Presunúť na hlavný obsah

Deti bez mena i dátumu narodenia

Lifestyle

Chodia do školy, ale nevedia, či ju dokončia. Tie staršie tušia, že vlastnú rodinu mať nikdy nebudú.

Väčšina z nich ani nepozná skutočný dátum svojho narodenia. V Kambodži sú ich tisíce. Deti s vírusom HIV.

V lepšom prípade nemajú mamu. V horšom prišli o oboch rodičov. Mnohé sa dívali smrti do tváre. Boľavá minulosť, neistá budúcnosť závislá od dávky liekov, ktorú má každé z nich v plastovom vedierku. Deti. Od rodičov dostali spolu so životom aj neľútostný vírus.

Nikto presne nevie, kedy prišli na svet. Ich vek odhadne lekár a určí dátum narodenia. "Aby mohli oslavovať narodeniny," vysvetľuje Petra Sláviková, koordinátorka projektu House of Family (Dom rodiny) v Kambodži. "Oslava býva každý mesiac – vždy pre deti, ktoré majú v tom období narodeniny. Na dvor vynesieme stoly, oslávenci sú okolo torty, ostatní im spievajú, tancuje sa," opisuje.

Projekt House of Family zastrešuje Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Jeho cieľom je pomoc HIV pozitívnym deťom, o ktoré sa nemá kto postarať. V kambodžskom hlavnom meste Phnom Penhi beží projekt už vyše piatich rokov, vlani pribudol ďalší v prímorskom Sihanoukville.

Okrem dátumu narodenia dostanú deti nezriedka aj - nové meno. To pôvodné buď nikto nepozná, alebo je hanlivé. "V Kambodži dávajú deťom škaredé mená, aby ich obchádzali zlí duchovia. Keď je dieťa staršie, rodičia mu väčšinou meno zmenia. Pokojne aj niekoľkokrát," približuje Sláviková.

3:3
"Ahoooj," zdravia deti na privítanie. Po slovensky. Vo dvoch domoch v Phnom Penhi ich žije 72. To je plný stav. Z balkóna visí slovenská aj kambodžská zástava. Deti pobehujú po dvore, hrajú sa, šantia. Pred večerou ich čaká výdatná rozcvička, na jej konci spievajú kambodžskú hymnu. Dom rodiny im dáva nádej. A príbuzní detí sú za ňu vďační.
"Babička jedného z chlapcov Chantyho je veľmi chudobná, ale vždy, keď ho príde pozrieť, niečo donesie. Naposledy nám dala živú kačku a desať kokosov. Keby ich predala, stačilo by jej to na obživu možno na mesiac," hovorí Sláviková. Veľa detí prišlo v zúboženom stave. "Nemali ďaleko k tomu, aby odišli,“ naznačí.

Pre deti je kľúčové, aby pravidelne užívali lieky. "Ak vynechajú dve-tri dávky, môže ich zabiť aj nenápadný kašeľ," upozorňuje doktor Irad Beldjebel, ktorý na liečbu dozerá.
Nie všetky deti v domove sú infikované vírusom HIV. Príkladom je šesť súrodencov – traja sú pozitívni, traja negatívni. Ich mama zomrela na AIDS. Najstaršia Maty (pozitívna) sa starala o ostatných súrodencov. Najmladšia Soklay (negatívna) ju stále berie ako mamu. "Držia spolu, spája ich silné puto. Všetci sú veľmi poslušní, dobre sa učia. Najstarší z chlapcov Matey (negatívny) chce byť lekárom," vraví Sláviková.

500, 2000
Kambodža, ktorú dlhé roky sužovala občianska vojna proti Červeným Khmérom, dodnes dopláca na epidémiu HIV z 90. rokov. A aj na vlastné tradície. "V krajine je normálne, keď manžel ide za prostitútkami. Ženy to akceptujú. Scenár je klasický – najskôr sa nakazí muž, potom jeho žena a tá prenesie vírus na dieťa. Rodičia zomrú a nechávajú po sebe siroty," načrtáva Beldjebel spôsob šírenia vírusu.

Hoci je výskyt HIV/AIDS v Kambodži stále rozšírený, v ostatných rokoch je na ústupe. Lieky sú dostupnejšie, už nie sú takým luxusom ako kedysi. Mení sa aj zameranie projektu. Už nejde len o bezprostrednú záchranu života. Deti chodia do školy, pripravujú sa na budúcnosť, Dom rodiny im chce pomáhať pri hľadaní zamestnania či peniazmi – napríklad aj vďaka tzv. adopciám na blízko (viac informácií na stránke dvojfarebnysvet.sk/adopcie).

"V Kambodži nie je samozrejmé, že deti chodia do školy. Vzdelanie je síce oficiálne zadarmo, ale učiteľom musíte dávať všimné. Menšie deti platia päťsto rielov (desať centov), staršie dvetisíc, spravidla raz mesačne," vyratúva Sláviková.

5, 10, 15
Do školy chodia so zdravými deťmi, učenie im však ide pomalšie. "Súvisí to s vedľajšími účinkami liekov, ktoré užívajú – v škole sa rýchlo unavia, nevydržia sa sústrediť viac ako dve hodiny," naznačí doktor Beldjebel, mladý Alžírčan, ktorý v Kambodži pracuje už tri roky. S deťmi hovorí po khmérsky. "Nie je to ťažký jazyk," usmeje sa.
Na sebe má tričko a šortky. Žiadny biely plášť. Na prvý pohľad sa zdá, že deti nemajú žiadny problém. Sú veselé, hlučné, hravé, bezprostredné. House of Family skôr pripomína detský domov. Až na malú miestnosť plnú liekov. To je ordinácia.

"Deti vedia, že sú choré. Vedia, že s akoukoľvek malou rankou musia bežať za lekárom. Vedia, že musia pravidelne brať lieky. Keď dospievajú, hovoríme im, čo to vlastne HIV je,“ vraví Sláviková. "Nedávno mi jedna dievčina rozprávala, že jej kamarátky už majú priateľov - ale že ona nikdy nebude môcť s niekým chodiť. Je to smutné. Snažia sa s tým zmieriť."
Už iba jedna otázka. Ale ako sa ju položiť? Puká pri nej srdce. Ako dlho budú žiť? "To nevieme. Vo svete nie je veľa skúseností s liečbou detí s vírusom HIV, medicína sa jej venuje možno desať rokov. Preto nevieme, či budú žiť päť, desať alebo pätnásť rokov," krčí plecami doktor Beldjebel.

Text: Marián Szűcs pre oŽene.sk
Foto: Marián Szűcs pre oŽene.sk