Úspech si treba vydrieť, len talent nestačí

Ak má ambíciu iných presvedčiť, že chce žiť správne a že to aj vie, tak musí zvládnuť rôzne veci. Jaroslav Lazar kvôli rodine odišiel z dobrého miesta v armáde a deťom a hudbe prispôsobil svoj život.

Jaroslav a Anna Lazarovci majú šesť detí a štyri z nich sa venujú hudbe. Najstarší syn je už samostatný, má 28 rokov a má rád modernú hudbu. O rok mladší syn vyštudoval konzervatórium, a hoci sa hudbou neživí, hráva dodnes, popri zamestnaní má svoju kapelu.

Mladšia dcéra Milka má šestnásť a študuje na konzervatóriu hru na husle. Dvaja najmladší cvičia na husliach tiež. Každý deň dve-tri hodiny, niekedy sa im už ani nechce. Ale otec je v tomto prísny: najprv úlohy a potom sa ide hrať! "Muzikantských rodín je tu veľa, ale hrajú si len pre seba. Deti do hudobnej školy nedali. Naše deti do umeleckej školy chodia a hrávajú aj na rôznych kultúrnych akciách, aby sa nehanbili vystupovať pred divákmi," hovorí Jaroslav Lazar.

On sám sa na husle naučil hrať až v dospelosti, kvôli svojim deťom. "Pochádzam z dvanástich detí a u nás hral každý, ale na husle som začal hrať, až keď som mal 24 rokov. Keď som chcel dať deti do hudobnej školy, musel som sa naučiť hrať! Ako by som ich skontroloval?" vysvetľuje.

Tak si kúpil husle od jedného vojaka a učil sa. Muzikantské nadanie sa nezaprelo a onedlho už viedol vojenský umelecký súbor. "Veľa detí chodí do umeleckej školy nasilu. Keď tie decká nemajú hudobný sluch a chodia tam len preto, že kedysi ich babka hrávala na klavíri, sú tam utrápené. Hrajú, ale nevedia čo," hovorí otec rodiny. "Veľa detí sa naučí hrať, ale len podľa nôt. Zato naše deti hrajú sluchom, máme to v rodine," dodáva mama Anna Lazarová. Aj najmladšia v rodine, vnučka, na hudbu krásne reaguje. Pri nej sa nesmú hrať ťahavé melódie, lebo potom plače. Keď však hrajú rýchle a veselé skladby, hneď tancuje.

Talent nestačí
Dvanásťročný Majo chce byť huslistom. Najradšej hráva skladby , ktoré ľudia poznajú, ako Montyho čardáš alebo Turecký pochod. Jeho o rok starší brat Janko sa chce popri hudbe venovať aj nejakému remeslu.  Najradšej by sa vyučil za stolára. Otec ho chváli, že je zručný a vie zaobchádzať s drevom, rozumie však aj elektrine. Na muziku má vraj najlepší sluch zo všetkých, ale je najlenivejší cvičiť. Lenže talent nestačí, úspech si treba poctivo vydrieť.

Dcéra Milka vďaka takejto výchove po ôsmich rokoch základnej umeleckej školy pokračuje na súkromnom konzervatóriu v Nitre. Má to tam najbližšie, treba však platiť školné. Dvetisíc korún na mesiac, plus cestovné 600 korún a obedy ďalších 600, lebo zo školy sa vracia zvyčajne až večer. Pre početnú rodinu je to veľa. Všetky deti treba nakŕmiť aj obliecť, kúpiť veci do školy. Preto rodičia s pomocou pani Hrnkovej z kultúrneho domu prihlásili Milku do projektu Divé maky, kde môže získať na podporu svojho talentu darcu.

Na talentových skúškach v Bratislave Milku pochválili. "Hrá pekne, má talent aj dobré základy. Má 16 rokov, je iba prváčka a počul som aj tretiakov a štvrtákov, ktorí nehrali tak čisto ako ona. Mala by však radšej chodiť na konzervatórium do Bratislavy, aby sa technicky ešte viac zlepšila. Určite sa to oplatí," povedal o nej člen poroty Pavol Rikon. Rodičom sa to však nepozdáva, lebo sa o dcéru boja. "Ona je ešte neskúsená, iné dievčatá chodia od štrnástich po diskotékach a po zábavách, ale ona by sa vo veľkom meste stratila. Je dôverčivá a ktovie, čo by sa jej mohlo stať," hovoria rodičia.

Milka cvičí v škole aj doma so svojimi bratmi Jankom a Majom. V repertoári majú klasickú hudbu, ale aj moderné piesne a samozrejme rómske. Otec ich sprevádza na gitare, aby v trojici lepšie udržali tempo.

Milka si najprv husle len požičiavala zo školy, ale na konzervatóriu už potrebovala vlastné a tie stoja 40-tisíc korún. Tak si rodičia vzali na ne pôžičku. Milka má tak v šestnástich svoje prvé vlastné husle a je na ne pyšná. Našťastie obaja rodičia pracujú. Pán Lazar najnovšie dostal od svojho zamestnávateľa certifikát o absolvovaní odborného školenia, kde ho zaradili do užšieho výberu pracovníkov. Aj pôžičku pre Milku mu dal jeho zamestnávateľ.

Milkina mama, pani Anna, každé ráno vstáva pred treťou, aby bola na šiestu v Bratislave v práci. Vráti sa domov o štvrtej - ak majú zmenu len na osem hodín. Kompletizuje a balí počítačové klávesnice a vo firme pracuje tri roky. "Táto práca na mňa čakala," hovorí. Dátum, kedy si ju našla, si pamätá presne. Je to čistá práca a slušne platená. Dvanásťtisíc mesačne, viac žena bez vyššieho vzdelania  ani nezarobí. Je vyučená predavačka a chcela sa zamestnať aj skôr, keď jej deti povyrástli, ale bývala chorľavá, trápila ju astma. Našťastie sa z toho dostala.

Prísny režim
Pred pár rokmi sa rodina presťahovala k Nitre, kde kúpili starý dom a bolo ho treba opraviť. Na to si vzali tiež úver. Zo šiestich detí je z domu len jeden syn, ale pribudli ďalší. Staršia dcéra Anna sa vydala a má dve malé deti, mladá rodina žije spolu s rodičmi a súrodencami. V jednej izbe bývajú rodičia, v druhej štyri deti a v prístavku staršia dcéra s manželom a s dvoma deťmi.

Desať ľudí teda býva v jednom dome, ale zmestia sa. Zariadený je skromne, všade je však poriadok a čisto. Každú sobotu je veľké pranie. Na šaty je však škoda používať pitnú vodu, stačí tá zo studne, treba šetriť. Splachovacie WC tu nenájdete, ale latrína na dvore je nová a čistá. V záhradke za domom rastie kukurica ("Aspoň ju deti nemusia kradnúť, majú to doma," hovorí otec.), trocha zeleniny a v ohrade chovajú sliepky. "Pomáhame si, ako vieme. Niekedy ideme pomáhať tým, čo majú veľké pole a dostaneme za to nejaké potraviny, hoci aj ryžu alebo múku," hovorí domáca pani. V nedeľu sa potom pečie.

Jaroslav Lazar bol dlho zamestnaný u vojakov. Bol však často preč od rodiny, byt im armáda nemohla poskytnúť, aby mohol byť so ženou a s deťmi spolu, tak hodil čiapkou o zem a odišiel. Do výsluhového dôchodku mu chýbalo odrobiť len necelé dva roky, ale neľutuje. "Mohol som byť milionár, ale žena a deti ma potrebovali doma. Na deti to predsa inak účinkuje, keď im niečo poviem ja ako chlap než žena. Chcel som, aby z mojich detí vyrástli poriadni ľudia, a preto ich treba vychovávať," vysvetľuje.

U Lazarovcov panuje prísny režim: nijaké pofľakovanie sa ani pozeranie televízie. Každý si musí splniť svoje povinnosti, do postele sa ide o ôsmej, o deviatej musí byť všade zhasnuté. Ráno sa predsa vstáva skoro. Starší idú do práce, deti do školy, doma zostane len dcéra Anna s malými deťmi.

Chlapci sa vracajú neskôr popoludní, lebo majú ešte svoje krúžky. Janka bavia počítače, Maja okrem toho stolný tenis, chodí na súťaže. Dvakrát do týždňa cestujú na hudobnú do Nitry a obaja chlapci hrajú v súbore Borinka.

Milka sa vracia domov až okolo šiestej, ale môže cvičiť aj v škole, keď má dlhú prestávku medzi hodinami. Hodinku hrajú všetci spolu aj s otcom a ešte každý sám. Kto potrebuje cvičiť, schová sa s husľami k staršej sestre, aby ho nikto nerušil.

Keď je vonku pekne, a najmä cez víkend hrajú aj na dvore, nech je veselo. Deti dostanú malinovku a nejakú sladkosť, nech majú radosť, otec si dá pivo a hrajú aj pre susedov. A keď ich z obce pozvú, urobia koncert v kultúrnom dome aj v kostole. Kultúrny dom aj škola pomáhali, keď Milka potrebovala nahrať a poslať do súťaže svoje CD. Lazarovci zas na oplátku pomáhajú kultúrnym programom, keď je krstenie, Deň matiek aj na cirkevné sviatky. Z vďaky.

Text: Zora Handzová pre Pravda Ženy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravda Ženy