Presunúť na hlavný obsah

Milota Havránková: Nie som neprístupná blondína

Kariéra

Fotografka Milota Havránková je elegantná dáma, tvrdohlavá, svojská a neprispôsobivá.

Možno aj vďaka týmto vlastnostiam sa jej podarilo v šesťdesiatych rokoch posunúť slovenskú fotografiu. Naštartovali ju "sladké šesťdesiate", ale pokračovala aj v ďalších rokoch. Totalitný režim, ktorý velebil falošný realizmus, považoval experimentálnu a výtvarne spracovanú fotografiu za spoľahlivú oblasť, ktorú netreba veľmi strážiť. Milota Havránková prekročila tento predpoklad a robila fotografie, na ktorých bola realita celkom iná než to, čo bolo v tom čase vo všetkých časopisoch o fotografii. Prišla s niečím novým. V jej fotografiách boli pocity a myšlienky vyjadrené netradične a svojským spôsobom. Milota Havránková dnes vedie galériu a chystá sa - po prvý raz - cez fotografiu vyjadriť súčasný pocit života v prírode.


Kde ste najšťastnejšia?
Asi na chalupe v drevenom dome na strednom Slovensku. Je to nad Čiernym Balogom, v nádhernej horskej doline. Je tam studený vlhký vzduch, rôznorodá príroda a ruda v zemi. Keď je búrka, je tam ako v hororovom filme, myslím že vtedy mi nie je všetko jedno.

Pôsobíte mestsky, človek by nepredpokladal, že hľadáte samotu...
Naozaj som typický mestský človek a nikdy som si nemyslela, že budem niečo ako chalupárka. Môžem povedať, že som to až nenávidela, v horách som sa vždy bála, bolo mi zima a o kvety sa dodnes neviem starať. Raz som sa však s priateľmi náhodou dostala do toho kraja. Uvidela som tam niečo ako raj na zemi. V lese, množstvo ovocných stromov a dom, ktorý ma dostal. Pod hruškou pri dome sedela žena a pôsobila veľmi majestátne a múdro. Pozvala nás dnu. Všade voňali jablká a ja som sa cítila ako doma. Na kopaniciach sa žilo ťažko, všetci chudobní mali na domoch malé okienka, nízky strop, málo svetla. To ma vždy desilo, ale tento dom bol niečím noblesný a honosný. Páčil sa mi. Nechali sme tam svoju adresu a asi o rok ma vyhľadali. Ona zomrela a pred smrťou povedala, že si želá, aby ten dom bol práve môj. Považovala som to za osudové znamenie, a tak som dom kúpila.

Aj ste tam už fotili?
To sa skoro nedá. Je to téma, ktorú si stále nechávam ako niečo, nad čím sa dá premýšľať, pretože sentiment je príliš silný, západ slnka príliš televízny. To, čo pritom prežívame, je neuchopiteľné a paradoxné. Ľudia obyčajne krajinu fotia bez zábran a milujú to. Nádherných fotografií prírody je neuveriteľné množstvo a ja neviem, na čo vlastne čakám.

Čakáte asi, kým sa to vo vás pretaví?
Mne to vždy trvá dlho. Potrebujem mať vnemy poriadne prežité. Platí to však aj vo všeobecnosti. Človek veci pochopí až z odstupu času a môže o nich až potom podať objektívnu výpoveď. Moje fotky sa preto často k niečomu vracajú. Vychádzam z vrstiev, ktoré sa vo mne ukladajú, z toho, čo prežijem a potom je to poznanie iné. Keď človek prežíva súčasnosť, tak jej vlastne nerozumie. Až po čase sa pozrie na to, čo sa dialo a porozumie. Aj keď zomrie človek, ľudia na neho spomínajú v dobrom, lebo sa vyselektuje to nepodstatné a zostane len to dôležité. Preto je dôležitá tradícia - cez ňu môžeme mnohé súvislosti pre súčasnosť pochopiť.

Majú tie fotky takýto zmysel iba pre vás alebo by mali znamenať nové poznanie aj pre diváka?
V prvom rade majú zmysel len pre mňa a až potom pre druhých. Chcela by som ukázať, čo je dôležité. Pohybujeme sa vo svete, v ktorom ako keby to umelé začalo prevládať, ako keby prirodzenosť chýbala nielen v pocitoch, ale už aj v tom, čo je racionálne. Preto si aj tému prírody ešte nechávam otvorenú, lebo mi nejde len o pekné obrázky. Príroda sa totiž veľmi ľahko fotí, je veľmi prirodzená, krásna, čiže tam niet čo pokaziť alebo prikrášľovať. Obrázkov prírody je strašne veľa, ale ja by som ich chcela urobiť práve s mojím pocitom, ktorý by si ľudia uvedomili.

Ako sa na to pripravujete? Sú to úvahy o kompozícii? O miestach, ktoré budete fotiť?
Možno to nemá také konkrétne podoby, ale niekam cielim a myslím na to. Preto milujem ten domček a trávim tam každé leto. Mám rada to spomalenie - naši predkovia mali viacej času na rozmýšľanie. Teraz je všetko urýchlené a niektoré veci si nemáme kedy uvedomiť.

Len či tí naši predkovia mali také zaujímavé námety na rozmýšľanie ako my. Neboli jednoduchší než my?
Mali iné priority. Každá doba má svoje priority, problémy, radosti. Človek zostáva stále človekom. Je to rovnaké. Keď nemôže v noci zaspať, tak má asi rovnaké pocity ako ten, čo nemohol zaspať pred sto rokmi. Racionálna stránka života sa dnes prudko rozvíja, ale emócie sú rovnaké a tie určujú náš život.

Toto leto ste z chalupy "odbehli" do Londýna, kde ste mali výstavu. Znášate také prudké zmeny prostredia?
Ja to milujem. Milujem zmenu prostredia. Neviem, či by som dokázala žiť iba na jednom mieste. Práve preto, že som fotograf, rada vnímam veci a rada ich porovnávam, rada rozmýšľam o ich súvislostiach.

Nebojíte sa veľkého sveta?
Mám pocit, že som to, čomu sa hovorí kozmopolita. Zároveň mám však neskutočne rada to zázemie, z ktorého som vyšla. Cítim korene, ktoré nejakým spôsobom určili moju cestu a vytrhávať sa nechcem.

Ako dopadla výstava?
V Londýne mám syna a priateľov, ktorí tam žijú. Možno aj vďaka tomu prišlo veľa mladých umelcov a zaujímavých ľudí. Vystavovala som vlastný výber svojej tvorby, viac koncepčne zameraný a tešila som sa z priazne ľudí, ktorí objavili moju tvorbu a snažia sa ma posunúť k ľuďom, ktorí ma nepoznajú a ja môžem vizuálne komunikovať.

Vystavovali ste aj v USA...
V Chicagu minulý rok. Každá výstava má iné poslanie, záleží, v akom prostredí je. Toto bolo v škole, pre mladých a potešilo ma, že podľa tvorby a katalógu ma považovali za tridsiatničku. Prekvapilo ma, že tvoria a rozmýšľajú takmer úplne rovnako ako naši študenti a pracujú na takých istých témach.

V tvorbe mladnete?
Neviem, či je to dobré, či zlé, ale ja som - aj ako pedagóg - veľa času trávila medzi mladými ľuďmi, takže - mohlo ma to ovplyvniť.

Máte žiakov, na ktorých ste pyšná?
To určite a nie je ich málo, ale takýmto spôsobom som neučila. Vždy mi išlo o to, nasmerovať ich. Umenie sa nedá naučiť, je to vec poznania. Chcela som, aby sa im otvorilo myslenie. Nech rozmýšľajú o tom, čo vidia a fotografujú.

Vy ste zažili začiatky fotografie a jej prudký rozvoj. Kde sa nachádzate teraz?
Počas môjho života sa naozaj fotografia zmenila. Mám pocit, ako keby so mnou rástla. Ako keby som nastúpila na fotografický vlak, prebehla som ním a ešte sme uháňali. Nasávala som stále niečo nové, ale bola som to stále ja.

V tvorbe ste mohli pokračovať aj po auguste 1968 a dokonca ste experimentovali. Ako ste ušli strážcom ideologickej čistoty?
Práve vďaka tomu, že fotografia nebola v tých časoch taká pozorovaná a vo vývoji ešte vždy mladá. Tak mohli v totalitnom režime vzniknúť fotografické školy, ako napríklad katedra fotografie na FAMU. A práve v sedemdesiatych rokoch vznikali úžasné fotografie, ktoré predbehli dobu. Boli hravé a inšpiratívne. To si však v tom čase nikto neuvedomoval. Mne osobne veľmi pomohlo, že som študovala v Prahe na FAMU, vtedy nič tvorivejšie neexistovalo. Český film bol na totálnom vrchole a ja som mala možnosť vidieť všetky filmy, aj tie, čo sa vôbec nepremietali v kinách. Vtedy som si uvedomila, že môžem fotografiu robiť úplne inak, že si ju môžem vymyslieť. Inšpirovalo ma práve to, že som bola na filmovej škole, stretávala som sa s režisérmi, produkčnými, kameramanmi a mohla som všetko odpozorovať. Uvedomila som si, že to, čo robia, môžem robiť aj ja sama. Inscenovanú fotografiu som ako keby odštartovala a začala som používať rôzne fotografické techniky vo farebnej fotografii. Pracovala som s cyklom a príbehom a predznamenávala som príchod počítača.

Bolo to niečo ako príbeh, film... A námety?
Od začiatku som robila fotografie, do ktorých som vkladala svoj vlastný námet, jeho chápanie a prežívanie. V tom čase som mala kamarátov, ktorí vytvárali študentský časopis Echo. Každá fotografia sa im hodila, lebo sme mali rovnaké myslenie. Ako som reagovala ja, tak reagovali ich články. Robila som si, čo som chcela a všetko sa hodilo. Bolo to úžasné. Potom ma začali uverejňovať aj ďalšie časopisy - napríklad český Student, Výtvarný život.

Koho ste vtedy vlastne fotili? Aj svoje lásky?
Nikdy som nefotografovala cudzích ľudí. V tom čase som si veľa vecí, ktoré som robila, ani neuvedomovala. Fotografovala som iba priateľov, rodinu alebo mojich blízkych. Cez nich som aranžovala svoje predstavy a výpovede. Zaujímal ma človek, s ktorým som niečo prežívala a jeho charakter. Cez fotografie som skúmala svoje lásky, cez fotografie príbehu som hľadala môj vzťah k deťom. Cez fotografie som sa zabávala a cez fotografie som spoznávala samu seba. Cez fotografie som našla svoje zázemie. Fotografie sa stali mojimi vizuálnymi pocitmi, ktoré som nedokázala slovami vyjadriť.

Kde sú teraz tie fotky?
Kde by boli? Doma ich mám, v pivnici. (smiech)

A čo s nimi bude?
Neviem. Pýtala som sa mojich detí. Hneď mali odpoveď - vyhodíme! Bolo mi treba sa pýtať. Viem, že to neurobia, a načo sa vôbec pýtať, ale človeku to nedá, zamýšľa sa nad zmyslom fotografovania a uchovania výsledkov práce. Dnes je fotografický boom, fotografuje každý a ja mám z toho až des. Ľudia začínajú prežívať svoje životy cez fotografiu. Vidím to aj v rodine - idú na dovolenku a potom púšťajú fotky na obrazovke televízora. Neskutočné množstvo fotografií a hneď majú pocit, aké to bolo úžasné. Ľudia potrebujú ilúziu a cez fotografiu ju môžu prežívať. Je to realita v realite, niečo neprirodzené. Fotografia je úžasná, ale aj nebezpečná. V rukách mocných sa stala manipulačným prostriedkom. Ľudia začínajú veriť len svojim fotografiám, lebo majú pocit, že tie sú pravdivé.

Vy teda na dovolenke nefotíte?
Ľudia sa čudujú, že nebehám s fotoaparátom, ale ja zrazu nemám potrebu. Boli sme na dovolenke, dala som aparát synovi, aby fotil. Keď sme prišli domov, hovorí: No, ty si mi dala. Ja nemám zážitky, ja som stále fotil a nič som nezažil.

Ovládali ste vždy svoje pocity? Podliehate náladám?
Snažím sa. Darí sa mi to, ale nie vždy. Potom o tom premýšľam, vyvažujem tak racionálne a citové. Má to byť v rovnováhe.

Vždy ste mali zvláštny vzhľad, imidž. Aj keď ešte nebolo toľko oblečenia v obchodoch, mali ste zvláštny šatník...
Bola som k tomu vedená od malička. Nebola som ten typ, že budem mať jeden sveter a budem spokojná a bude mi jedno, aký je. Myslím, že ľudia vymysleli všeličo, aby sa skrášľovali a netreba to zanedbávať. Z dobrého vzhľadu pramení dobrý pocit. Človek môže podčiarknuť svoju osobnosť, niečo zdôrazniť... Pracujem s vizuálom, takže sa mi zdá prirodzené, že sa tým zaoberám. Asi som to podedila po mame. Bola zaujímavý človek, mala svojský vkus, chodili sme ku krajčírke, vedela z ničoho urobiť krásnu noblesu, vždy niečo vymyslela, nielen pre seba, a keď bolo treba aj pre celé osadenstvo. Bola veľmi tvorivá a skromná.

Ste Bratislavčanka, ale narodená v Košiciach. Máte vzťah k východu? 
Mala som deväť rokov, keď sme sa presťahovali do Bratislavy. Košice mám rada. Veľmi som chcela opäť vidieť náš dom a dvor, kde rástla vysoká hruška. Keď som však po rokoch prišla na to miesto, videla som, že to je malý dvorček a vetchý strom, na ktorom visela asi jedna hruška. Ale vôňa v dome bola rovnaká. To sú tie spomienky, ktoré v sebe zbierame a nenápadne rastieme, klesáme a starneme.

Rodičia mali tiež výtvarný talent. Bolo to pre vás východisko?
Na rodinu nedám dopustiť! Všetko, čo vo mne je, je buď od mojej rodiny, alebo od študentov. Naša rodina je veľmi individualistická, každý sme tak strašne iný! A keď sa stretneme, každý ako keby rozprával o tom svojom. A nejako to vždy zapadá do seba.

V Bratislave vediete galériu, čo vám to prináša?
Je to výborné, lebo každý mesiac sa stretávam s novými ľuďmi. Výstavy sa nevenujú len fotografii, hoci dnes je fotografia všade a vládne svetom. Objavuje sa a vo všetkých výtvarných disciplínach. Venujem sa najmä mladej tvorbe (galéria je pod patronátom študentského pôžičkového fondu). Neviem, či som dobrý kurátor, ale vždy som milovala tvorivý proces, a tak sa snažím dávať dokopy také výstavy, ktoré odkrývajú latentnosť tvorivého procesu.

Ste zvyknutá na ľudí, nebojíte sa niekedy, keď ste na chalupe sama?
Často som tam sama a nie som až taká smelá, ako sa zdám. Musela som si povedať "Čo sa mi môže stať? Veď som nejaká Havránková!" Zaklínadlo pomohlo.

Rozumiete si s ľuďmi z kopaníc?
Ja sa vôbec dosť ťažko viem priblížiť, ale našli sme si k sebe cestu. Prihovorili sa a tiež pochopili, že nie som, ako vyzerám, nejaká neprístupná blondína z Bratislavy. Navzájom sme sa pochopili a teraz, keď prídem, navštívia ma, pomôžu mi. Ja sa prostrediu prispôsobujem a som pre nich niečo, čo im prináša mestskú inšpiráciu.

O čom ste na chalupe premýšľali toto leto?
O budúcnosti: Umelcom sa stane ten, kto bude vedieť žiť.

Fotografka Milota Havránková sa narodila 7. augusta 1945 v Košiciach. Je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej umeleckej fotografie. Venovala sa voľnej tvorbe, tvorbe pre interiér (napr. bývalá kaviareň Zelený dom, alebo Modrá guľa). Pôsobila ako pedagogička na SŠUP v Bratislave, neskôr na pražskej FAMU a na bratislavskej VŠMU, (bola pri zrode Katedry umeleckej fotografie). Sama absolvovala štúdium na FAMU a v šesťdesiatych rokoch sa presadila ako priekopníčka inscenovanej fotografie. Vystavovala doma aj v zahraničí, toto leto v Londýne. Vedie galériu PF 01 v Bratislave na Panenskej ulici.

Text: Helena Dvořáková pre Pravdu
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu

- Najčítanejšie -

Najväčší dom nábytku na webe