Vargicová: Rodina je to najdôležitejšie na svete

Otec fyzik dúfal, že pôjde v jeho šľapajach, keď ju však prijali na konzervatórium, splnilo sa mamino želanie. Ľubica Vargicová je dnes nielen významnou sopranistkou žiadanou v celej Európe, Amerike či Japonsku, ale aj hrdou mamou troch detí.

Keby ste v 14 rokoch nedali na mamino želanie a neskúsili prijímačky na konzervatórium, svet by bol o jednu skvelú sopranistku chudobnejší?
Možno. Na konzervatórium ma prihlásila moja mama, ktorej sa páčilo, ako spievam. Ale ja som si len pred zrkadlom skúšala pesničky ABBY, ktoré dodnes milujem.

Nechodili ste ani do ľudovej školy umenia?
Na klavír, čo je však pre každého speváka výborný základ. Chodila som aj na dramatický krúžok v škole, kde ma volali Píšťala. Nebolo to veľké spievanie, skôr som niekedy ako atrakcia zapišťala. Mame však napadlo, nech skúsim konzervatórium, kde sú talentové skúšky skôr ako na iné školy. Keby ma tam nevzali, bola by zo mňa matematička alebo fyzička.

Kto vo vás objavil talent na operu?
Prvotný podnet k spevu mi dala mama, ale obrovskú zásluhu na tom, čo zo mňa dnes je, majú moje dve profesorky – Krystyna Figurová a Vlasta Hudecová. Na konzervatóriu aj neskôr na vysokej škole som mala vždy iba jednu učiteľku, čo bolo pre mňa obrovské šťastie.

Prečo? Je zlé profesorov striedať?
Iste, študent potrebuje určitý čas na to, aby pochopil požiadavky pedagóga. Ja som na konzervatórium prišla ako surové drevo, ktoré treba okresať. Navyše som bola šialene sebavedomá, bez akejkoľvek trémy. Profesorka Figurová mala s mojou umeleckou výchovou veľa práce, pretože som nemala predstavu o tom, čo je to operný svet a spev.

Koľko ste mali rokov?
Štrnásť. Moje spolužiačky boli už veľké dámy, ktoré vedeli, ako sa má správať speváčka. Hotové divy. A ja som bola taký úškľabok. Nič som nebrala vážne až dovtedy, kým som nezačala pravidelne chodiť na operné predstavenia a počúvať vážnu hudbu.

A zrazu sa všetko zmenilo?
Cez pani profesorku sa mi hudba začala dostávať pod kožu. Povedala som si, že keď už raz čosi študujem, tak poriadne. V tomto som veľmi ambiciózna. Nechápala som niektoré spolužiačky, ktoré hneď po škole chceli učiť detičky a stratili sa z umeleckého života. Samozrejme, je to krásna a záslužná práca. Pre mňa však bolo prirodzenejšie, že budem speváčka a čo najlepšia. A nakoniec aj moja pani profesorka Figurová kvôli mne odišla do dôchodku o dva roky neskôr, len aby moje štúdium dotiahla až do konca. Celých šesť rokov som bola u nej, máme krásny vzťah a dodnes ju navštevujem. Radila mi aj pri výbere profesorky na vysokej škole. Povedala, že ma nedá nikomu, len pani profesorke Hudecovej. A tak sa pani profesorka Hudecoví stala mojou ďalšou ,,mamou", ktorá sa stále o mňa profesionálne stará.

Pôvodne ste sa chceli venovať matematike a fyzike ako váš otec. Má hudba a matematika čosi spoločné?
Myslím, že má. Vraj aj manželské dvojice, kde sa jeden venuje hudbe a druhý matematike, sa veľmi dobre dopĺňajú. Vyvážia racio s umením. Aj v teórii hudby je určitá logika, asi preto mi tento predmet skvele išiel. Ako decko som veľmi rada počítala a ako prvé som si robila úlohy z matematiky a fyziky. Bavilo ma hľadať kľúč k riešeniu.

Spievali ste v Metropolitnej opere v New Yorku, na popredných európskych scénach aj viackrát v Japonsku. Je pre vás cestovanie záľubou alebo skôr nutnosťou?
Čím ďalej, tým viac je to nutnosť. Balím čoraz viac kufrov, lebo vždy so sebou beriem aj rodinu. Vždy mám plný kufor liekov, keby sa niečo stalo. Samozrejme, všetko sa dá kúpiť, ale ja mám rada, keď mám najdôležitejšie veci pri sebe - a tých je dosť veľa. Ale balenie a vybaľovanie kufrov ma už prestáva baviť.

Čo všetko sa človek na takýchto cestách dozvie? Napríklad, že do Ameriky sa neoplatí chodiť len pre peniaze, lebo čím väčšia scéna, tým menší honorár?
Určite, napríklad Metropolitná opera je prestížna záležitosť. Manažéri aj profesorky vám budú otĺkať o hlavu, že niečo také sa neodmieta. Ale v tomto som veľmi racionálna a poviem si, že od mojej rodiny nič dôležitejšie neexistuje. Ak by bol doma nejaký problém, odmietla by som aj veľké scény.

Inak ponuky neodmietate?
Odmietam vtedy, ak by mi hrozilo, že toľko práce nezvládnem. Pri predstave, že by som dva dni po sebe spievala dve rôzne predstavenia, sa mi ježia vlasy. Po jednom predstavení sa človek musí psychicky opláchnuť a pripraviť sa na ďalšie. Potrebujem mať odstupy. Napríklad keď som skúšala na úlohu Zerbinetty v Ariadne na Naxe, čo bola azda najťažšia postava v mojom živote, zdalo sa mi nevhodné odbehnúť si do La Scaly zaspievať Olympiu. Mňa to vyruší a nedokážem sa poriadne sústrediť. Som z toho nervózna, čo sa samozrejme prenáša aj do spevu a prednesu. Takže sa takým vypätým situáciám dopredu vyhýbam.

Na javisku sa musíte úplne odstrihnúť a sústrediť sa len na spev. Ako to robíte? Cvičíte jogu alebo pracujete v záhradke?
Nie, naučila som sa to akosi sama. Pri deťoch si nevyberiete, kedy príde problém. A zákon schválnosti funguje, takže päť minút pred mojím odchodom do divadla ma dcéra vytočí alebo sa niečo stane Jakubkovi a musím zháňať babičky. Ale do práce ísť musím. Ešte sa mi nestalo, že by som v deň predstavenia odriekla a nespievala.

Dajú sa problémy len tak vyhodiť z hlavy?
Väčšinou áno. Hoci, keď mi zomrel otecko, to z hlavy len tak vyhodiť nešlo. Ale musím sa s tým naučiť existovať. Počas vystúpenia nesmiem myslieť na nič iné ako spev. Aj preto mám rada veľké postavy, ktoré si na javisku odžijem. Naopak, nemám rada postavy, ako napríklad Kráľovná noci, kde spievam na začiatku a potom až po hodine a pol. Neviem udržať v sebe to napätie. Celá atmosféra opadne a ja sa musím znova rozospievať a nabudiť. Lepšie je, keď ide scéna za scénou, to vydržím, viem si rozložiť sily, ale aspoň sa ničím iným nerozptyľujem.

Na svoje zahraničné cesty beriete nielen manžela, ale aj svoje tri deti. Prečo?
Vždy som chcela mať rodinu a možno som v tomto trochu egoistická, ale myslím si, že rodina by mala byť spolu, aj keď ma moje povolanie núti cestovať. Možno majú deti niekedy až pocit, že ich terorizujem a vnucujem sa im. Ale mne stačí sa na ne pozerať, cítiť ich, dať im pusu na dobrú noc. Tak viem, že som mama a ešte stále ma niekto potrebuje.

Robíte si s deťmi v cudzine výlety?
Mala by som síce viac oddychovať, ale nedá mi to. Pre mňa je najlepší relax vidieť, ako sa deti tešia. V zoo sme boli v každej krajine. A v Los Angeles či San Diegu si deti museli aspoň nohy namočiť v mori, hoci bolo studené. Skúsili sme aj múzeá, ale to nebol dobrý nápad. Ťahali sme deti od obrazu k obrazu a od sochy k soche, ale to ich nebavilo. Zato celá rodina miluje parky.

Deti to berú ako dobrodružstvo?
Áno, ale stráviť jedenásť hodín v lietadle je pre ne náročné. Lukáš má 19 rokov, učí sa sám alebo s nami už nejde, s 13-ročnou Margarétou sa snažím učiť ja, ale doma dostane písomky navyše a preskúšajú ju, keď sa vrátime. Nemá celý mesiac či dva prázdniny. Ale určite to deti majú voľnejšie, pretože chodíme na výlety, neskoro vstávame, neskoro chodíme spať. Keď sa totiž vrátim o jedenástej večer z divadla, deti ešte nespia. Ja som plná elánu, potrebujem sa z predstavenia vyventilovať, takže sme dlhšie hore. Vedieme trochu bohémsky život, ale zdá sa, že všetkým to vyhovuje.

Stále u vás platí, že práca nesmie ísť na úkor rodiny? Keby to hrozilo, radšej zredukujete prácu?
Nikdy by som pre prácu nezanedbávala rodinu. Keď som sa v 20 rokoch vydávala, bola som šťastná ako blcha, že máme bábätko. Hoci som bola v prvom ročníku vysokej školy a syna pomáhala varovať celá rodina aj spolužiaci, bolo to nádherné obdobie. Na škole mi hovorili: ježišmária, prváčka a už má dieťa, to je koniec kariéry. Ale zvládli sme to. Keď sa mi o šesť rokov neskôr narodila Margarétka, už to bolo hektickejšie, pretože som bola na zamestnaná v divadle.

Aké boli vaše materské dovolenky?
Najkrajšie. Trvali päť až šesť mesiacov, kým som deti dojčila. Povedala som si, že kým budem mať mlieko, je mi kariéra ukradnutá. Materské mlieko je predsa pre dieťa najlepšia strava, nehovoriac o tom nádhernom vzťahu, ktorý pri dojčení vzniká. A už po prvom bábätku som vedela, že chceme viac detí. Čím viac ponúk som v divadle dostávala, tým viac som sa bála, aby som sa nedostala do šialeného pracovného kolotoča, z ktorého sa ťažko vystupuje. Potom si žena v štyridsiatke uvedomí, že chcela mať deti. Som šťastná, že sa mi podarilo mať kariéru, ale deti vždy boli na prvom mieste.

Manžel vás podporoval?
Vždy som sa naňho mohla vo všetkom spoľahnúť, čo mi ohromne psychicky pomáha. Je veľmi zodpovedný, vnímavý, preňho je tiež rodina na prvom mieste. Keď SĽUK zrušil orchester a manžel prišiel o prácu trubkára, bol na voľnej nohe a viac doma. Teraz, keď má pevný pracovný čas a stanovené množstvo dovolenky, je to ťažšie. Bola som totiž zvyknutá, že všade chodil so mnou, robil mi ochrancu, kuchára, ak bolo treba, aj vlasy mi zapol. A hlavne, býva na každom mojom predstavení ako moja psychická opora i kritik v jednom.

Spievali ste na rôznych slávnych scénach. V čom je iné spievať na Slovensku a v Amerike alebo Japonsku? Sú vo svete iní diváci? Je tam v móde čosi iné?
Jasné, v Amerike je to veľká šou, nech hráme akúkoľvek tragédiu. Veľa sa tam kričí, diváci sú uvoľnenejší. V Japonsku sú zasa ohromné kultúrne domy s úžasnou akustikou, ale spievate v betónovej budove pred distingvovaným obecenstvom bez krásnej atmosféry. Keď sa potom vrátim na Slovensko, akoby som spievala do deky, lebo je tu zlá akustika. Ale zasa máme atmošku. A len v Taliansku som zažila opakovanie árií. Skoro som odpadla. Veď opera nie je koncert. Tenorista dospieval áriu a diváci toľko kričali a dupali, že dirigent nemohol pokračovať, kým sa ária nezopakovala. Talianske publikum je spontánne ako dieťa: ak sa mu niečo páči, tlieska, ak nie, dá to najavo, bučí.

Stalo sa vám, že by na vás diváci bučali? Ako to pôsobí na umelca?
Mne osobne nie, ale stalo sa to počas produkcie, v ktorej som spievala. Ale v tom prípade som sa s bučaním divákov stotožnila, bolo oprávnené. Som veľmi sebakritická a myslím si, že keď už sa môj spev nebude páčiť, treba skončiť. Dúfam, že manžel alebo profesorka mi s týmto rozhodnutím pomôžu. Spevák by sa nemal trápiť na scéne - ani hlasovo, ani psychicky.

Dá sa opera brať zo strany speváka rutinérsky?
Podľa mňa nie. Aj keby som tú istú úlohu spievala po stýkrát, neznamená to, že nie je čo vylepšovať. Príprava na každé predstavenie je absolutne nutná. Navyše, čo krajina, to iný režisér. Svoje úlohy som si vyskúšala v toľkých rôznych polohách, a vždy som nanovo prekvapená. Už len čakám, kam ma zasa zavesia. Špeciálne v Kráľovnej noci sa režiséri vedia vyšantiť. Kostým má vždy aspoň dvadsať kíl, chodím po rôznych mostoch, experimentujú...

Spevák teda musí byť v kondícii.
Samozrejme, na spievanie vždy a čím modernejšia réžia, tým väčšiu kondíciu potrebuje spevák aj na herectvo. Dnes od nás vyžadujú veci ako od hercov. Trochu mi to prekáža, pretože pre mňa je primárna hudba a nie každý povie režisérovi: toto mi pri spievaní nevyhovuje. Všetkého treba s mierou. Ale nahá by som sa na scénu nepostavila, mám aj svoje morálne zásady.

Chceli od vás režiséri niekedy čosi také?
Mala som hrať v spodnej bielizni, ale ja som si k tomu vyprosila aj jemnú košieľku. Chápem, že režiséri chcú príbeh sprítomniť, ale prečo by som mala obchytkávať kolegyňu, vyznávať jej lásku a potom, keď na predstavenie zavolám svoje dospievajúce deti, vysvetľovať im, že to nie je správne? Jasné, je to stále len divadlo. Veľmi však vplýva na ľudí a malo by odrážať pozitíva každej doby. Jednoducho nesúhlasím so všetkým, čo sa dnes deje v spoločnosti a nepatrí na javisko.

Často sa dostávate do stretu s režisérmi?
Aj áno, som veľmi tvrdohlavá po otcovi, ale vždy sa snažím dohodnúť a dosiahnuť nejaký kompromis. Ešte sa mi nestalo, že by ma pre moje námietky vyhodili z inscenácie. Niekedy to nie je celkom podľa režséra, ale našťastie sú tu ešte dirigenti a intendanti. Pre mňa je dôležitejšie, aby boli spokojní oni. Hráme predsa hudobné divadlo a dobrá spolupráca všetkých zainteresovaných je nesmierne dôležitá.

Ľubica Vargicová, sopranistka, 41
Patrí medzi najvýznamnejšie sopranistky Opery SND. Študovala na Konzervatóriu a na VŠMU v Bratislave u prof. Vlasty Hudecovej. Už počas štúdia na vysokej škole hosťovala v SND ako Kráľovná noci v Čarovnej flaute, Olympia v Hoffmannových poviedkach a Violeta v Traviate. Neskôr sa ako členka súboru s veľkým úspechom predstavila ako Lucia v Lucii di Lammermoor, Amina v Belliniho Námesačnej či Ofélia v Thomasovom Hamletovi. Jej medzinárodnú kariéru odštartovala na Salzburgerfestspiele postava Olympie v Offenbachových Hoffmannových poviedkach v roku 2003. Spievala vo Viedenskej štátnej opere, v Metropolitnej opere v New Yorku (ako Kráľovná noci), pravidelne sa objavuje na najvýznamnejších operných scénach, ako je Bavorská štátna opera Mníchov, Zürich, Bern, Praha, Budapešť, Berlín, Lima atď. Často vystupuje aj na koncertných pódiách, a to v Carnegie Hall, a v najvýznamnejších koncertných sieňach Japonska, Nemecka, Čiech, Slovenska... V SND zožala veľký úspech v titulnej postave Donizettiho Dcéry pluku, nezabudnuteľná bola jej Zerbinetta v Straussovej opere Ariadna na Naxe. Svedectvom jej speváckeho majstrovstva je profilové CD, ktoré vydala firma Opus.

Text: Katarína Sedláková pre Pravda Ženy
Foto: Ivona Orešková, Ivana LIpovská pre Pravda Ženy