Pišťanek o ženách: Jedna žena bez predsudkov

Mal som prečítaný "memoárromán" Kde je zakopaný pes, ktorý napísal jej slávny otec Pavel Kohout, aj jej knihu Indiánsky beh, ktorý rozprával o tom istom z jej pohľadu. Povedal som jej vtedy, že tá útla knižočka je strhujúca a skvelá.

Dodnes považujem Terezu Boučkovú za jednu z najlepších českých spisovateliek. Akurát že píše málo, takže ju všetci ostatní prevalcujú a prekričia. Škoda. Ale to málo, čo napíše, sa dá rovno tesať do mramoru.

A prečo toho nenapísala viac? Pretože posledných päť rokov prežívala peklo na zemi, ktoré v nej načas spoľahlivo ubilo chuť písať. Peklo, ktoré si privolala sama. Ako mladá žena sa od lekára dozvedela, že nikdy nebude môcť mať deti. A tak si s manželom nerozvážne adoptovali dve cigánčatá z detského domova.

Lekár sa však mýlil. O rok Tereza otehotnela a porodila syna. A tak vychovávali tri deti. Pamätám si, aká bola Tereza vtedy naplnená šťastím a láskyplným citom. Ja som len krútil hlavou. Žiaľ, moje temné predtuchy sa splnili priam s hrozivou dôslednosťou. Z oboch chlapcov sa stali narkomani a kriminálnici.

Dnes Tereza uznáva, že mala dať na rady skúsenejších, ktorí ju od adopcie odhovárali. Nuž, na to ani netreba skúsenosti, na to stačia obyčajné predsudky, ktoré máme v sebe. Toľko sa na ne nadáva, už aj to slovo samo vnímame ako čosi negatívne, fuj, a vidíte, práve na toto sú dobré. Aby človek nedopadol ako Tereza Boučková a jej manžel.

Neteší ma, že som sa zasa nezmýlil. Už by som sa, naopak, veľmi rád niekedy zmýlil.

Text: Peter Pišťanek pre Pravdu
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu