredpokladala, že by som raz mohla takto žiť. Niekedy chodím po dome a hovorím si: To je ozaj moje? To som postavila naozaj ja?

Čo odpovedá dom?
Tu nie si na návšteve, to je tvoje. Je to báječné!

Dali ste opraviť aj kaplnku, ktorú vidíte z okna. Čo ešte robíte pre rodnú obec?
Pre mňa je dôležité svojmu domovu vracať, čo mi dal. Snažím sa vrátiť rodičom, a aj dedine, lebo sa tam cítim nádherne. Preto som opravila kaplnku, pomáham sponzorovať miestnych futbalistov. Teším sa z toho a viem, že šťastie si človek nemá nechávať pre seba, ale rozdávať ho. S kamarátkami sme napríklad urobili v kultúrnom dome pár koncertov a za to sme kúpili do kaplnky zvon. Na Vianoce sa tam zíde celá dedina, spievame koledy, zaželáme si pekné sviatky a až potom ideme k štedrovečernému stolu.

Vďačíte rodičom aj za talent? Čo všetko ste po nich zdedili?
Okrem zdravého sedliackeho rozumu som zdedila aj cit a sociálne cítenie. Moja mamička pracovala dvadsať rokov v domove dôchodcov ako opatrovateľka a vďaka nej mi nikto nie je ľahostajný. Po otcovi som zdedila sedliacky rozum a možno aj zmysel pre humor. Môj otec je totiž neskutočný komik, ktorému sa nahlas smeje celá rodina. Starý otec bol murár, otec je sklár a zámočník, brat pracoval v hutách v Kladne. Jediný umelec medzi nami je strýko, ktorý býva v Brezne a nesmierne krásne maľuje. Je z otcovej strany. Nikto nebol muzikant, ale myslím si, že mamička krásne spieva, otecko vedel jódlovať a dedo pískal. Tak je to u nás s talentom, ale ja som vďačná najmä za to zázemie, ktoré som dostala. Je dôležité, aby sa človek mal kam vracať, aby mal niekde korene. To pomáha prežiť celý život v pokoji. Keď sa človek nemá kam vracať, tak sa mu žije zle. Som teda rada, že mám krásny vzťah s rodičmi, so synom aj s bratom. To je dôležité. A vôbec - mám pocit, že kto nie je vďačný, tak nič od života nedostane. Ja mám tú vďačnosť v sebe odjakživa a vďaka nej sa mi možno darí.

Boli ste niekedy aj nevďačná? Zachovali ste sa zle?
Nedávno som bola na krste čarodejníckeho kalendára 2010 mojej kamarátky Marcely Košanovej. Urobila ho pre dievčatá. Je o znameniach, o tom, čo máme variť, čo máme jesť, ako sa máme správať, na čo si máme dať pozor. Dostala som okrem kalendára ešte jednu tašku s knižkami a zavtipkovala som: "Toto si nenapísala ty, to mi môže niekto aj pokojne ukradnúť!" A taška sa mi stratila. Preto sa snažím, aby som sa nikdy nerúhala, lebo viem, že to nie je len tak. Keď sa ma napríklad niekto opýta, či by som chcela na sebe niečo zmeniť, zamyslím sa: Možno by mohlo byť všetko lepšie, ale - mohlo by to byť aj horšie! Takže ja som vďačná za to, čo mám. Nie som prešľachtená, všetko je, ako má byť.

O čom sa najradšej zhovárate s mamou?
Predovšetkým sa bavíme o našom Filipkovi, pretože babička s ním vlastne prežila prvých päť rokov, keď som bola veľmi vyťažená a snažila som sa zarobiť práve na náš dom. Nebudujem ho iba pre seba a pre syna, ale pre celú našu rodinu. Môj otec žartuje, že ten dom stavali celé stredné Čechy, ale mne sa to tak páči. Bez rodičov by som to dodnes mala so synom komplikovanejšie. Vždy je dobre, keď dieťa pomáha vychovávať rodina a vlastná krv. Takže sa bavíme hlavne o synovi, ale aj o minulosti aj budúcnosti.

V Otvoviciach žili už vaši starí rodičia?
Z maminej strany, otec pochádza zo Slovenska. Veľmi som milovala svojho starého otca, ktorý zažil moje prvé vystúpenie v otvovickom "kulturáku", keď som ako sedemročná spievala Čierne oči choďte spať. Zomrel, keď som mala osem rokov. To ma mrzí. Nedávno som pozvala pani učiteľku Krejzovú z Otvovíc na predstavenie Carmen, kde hrám. Je to najlepšia učiteľka, akú som poznala. Milovali sme ju. Z javiska som sa poďakovala práve za to prvé vystúpenie v siedmich rokoch, keď ma strčila pred ľudí a ja som vlastne vďaka nej zaspievala prvý raz verejne.

Hodnotia vaše výkony aj doma?
Rodičia ma sledujú ako svoju dcéru, to je samozrejmé, sledujú ma aj kamarátky. Tie majú za úlohu, aby ma upozornili, keby mali pocit, že idem zlým smerom. Nie v muzike, ale ľudsky. Musia ma vrátiť! Takže mám to poistené. Azda sa takto nestane, že by som začala "hviezdnatieť".

Vaša mama vie pliesť košíky a vy tiež ovládate ručné práce. Nedávno ste však boli s ihlicami na karikujúcej obálke jedného časopisu, ktorý dosť kriticky rozobral vašu tvorbu. Ako beriete útoky?
Ten text v Reflexe je nelichotivý, fotografia je karikujúcou montážou. Mne to neprekáža, som zvyknutá. Čo by som to bola za celebritu, keby som nevydržala aj taký ohlas?

Vy sa netajíte sympatiami k prezidentovi Václavovi Klausovi, ktorý v českých umeleckých kruhoch nie je veľmi obľúbený. Nebojíte sa, že si tým vyrábate nepriateľov?
Môže to tak byť. Do orla sa vždy strieľa a náš pán prezident je to najlepšie, čo môžeme mať, je to to najlepšie vedenie pre nás. Stojím si za svojím názorom a nie som človek, ktorý by sa bál povedať veci nahlas. Som demokrat. Nikomu nehovorím, aby volil toho a toho, tú a tú stranu, ja len hovorím, že si veľmi vážim pána profesora Klausa a vždy si ho vážiť budem. Je však pravda, že niektoré útoky na moju osobu sú vlastne útoky na neho. Ale ja to vydržím. Som totiž podobná ako profesor - vo finiši vždy pridám.

Cítite, keď vás niekto miluje?
To viete, že áno. Som už celkom dobrá čarodejnica, mňa už nikto rožkom neopije.

Páči sa vám teraz niekto?
Čo sa týka mužov? Zatiaľ si užívam samotu. Obsadila som všetky zásuvky v byte, rozťahujem sa sama v garáži.

Zmienili ste sa, že v živote vám pomáhajú aj obrazy maliara Vladimíra Komárka, s ktorým ste mali pekné priateľstvo. Ako ste sa zoznámili?
Mali sme blízko seba chalupy. Bohužiaľ som ho stretla dva roky pred jeho smrťou a to ma strašne mrzí. Komárkove obrazy sú veľmi láskavé a naozaj pomáhajú.

Muž ako bol Vladimír Komárek by sa k vám hodil. Taký starší, vnímavý, čo by vás ochraňoval aj bavil...
To určite. Nestretla som ho však zatiaľ. Dúfam, že keď ho stretnem, zmením predsavzatie byť sama. A ešte dúfam, že ho spoznám medzi ostatnými a že on sa nevydesí a nezľakne sa ma. Niekedy mám totiž pocit, že ma ľudia veľmi málo poznajú. Každý si urobí predstavu, a až keď ma spozná, zistí, že som vlastne niekto úplne iný. Niekedy si ľudia napríklad myslia, že moje srdečné správanie je prejav slabosti alebo naivity... Ľudia sa ku mne väčšinou správajú slušne a ja chcem byť voči nim tiež taká. Keď im napríklad píšem, píšem s úctou a používam zdrobneniny a milé slovíčka. Aj Božena Němcová svoje listy končila výrazom "s láskou Vaše" a nebolo to nič prehnané. To je moja slušná výchova, nie je to nejaká hlúposť alebo neuvedomelá slabosť. Ja jednoducho taká som. Mám ľudí rada, som tu pre nich, viem sa pre nich rozkrájať a tak sa aj prejavujem. Ja sa nezmením. Slovo "lidičky" som už naozaj dávno nepovedala, ale stále mi to budú vyčítať. Alebo - niekto napísal, že "vy ste už s tou svojou charitou trápna". Ja budem rada takto trápna ešte veľmi dlho.

Boženu Němcovú ste aj hrali. Čo vám to dalo?
Rok som hrala v divadle jej život, vďaka čomu som sa dozvedela rôzne veci. Mám aj nádherné pamiatky ako knihy, busty. Němcová je mi blízka. Bola otvorená a tým si spôsobila veľké problémy. Potrebovala lásku a dokázala pre ňu čokoľvek urobiť. Aj to máme spoločné. Bola výnimočná tým spôsobom, že dostávala stále po papuli, čo mi je tiež blízke. Môj kamarát farár hovorí: "Keď vás kopú do zadku, Lucinka, tak je isté, že ste vpredu!" Takže, hovorím si, pokojne kopte, ja to vydržím. A Němcová to vydržala tiež. Ale nechcem sa sťažovať. Veď to sú len občasné prejavy. Ja som obklopená krásnymi ľuďmi, spolupracovníkmi, priaznivcami a doma mám toho najúžasnejšieho rytiera, môjho syna. Denne hrám o láske v Carmen a láska mi nechýba. Zatiaľ. Už sa mi o nej však snívalo!

Bojíte sa starnutia?
Starneme všetci, ale ja by som to slovo zmenila na dozrievanie alebo poznávanie. Teším sa na to, čo bude, preto mi starnutie neprekáža. Už by som sa nechcela vracať. Videla som jeden dokument, kde sa staručkej panej pýtali, či by chcela byť znova mladá a ona im odpovedala: "Prečo? To už som bola." Aj ja to tak cítim. Mladosť sa týka už iných generácií. Nech si dobývajú svoj svet. Ten môj svet je krásny taký, aký je.
 
Lucie Bílá
Speváčka sa vlastným menom volá Hana Zaňáková. Narodila sa 7. apríla 1966 v Otvoviciach, vyučila sa za dámsku krajčírku. Spievala so skupinami Rock - Automat, Arakain, Vitacit. Po hitoch ako Láska je láska, Si môj pán atď., sa stala najžiadanejšou českou speváčkou v oblasti populárnej hudby. Je spolumajiteľkou pražského divadla Ta fantastika, získala dvanásť Českých slávikov z rovnomennej ankety, účinkovala vo viacerých muzikáloch. Práve vydala nový album Bang! Bang!

Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: EMI Music