Deti potrebujú aj pravidlá, nielen rozmaznávanie

Až do dvadsiateho storočia vraj deti nepredstavovali nijaký problém. Dve tretiny z nich zomreli, kým sa dožili dospelosti a ostatné nikto nepovažoval za dôležité. Ako pripomína populárny austrálsky rodinný terapeut Steve Biddulph vo svojej knihe Prečo sú šťastné deti šťastné, až v polovici minulého storočia sa na deti začalo pozerať ako na ľudí. "Kyvadlo sa však prehuplo  ďaleko - dieťa sa stalo najdôležitejším členom rodiny," hovorí. Tento posun však nebol dobrý ani pre rodičov, ani pre deti. "Až teraz sa kyvadlo konečne vracia k svojmu stredu,"  vydýchol si terapeut. Lenže v niektorých rodinách to ide akosi ťažko.

Zanedbané deti
Podľa viacerých odborníkov sú dnešné deti zanedbané. Nie, nechodia v otrhaných šatách a nespávajú pod mostom (aspoň väčšina), ale rodičia im venujú primálo zo svojho času. Deti sa preto dožadujú pozornosti svojich rodičov aj nevhodným spôsobom: neposlúchajú, bijú sa, kričia, sú ochotné urobiť čokoľvek, len aby si ich rodičia všimli. Mnohí rodiča reagujú na dieťa, až keď "robí problémy" a dieťa sa tak naučí jednoduchý vzorec: Chceš sa hrať? Vyvádzaj a oni prídu!

Opačným problémom ako zanedbávanie detí sa zdá ich rozmaznávanie. Či to už vezmete materiálne, alebo pozornosťou rodičov - je to len druhá strana tej istej mince. Žiadne dieťa nie je stredom vesmíru a ak vyrastie s týmto pocitom, život mu uštedrí pekných pár kopancov.

Malý kurz asertivity
Keď dieťa robí problémy, rodičia to riešia rôznymi spôsobmi. Môžu byť v defenzíve a potom je skutočným šéfom rodiny dieťa a nie rodičia. Môžu byť autoritárski a potom dieťa v rodine nie je dôležité. Pre asertívneho rodiča dieťa dôležité je, ale v rodinnej hierarchii nestojí vysoko nad ostatnými. Každý v rodine má svoje práva aj povinnosti.

Mnohí rodičia sa predháňajú, aby svojim deťom splnili, čo im vidia na očiach. Niekedy sa zdá, že im plnia želania ešte skôr, ako ich stihnú vysloviť. Lenže tak ich oberajú o možnosť po niečom túžiť. Rodičia si naozaj často pletú potreby svojich detí s túžbami. Potreby dieťaťa sú celkom jednoduché: jedlo, bezpečie a láska. "Všetko ostatné sú len túžby a tie sa nemusia vždy splniť," podotýka aj austrálsky terapeut.  Ruka v ruke s neúmerným plnením túžob detí často idú neúmerné detské úľavy. Tým sa pochopiteľne miska váh medzi "dostal" a "dal" nebezpečne nakláňa.

Kým v minulosti v rodine robili všetci všetko spolu a deti sa zapájali do rodinných povinností od úplného malička, dnes rodičia zarábajú a deti ich peniaze míňajú bez toho, aby priložili ruku k dielu. Deti samozrejme nemôžu pracovať ako dospelí v zamestnaní, ale v domácnosti áno. A od tínedžera je celkom legitímne chcieť, aby si svoje výdavky na zábavu alebo svoje materiálne túžby (pozor, nie potreby!) financoval  zo svojich vlastných finančných zdrojov.

Čakáreň na život

Podľa odborníkov rodinám spôsobuje veľa problémov mylná predstava, že detstvo je len akási "čakáreň" na skutočný život v dospelosti. V skutočnosti sa život začína už od narodenia a úlohou rodičov nie je nič viac a nič menej, ako nechať pôsobiť jeho zákonitosti a učiť deti, ako fungujú.  Henry Cloud a John Townsend vo svojej knihe Deti a hranice ako prvý v poradí spomínajú zákon "čo zaseješ, to aj zožneš". "Život funguje podľa reálnych logických následkov. Hnev, vyvolávanie pocitov viny, podpichovanie a odopieranie lásky ľudí obvykle nemotivujú," tvrdia autori.

Rodičia však často robia chybu v tom, že sa postavia medzi dieťa a realitu - a bránia prirodzeným dôsledkom správania dieťaťa. Stokrát dieťa o niečo žiadajú, pripomínajú, pomáhajú, až stratia nervy a začnú kričať alebo s hnevom, ale "v záujme rodiny" berú na seba povinnosti, ktoré majú patriť dieťaťu.
Motáš sa a zdržuješ? Zmeškáš! Nesplníš si povinnosti načas? Musíš ich spraviť dodatočne a prídeš tak o zábavu! Takto to na svete chodí a smolu má ten, kto niečo zbabre (dieťa) a nie ten, komu na niečom záleží (rodič).

Deti a hranice
Deti majú svojich rodičov "prečítaných" a až pridobre vedia, ako dosiahnuť, čo chcú. Ešte pred školou si prejdú svojím prvým obdobím vzdoru, ktoré v inej podobe pokračuje v puberte. Mnohí rodičia si myslia, že ak sa dieťa niečoho dožaduje, túži po väčšej slobode. Opak býva pravdou: v skutočnosti protesty a vzbury sú často len prejavom túžby po pevnej hranici.
Deti si dokonca aj otvorene pýtajú od rodičov pevný bod. "Ty mi to nezakážeš? Mala by si mi za to dať trest! Videla si tú mamu z reklamy na prací prášok? Deti jej na tričko naschvál roztlačili paradajky a blato a ona namiesto toho, aby im vynadala, sa usmievala a dala to vyprať!"
Hranice a pravidlá dávajú deťom pocit bezpečia, aj keby  proti nim protestovali.

Text: Zora Handzová pre Magazín Pravdy
Foto: SHUTTERSTOCK