Každý návrhár žije vo vlastnom svete

Má vlastnú módnu značku. A popritom tvorí aj imidž televíznym moderátorkám. Tvrdí, že presadiť sa na Slovensku s módou je ťažké, no v zahraničí ešte ťažšie. Vie, o čom hovorí. Má za sebou dva roky života v Londýne, štúdium na London College of Fashion a stáž v módnom dome Nicole Farhi.

Čo je pre vás móda - hra, vášeň alebo tvrdá práca?
Ako kedy, v podstate všetko, no každý deň niečo iné. Niekedy mám chuť vybehnúť do Tatier, odkiaľ pochádzam, ale musím pracovať. Na tvorbu nových modelov sa totiž treba špeciálne naladiť, pootvoriť dvere múze, a to si vyžaduje pokoj. Inokedy zasa riešim technické či logistické veci, čo ma baví menej. A raz za čas, napríklad keď vymýšľam kolekciu pre súťaž Miss Slovensko, sa ocitám v oblakoch. Po prehliadkach sa potrebujem poriadne vyspať, aby som sa preladila na normál. Nechcem sa dať strhnúť pozlátkou módneho sveta, najdôležitejšie momenty sa aj tak odohrávajú v mojom ateliéri pri tvorbe šiat. Tá mi skrášľuje život. Človek veľa vecí vo svojom živote nemôže ovplyvniť, módu však áno. Teší ma, keď sa ženám moje modely páčia a nosia ich.

Život módneho návrhára je vraj drina a sú aj jednoduchšie spôsoby, ako si zarábať. Aké napríklad?
Určite je jednoduchšie napríklad kúpiť byt a prenajímať ho. Ak sa človek pustí do podnikania v módnom biznise, niekoľko rokov sa nezastaví. Na založenie firmy sa bez spolupráce s bankou nedá ani pomyslieť. Nájsť investora a presvedčiť banku je ťažké. Pritom, samozrejme, do podnikania musíte vložiť oveľa viac ako banka. Nielen peniaze, ale celého svojho ducha. Vášeň a inšpirácia nestačia.

Mali ste obchodného ducha?
Som zaťažená nielen na krásu, ale aj nositeľnosť svojich modelov, preto nebolo ťažké nájsť komerčný smer mojej tvorby. Chcelo však odvahu staviť na svoje odhady a prepracovať sa k úspešným a aj predávaným módnym kolekciám. Oporou bol pre mňa vždy môj partner John, na ktorého dobré rady sa môžem spoľahnúť. Dôležitá je aj určitá tvrdohlavosť a vytrvalosť, aby dizajnér dokázal presadiť svoj štýl, podľa ktorého ho publikum ľahko rozpozná. Pri tvorbe konfekcie sa nemôžem tváriť ako umelkyňa, ktorú ľudia nepochopili, a preto si jej model nekúpili.

Kým ste založili vlastnú módnu značku, zbierali ste skúsenosti v kozmopolitnom Londýne. Prečo ste sa vybrali na skusy práve tam?
Po strednej odevnej škole som chcela ďalej študovať módne návrhárstvo. Na Vysokej škole výtvarných umení začiatkom 90. rokov otvárali len odbor textilný dizajn, ktorý ma veľmi nelákal. Šla som teda na univerzitu do Liberca, no po roku som zistila, že je zameraná až priveľmi technicky. Matematika, fyzika a chémia boli pre mňa utrpením. Preto som vyskúšala VŠVU, kde medzitým vznikol odbor módne návrhárstvo. Neprijali ma, ale dizajnér a vtedajší pedagóg Jozef Ťapťuch ma povzbudil, že mám talent a ocenil moju angličtinu. Odporučil mi vyskúšať šťastie v zahraničí tak, ako to kedysi urobil on sám.

Londýn musel byť pre dievča z Popradu veľká zmena, či nie?
Povedala som si, prečo to neskúsiť? Veď aj Jozef Ťapťuch zbieral skúsenosti u Pierra Cardina, tak aspoň uvidím, ako funguje módny biznis v mekke módy Londýne. Na Slovensku som sa dovtedy pravidelne objavovala na prehliadkach Mladý módny tvorca či Zlatá Fatima a získala som za svoju tvorbu niekoľko ocenení. Ale aj to ma začalo po čase nudiť, hľadala som priestor na svoj rozlet, novú výzvu a tá sa mi naskytla po stretnutí s Jozefom Ťapťuchom.

Takže ste sa prihlásili na londýnsku školu módy. Čo ste sa v nej naučili?
London College of Fashion je zameraná omnoho komerčnejšie než slovenské školy. Naučila som sa odbornú anglickú terminológiu, spoznala, ako vidia módu moji spolužiaci - nielen Angličania, ale aj Japonci, Taliani či Francúzi. Slovenské osnovy sú však náročnejšie ako anglické. Šlo mi skôr o to, aby som sa dostala medzi ľudí z branže a získala nejakú brigádu.

Stáž u Nicole Farhi označujete za brigádu?
Pre nízky plat, aký tam mladí praktikanti dostanú, sa to asi nedá nazvať prácou. K slušnému platu sa človek prepracuje až po dlhom a pomalom stúpaní po kariérnom rebríčku. Ja som však za šancu praxovať u Nicole bola vďačná. Vtedy si v Londýne hľadalo prácu dvetisíc vyštudovaných dizajnérov. Všetci sme posielali stovky listov a životopisov a dúfali, že zaujmeme. Bola by to však veľká náhoda, pokiaľ sa s dizajnérom nepoznáte osobne. Nechcela som len donekonečna posielať listy, tak som sa vybrala na osobný pohovor.

Prečo ste si vybrali práve Nicole Farhi?
V Londýne je množstvo najrôznejších módnych domov, niektoré sú veľmi extravagantné, napríklad Vivien Westwood. Nechala som svoj životopis aj na recepcii u nej. Všetci jej zamestnanci mali piercing, vyzerali ako pankáči - videla som, že to nie je celkom môj štýl. Skúšala som ďalej, až som sa dostala k Nicole. Omylom som si vyhľadala namiesto sídla firmy showroom, kde sa práve konala malá módna prehliadka pre odberateľov firmy. Na recepcii mi povedali, že im práve chýba dievča, ktoré pomáha obliekať modelky. A o dve hodiny sa začína šou, tak im môžem pomôcť. Zoznámila som sa tam so šéfdizajnérom, ukázala mu svoje portfólio.

Čo naň povedal?
Vraj nádherne kreslím. V Anglicku sa návrhy skôr len skicovali pár čiarami, moje kresby považovali za ilustrácie. Dosť som vtedy odignorovala módne trendy, moje návrhy boli skôr v štýle glamour. Im sa však zdali nové. Zaujala ich dokonca aj séria nazvaná Ruská svadba – s kožušinami a čipkami ako z čias Ivana Hrozného. Dodnes nerada robím kompromisy so siluetou, lebo dobré šaty žene vyformujú dobrú figúru. A to je moja vizitka.

Čím ste zaujali?
Asi kresbou, hoci štýl sa vôbec nepodobal značke Nicole Farhi – ktorá je skôr étericko-romantická, mierne športová. Dôležité je však naladiť sa na líniu návrhára. Pre mňa to nebolo ťažké a veľa som sa tam za pár mesiacov naučila. Bohužiaľ pochopila som aj to, že získať u Nicole miesto riadneho návrhára by trvalo veľmi dlho. V Anglicku funguje prísna hierarchia.

Plánovali ste v Londýne zostať, založiť si prípadne svoju firmu?
Nemala som presný plán, ale vedela som, že firmu by sa mi tam založiť nepodarilo. Londýn ma očaril, ale potom mi vypršali študentské víza a vrátila som sa do Čiech. Chvíľu som pracovala ako konštruktérka strihov v malej firme v Prostějove a potom mi zavolal kamarát, že slovenská odevná firma Zoe hľadá návrhárku. Práca v Zoe bola pre mňa zaujímavá skúsenosť, okrem navrhovania modelov som spolupracovala aj s odberateľmi a riešila aj praktické obchodné veci. Keď táto firma po čase zanikla, napadlo mi, že zákazníci Zoe prišli o dodávateľa.

Objavil sa priestor na založenie vlastnej značky?
Áno. Moju vlastnú značku UNIQUE som založila s mojím životným partnerom - Angličanom, ktorého som spoznala v Slovenskom rozhlase. Robil so mnou rozhovor do anglického vysielania. Vtedy pracoval ako novinár, ale má ohromného obchodného ducha, takže sa skvele dopĺňame. V zániku Zoe videl potenciál a presvedčil ma, že sa mám chopiť príležitosti. Šanca nájsť si podobnú prácu na Slovensku bola minimálna, lepšie bolo ísť komerčnou cestou a popritom si piplať svoje modely.

Ako sa vám darilo?
Ťažkosti sme postupne prekonali. Ja som dala módne know-how, môj partner zasa väčšinu investícií a presvedčil banku, aby nám dala úver. Najskôr sme rozbehli veľkoobchod, neskôr v roku 2003 si otvorili aj vlastnú predajňu v bratislavskom Auparku. Dnes máme aj niekoľko franchisingových obchodov.

Bavilo vás robiť konfekciu?
Áno, tešila som sa, keď prišla hotová kolekcia ušitá podľa mojich návrhov a dobre sa predávala. Bola to satisfakcia za vykonanú prácu. Veď prvé štyri roky po založení firmy sme sa nezastavili, neboli sme na jedinej dovolenke. Nešlo len o našu prácu, dohliadala som na zamestnancov a spolupracujúce firmy, či je všetko ušité presne tak, ako som si to predstavovala. Navrhovať šaty je tvorivá práca, ale treba si dopriať aj čas na dobitie bateriek.

Ako ste sa prepracovali k postu dvornej módnej návrhárky Marianny Ďurianovej či Zlatice Puškárovej?
V začiatkoch našej módnej značky naša PR manažérka ponúkla spoluprácu aj televíziám. Lucia Hablovičová, ktorá vtedy moderovala televíznu Smotánku, túto šancu využila, hoci v roku 2004 sme boli neznáma firma. Neskôr som vytvárala módny imidž aj Martine Šimkovičovej, ktorá vtedy moderovala športové správy. Po čase ma oslovili Zlatica a Marianna. Sadli sme si nielen po profesionálnej, ale aj po ľudskej stránke a dodnes sme kamarátky.

A čo taká prestížna záležitosť ako je navrhovanie šiat pre missky?
Na začiatku mi pomohlo kamarátstvo s Luciou Hablovičovou, ktorá bola mojou prvou celebritnou zákazníčkou. Ponúkla mi spoluprácu a ja som ju prijala. Vymýšľať šaty pre krásne missky alebo róby na plesy ma nesmierne baví, dávam do toho veľa času a tvorivej energie. Napriek tomu ma živí najmä moja značka, na ktorú som hrdá. Každý deň som v kolotoči medzi zamestnancami, dodávateľmi a obchodmi. Navrhovanie exkluzívnych modelov beriem ako hobby, čo mi dáva omnoho väčšiu slobodu nielen pri tvorbe, ale aj zvažovaní s kým a pre koho budem pracovať.

Nosíte len vlastné modely. Ako reklamu?
Najradšej nosím vlastnú tvorbu, ale nebránim sa iným značkám, v Londýne mám dokonca niekoľko obľúbených. Nosením svojich návrhov si však dokážem otestovať, ako sa v mojich šatách cítia zákazníčky. Všetok svoj um vkladám do kolekcií a snažím sa odhadnúť, čo sa bude nosiť v šesťmesačnom predstihu, čo vôbec nie je jednoduché. Samozrejme, najdôležitejšie sú vlastné skúsenosti. Zistila som, že modely, v ktorých sa dobre cítim, sú najúspešnejšie.

Čo rada nosíte?
Veľmi rada mám denné šaty, sú pohodlné a ženské. A milujem farby, zlepšujem si nimi deň. Keď sa oblečiem do čiernej, deň je bežný. Vo farbe sa človek hneď cíti inak.

Móda vždy čosi vypovedá o dobe. Vaše modely sú ženské, romantické a elegantné. Je však súčasnosť taká?
Nie je, žijeme v postmoderne, kde sa všetko mieša a od čohosi odvodzuje. Móda súvisí aj s hudbou a mnohými ďalšími vecami. Samozrejme, že odráža dobu. Napríklad teraz, keď útočí kríza, veľa kolekcií na jeseň a zimu nastávajúcej sezóny bude v čiernej, sivej či tmavomodrej farbe.

Čo si o tom myslí milovníčka farieb ako vy?
Otázne je, nakoľko chcú byť ľudia solidárni a aj navonok svojím oblečením ukazovať, že v čase krízy, keď mnohí nemajú peniaze, sa netreba zdobiť. Móda bude v nasledujúcej sezóne určite striedmejšia. Ja sa rada dávam unášať fantáziou a ukazujem svet v krajších farbách, ako možno v skutočnosti je. Ale každý návrhár má svoj vlastný svet a podľa toho si tvorí.

Jana Pištejová, módna návrhárka (34)
Rodáčka z Popradu inšpiráciu a vedomosti zbierala na londýnskej škole módy (London College of Fashion), praxovala v módnom dome Nicole Farhi a kariéru rozbehla na Slovensku. V roku 2001 tu založila módnu značku UNIQUE, pre ktorú tvorí exkluzívne kolekcie dennej a večernej módy. Od roku 2004 vytvára imidž televíznych moderátoriek a redaktoriek. Viacero rokov navrhuje kolekcie exkluzívnych šiat pre Miss Slovensko. Aktívne podporuje charitatívne združenie Dobrý anjel.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda Ženy
Foto: archív Jany Pištejovej