Partlová: Sexuálny objekt? Som skôr sivá myška

Najprv sa uplatnila ako muzikálová herečka a teraz sa jej začína dariť pred kamerou. Diváci ju poznajú zo seriálu Panelák. A inak ju budú vnímať v novom filme Juraja Krásnohorského X=X+1.

Na scéne ste sa objavili v pätnástich, dnes máte dvadsaťštyri. Spýtala by som sa, či už nerobíte vylomeniny, ale vy ste boli vždy veľmi vzorná. V čom sa teda meníte?
Robila som aj vylomeniny, ale už pomaličky dostávam rozum. Som rozvážnejšia a zodpovednejšia. Vylomeniny sa často týkali môjho vzhľadu, najmä vlasov. Mama tŕpla, s akým účesom zasa prídem do Malaciek. A žaslo aj okolie. Dnes som solídnejšia aj v tomto smere, už viem, že keď nakrúcam, nemôžem robiť prudké zmeny s vlasmi.

Ste aj smelšia ako v pätnástich? Dovolíte si odporovať režisérovi?
V rámci istých hraníc, samozrejme. Hovorí sa však, že režisér je boh... Aspoň tak to bývalo. Ale aj keď sa božstvu ťažko odporuje, ak je problém, treba o ňom hovoriť a nájsť riešenie. Nemám však prečo odporovať, to by muselo niečo prekročiť moje hranice. Najčastejšie som pracovala s Jankom Ďurovčíkom, veľkou školou bol pre mňa Jozef Bednárik. Každý režisér ma niekam posunul. V osobnom aj profesionálnom živote.

Naposledy ste spolupracovali s mladým režisérom Jurajom Krásnohorským. Hráte v jeho krátkometrážnom filme X=X+1, ktorý príde do kín na jeseň. Nebolo pre vás nezvyčajné hrať vo filme, ktorý nie je prvoplánový ako muzikál alebo seriál?
Ten film je naozaj veľmi zvláštny. Je to úlet, ale mne veľmi vyhovoval. S režisérom sa mi výborne spolupracovalo. On si ma vybral, ale zafungovala pri tom aj náhoda: mala som hrať inú postavu, jedna herečka ochorela a mňa posunuli tak, že sa zo mňa stala nosná postava.

Ako by ste ten film charakterizovali vy?
Keď som si prečítala scenár, vôbec som mu nerozumela. Je strašne zložitý. Robil ho tiež Juraj Krásnohorský a vychádzal zo štúdií americko-švajčiarskej psychologičky Elisabeth Küblerovej-Rossovej. Tá sa zaoberá pocitmi človeka, ktorý sa práve dozvedel nie veľmi potešujúcu správu - že sa stala tragédia, že je smrteľne chorý a podobne. Vtedy prechádza rôznymi štádiami - najprv tomu neverí, potom si dáva otázku "prečo práve ja?" a napokon sa so situáciou zmieri. To všetko ukázal Juraj Krásnohorský a urobil to veľmi zaujímavo. Je to niečo nové, na Slovensku sa takýto štýl práce zatiaľ nevyskytol.

Čo ste sa pri tom naučili nové vy?
Kamerovému herectvu som sa začala učiť v Paneláku, dovtedy som ho nepoznala. Tu som však pochopila niečo iné. Napríklad – udržať emócie. Človek sa musí veľmi sústrediť, potom dokáže emócie v sebe udržať, dokáže ich ovládať a dokáže ich ovládať na pokyn. Niekedy sme stáli aj pätnásť minút, hrala som práve nejakú traumu a po tej štvrťhodine som ju musela hrať ďalej.

Strážili ste si ten pocit niekde v kútiku?
Určite, treba ísť vtedy bokom. To všetko je v myšlienkach a je to náročné. Človek sa vlastne ničí emóciami, ktoré sú inak zasunuté a on ich nasilu zo seba vyťahujete.

Vôbec ste nepotrebovali skúsenosti muzikálovej herečky?
Čoby nie, robila som tam stojku! Všetky ženy, je nás tam asi dvanásť, sme krásne namaľované, vyčesané a každá je oblečená v elegantnej večernej róbe. A zrazu som mala v týchto nádherných šatách urobiť stojku a postaviť sa na hlavu. Zostala som len pozerať: Prečo mám, preboha, robiť stojku? Mne to vôbec do toho filmu nesedelo. Ale keď som videla finálnu verziu, musela som uznať, že to je silné, že to tam fakt sedí. Človek vie v hraničnej situácii urobiť čokoľvek a myslí si, že tým niečo dosiahne. Myslí si napríklad, že všetko zlé prestane, keď urobí stojku, že prekoná osud. A my sme sa na tejto, v konečnom dôsledku vážnej scéne, veľmi nasmiali. Predstavte si - idete do stojky, krásne šaty sa vám nahrnú okolo krku, ste len v korzetíku, nad tým chlap, a to všetko na šmykľavej podlahe.

Chceli by ste ešte pracovať s Jurajom Krásnohorským?
Tešilo by ma to. Sme jedna krvná skupina, on je výborný sparringpartner, inšpiruje. Juraj je veľmi šikovný, vie, čo chce a robí to dobre. Viem, že má veľké plány do budúcna, tak dúfam. Zatiaľ je však leto, prázdniny... Vy si asi želáte, aby rýchlo prešli, lebo nemáte rada pauzy a voľno vás znervózňuje.

Chodíte do Malaciek k rodičom a potom ste na dvore so psom. To už je jediné ohnivko, ktoré vás spája so snom, že budete veterinárkou?
Áno, stále ma to celkom neopustilo. Ale tá škola je ťažká, ľudia, ktorí veterinu študujú, mi to potvrdili. Ja by som sa veľmi rada ešte vrátila do školy. Keď budem dlhšie bez práce, tak si sadnem nad knihy a budem uvažovať, do čoho sa pustiť.

Skôr by ste sa asi vrátili na Vysokú školu múzických umení, ktorú ste prerušili. Bolo to nutné?
Tá škola funguje 24 hodín denne. Niekedy som prichádzala do školy ráno o ôsmej a vychádzala som o pol jedenástej večer. A keď človek skúša v divadle, večer hrá a nakrúca, tak sa to nedá. Aj keď má individuálny plán, nestíha to.

Hovorí sa tiež, že je lepšie nemať školu a radšej v mladosti hrať Oféliu. Vy ste začínali práve Oféliou. Môžete to potvrdiť? Alebo vyvrátiť? Je to naozaj na nezaplatenie, ale... ...aj tak máte pocit, že vám niečo chýba?
Áno. Mám pocit, že mi chýba papier...

Vyžaduje ho niekto?
Hercov sa na papier ani na vzdelanie nikto nepýta. Aj ja si myslím, že herectvo sa nedá naučiť. V škole človeka naučia základné technické veci, ako stáť na javisku, ako hovoriť, ako chodiť, ale cítiť ho nenaučia. Od pätnástich rokov, čo som v divadle, som dostala neuveriteľnú školu. Inde by sa mi to nepodarilo. Hodili ma do vody a učila som sa za pochodu. Mám šťastie na vynikajúcich ľudí, od ktorých sa mám stále čo učiť.

Ako dieťa ste sa učili hrať na klavíri...
Mama hrala na akordeóne, flaute, fúkacej harmonike, otec na flaute, trúbke, klavíri, basgitare, gitare, dedo bol trubkár... A mne zostal klavír, sama som sa naučila hrať na gitaru a rok som mala cimbal.

Nechceli ste byť klaviristka?
To jediné mi otec zakázal. On má vyštudovaný klavír na konzervatóriu a práve on povedal, nech študujem čokoľvek, len nie klavír. Je to veľká drina, dennodenné cvičenie a uplatnenie neprimerané. Ja hrám na klavíri s radosťou, mám na to prsty, ale klavír mám len pre radosť. Študovala som ho deväť rokov.

U vás doma sa stále muzicíruje?
Teraz v lete áno. Na dvore sa hrá a je to fajn. Aj susedia si s nami zaspievajú cez plot. Vedľa býva spolužiačka zo základnej umeleckej školy, huslistka...

Malacky sú, zdá sa, muzikálne. Robíte niečo pre rodné mesto? Majú vás radi?
Som hrdá Malačanka, ale necítim tam silné zázemie. Tým, že som v pätnástich rokoch odišla, rozpŕchli sa mi spolužiaci, s niektorými som stratila kontakt. Teraz sa snažím vzťahy obnoviť a pomaličky spolužiakov vyhľadávam. V Malackách ma poznajú skôr vďaka rodičom. Sú učitelia, vychovali tri štvrtiny Malačanov: Aha, to je učiteľova dcéra, hovoria si.

Kedysi ste zvíťazili v Zlatej črievičke, Notičke, Záhoráckom slávikovi... Čo to pre vás znamenalo?
Veľa. Ja som to na základnej umeleckej škole veľmi vnímala, žila som tým. Súťaž je pre dieťa silná motivácia. Je to cieľ, pre ktorý sa snaží a učí celý rok, aby šlo reprezentovať školu a umiestnilo sa. Mne to veľmi pomohlo. Ale potom ste išli na herectvo. To bolo trocha iné ako spev. Bol to hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu. Činohra so spevom. Muzikálové herectvo sa vtedy študovať nedalo, najbližšie v Brne. Teraz je taký odbor na Vysokej škole múzických umení. Majú tam o niečo viac hodín tanca, ale nemajú pedagógov so skúsenosťou, lebo muzikáloví herci stále hrajú, sú vyťažení. Tam musia byť všetky tri zložky - herectvo, spev, tanec v rovnováhe. V muzikáli je stále tendencia dávať herectvo do úzadia, čo je úplná hlúposť.

Vás nezaskočilo, že sa zrazu učíte herectvo?
Ani nebolo kedy. Bola som na konzervatóriu dva dni a už mi volali, aby som prišla na konkurz. A už som hrala na Novej scéne v Hamletovi. Bola som z toho "vyklepaná", ale možno to bolo aj dobre. Nič som nevedela a ľudia okolo mňa ma začali formovať.

Ako šestnásťročná ste sa dostali do rúk režiséra Bednárika. Ako na to spomínate?
Absolútne ma terorizoval, najmä pre reč. Mala som záhorácky prízvuk. V Hamletovi, kde bola Ofélia celá spievaná, a v češtine sa to stratilo. Ale keď som otvorila ústa na javisku v Klietke bláznov, pán Bednárik neveril vlastným ušiam. On to vôbec nechápal. Ako to hovorím? Čo to mám za dĺžne? Začal sa teror. Raz som to už psychicky nevydržala, rozplakala som sa a všetci ma utišovali. Nebola som pripravená ani na slovník pána Bednárika, celkom ma to zobralo. Ale po skúške prišiel za mnou a ospravedlnil sa mi. Vysvetlil mi, že to, ako hovorí na javisku a ako v zákulisí, sú rozdielni ľudia. Musím to teda brať s rezervou, jednoducho, on je taká povaha. Je prchký, keď niečo cíti, okamžite to povie, aj keď je to vulgárne. Jemu je jedno, či je tam pápež či prezident. Záhoráckeho prízvuku som sa však zbavovala už na konzervatóriu, spolužiaci mi smeli dať za každú chybu facku. A pomohlo to. Dnes už po záhorácky ani neviem, ale keby som bola dlhšie doma...

V Bratislave bývate v paneláku?
Je to starý dom, ale myslím, že je to panelák. Bývam s priateľom a o dve poschodia vyššie býva babička. Ona sa o mňa starala, aj keď som bola sama. V noci po predstavení ma vždy doma čakalo ovocie na tanieriku... Prvé roky v Bratislave bola môj anjel strážny.

Čo vás v poslednom čase zaujalo z umenia? Vy pokojne priznávate, že čítanie vás nebaví...
Minulý rok som začala čítať Lásku v čase cholery a nestihla som to ešte dočítať. Mňa nebaví sedieť doma a čítať. Radšej som vonku. Zato som už videla všetky filmy, čo teraz uvádzajú v kinách a množstvo DVD. Na Artfilme som videla Almodóvarove Rozorvané objatia. To bolo úžasné a nemôžem na to zabudnúť. Stále si držím ten pocit: ideme do veľkého stanu, tam je filmové plátno, pohodlné stoličky, deky... Vonku je búrka a my pozeráme film. Vznikla tam taká úžasná atmosféra! A vôbec, chytili ma filmy. Už ich neberiem dejovo. Keď už viem, ako to funguje za kamerou, sledujem, ako to robia.

Pred kamerou ste boli hneď doma?
Vôbec. V Paneláku mi povedali: Keď sa rozsvieti červená, hovor! Ale kým som zistila, kde sa rozsvietila červená, tak to mi trvalo! A ja som ešte bez okuliarov úplne slepá!

Máte nejaký zvláštny sen?
Zahrať si beštiu, nejakú sviňu, s prepáčením. Stále hrám pozitívne typy, princezné, dobráčky...

V Hriešnom tanci ste už hrali zvodkyňu.
Tam som mala dvojúlohu a hrala som okrem Baby aj Evu, vo filme sa volala Beny. Vyšla som v čiernej parochni s vypchatými prsiami, priateľ to musel predýchať. (smiech)

A teraz ste získali titul najšarmantnejšej celebrity. To ako predýchal?
Pobavilo nás to. Keď mi zavolali, že som sa stala najsexi v šoubiznise, zdalo sa mi to veľmi vtipné. Vedela som o tej ankete, ale keď uverejnili v novinách výsledky, bola som v Hriňovej, kde sme večer hrali Fontánu pre Zuzanu. O desiatej ráno som sa motala rozospatá v miestnych potravinách a ľudia boli šokovaní, lebo v novinách videli vyretušovanú krásnu Partlovú a hneď mňa v civile, opuchnutú, bez mejkapu. Krútili hlavami: Je to ona, nie je to ona? Vôbec nechápali, čo môžem robiť v Hriňovej.

Asi aj inokedy cítite, že sa na vás muži s úľubou pozerajú?
Denne som na obrazovke, takže ma ľudia spoznávajú. Ale či sa na mňa pozerajú ako na sexuálny objekt? Neviem. Možno áno, možno nie. Ja to nevnímam.

Nie ste vyzývavá?
Som skôr taká sivá myšička, ktorú nemusí byť vidieť. Keď ma má byť vidieť, prihlásim sa. Nie som extravagantný typ. Ani neutekám na parket, radšej sedím pri stolíku, pri vínku a pozerám sa.

Miroslava Partlová Narodila sa 2. apríla 1985 v Malackách, vyštudovala hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu v Bratislave. Účinkuje prevažne v muzikáloch. Prvý, v ktorom sa objavila ako pätnásťročná, bol Hamlet. Stvárnila vtedy Oféliu. Potom hrala v muzikáloch Neberte nám princeznú, Na skle maľované, Hello Dolly, Klietka bláznov, Hair, Rebelové, Hriešny tanec, Pod cudzou vlajkou, West Side Story, Fontána pre Zuzanu. Účinkuje v seriáli Panelák, hrá v krátkom hranom filme Juraja Krásnohorského X=X+1. Je slobodná, žije v Bratislave.

Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Zuzana Čižmáriková pre Pravdu