Slovenská kuchyňa nie sú len bryndzové halušky

Priveľa otáznikov na začiatok, však? Najjednoduchšie by bolo spakruky fľochnúť - no predsa halušky! Stačí však nazrieť do nedeľných hrncov slovenských domácností a ... Kde sú halušky? Nič proti nim, ale táto národná pochúťka v nedeľnej chvíľke gastronomickej poézie nevyhráva.

Čo je teda našsky našské, odpoveď, jednoznačná a rázna, neexistuje. Pretože hoci je Slovensko malé, jedlami sa líši vari od mesta k mestu, od dediny k dedine. Ale hej, sú pochúťky, ktoré sa nájdu pod každou slovenskou pokrievkou, ale mačanku hľadajte na severovýchode, huľky varí Zemplín, perky chutia západniarom a pirohy Spišiakom.

Mnohé krajové špeciality sa narodili z núdze. Inak povedané, obsah hrnca zodpovedal bohatstvu či chudobe domu. Úrodnejšie kraje nešetrili smotanou, chudobnejšie šetrili aj zemiakmi. Mäso kotkodákalo a kvičalo vo dvoroch, do "jatky" sa chodievalo iba ak na hovädzie do polievky. Ako inak - nedeľnej.

Zvyšok proviantu pochádzal zo záhrad, lesov a lúk. Jedlu vdýchla život gazdiná. A neraz z ničoho dokázala zázrak. A kuchyňa voňala ako v zámockej jedálni. Idyla to však nebola a prázdne bruchá neboli mnohým Slovákom cudzie.

Tak veru bývavalo. Výmysly predkov súčasníkov však na tanieroch nezahynuli. Sú stále s nami, hoci aj zmodernizované, vylepšené, zaštepené okolitými kuchármi a kuchyňami. Slovenské jedlá sa menia ako krajina. Začínajú voňať Európou, ba svetom. A to je dobre.

Text: Bohuš Lenický pre Pravdu
Foto: Salaš u Franka, Stará Ľubovňa