Aj zdravotné sestry sú umelkyne. Ale bez honoráru
Keď si Mária Magdaléna Kurillová pred týždňom preberala striebornú brošňu v tvare ruže svätej Alžbety za celoživotnú prácu v ošetrovateľstve, vyrozprávala publiku príbeh Šťastný princ od anglického spisovateľa Oscara Wilda.
Hovorí o pozlátenej soche princa, ktorý s hrdosťou stál na piedestáli nad svojím mestom. Spriatelil sa s lastovičkou a poprosil ju, aby pomáhala ľuďom. Na konci obaja zahynú.
Je to rozprávka o obetovaní a láske, ktoré sesterskému povolaniu prislúchajú. Lastovička veľa ráz chcela odísť, ale keď videla, že ľudia potrebujú pomoc, zostala. Zasvätila svoj život chorým a chudobným, aj keď za to nič nedostala. A také sú aj naše sestry. Toto povolanie si vyžaduje nesmiernu obetu, ľudskosť a teplo, ktoré pacienti potrebujú cítiť.
Veľmi náročná je práca na onkológii. A potom všeobecne pri senioroch. Potrebujú viac pozornosti, mať vedľa seba citlivú dušu - podobne ako deti. Trpia najmä vtedy, keď ich nikto nepríde navštíviť. Pamätám si jednu službu počas Štedrého dňa. Opatrovala som babičku, ktorá stále vychvaľovala svojho syna a donekonečna ho ospravedlňovala, prečo za ňou na Vianoce neprišiel. Zostala som pri nej iba ja. V ten večer zomrela.
Jediné, na čo sa pýtal, bolo, kam sme odložili matkinu vzácnu vybíjanú paličku. To bolo všetko, čo ho zaujímalo.
Myslím, že ľudia si dnes viac vážia svoje zdravie. Hoci nie sme vo svetovom rebríčku na popredných priečkach, viacerí začínajú chápať význam prevencie. Pacienti sú vzdelanejší aj po právnej stránke. Vedia, kedy sa môžu ozvať, keď so starostlivosťou nie sú spokojní. Hoci sú stále aj takí, ktorí sa sťažujú, často však neoprávnene.
Sestry sú v očiach verejnosti často považované za "slúžky" po boku lekárov. Dožijú sa niekedy uznania?
Po revolúcii nastal obrovský rozmach v medicíne a následne aj v ošetrovateľstve. Veci sa pohli míľovými krokmi dopredu, ale postavenie sestier zostalo na rovnakej úrovni. A to napriek tomu, že sa ustavične vzdelávajú, chodia na odborné stáže do cudziny, ovládajú jazyky, jednoducho robia svoju prácu profesionálne. Aj keby skončili parížsku Sorbonu, vždy z nich budú len "obyčajné sestry".
To nie je otázka pre jedného ministra. Musia to chcieť všetci – vláda, parlament, ale najmä celá spoločnosť. Tento štát dlhuje veľmi veľa zdravotníctvu aj školstvu. Je hanba, keď začínajúca sekretárka zarába viac ako sestra alebo učiteľka po dvadsiatich rokoch praxe. A navyše zdravotníci majú zo zákona do smrti povinné vzdelávanie. Ukážte mi niektorý iný rezort, ktorý má túto povinnosť.
Zistia, že bez tejto profesie nemocnice nebudú fungovať.
Áno a musím povedať, že ma uráža a ponižuje, ako filmári sestry prezentujú. Nechápem, prečo ich stavajú do pozície klebetníc - hlúpych, nemorálnych a neupravených. Ja som za celý život ani raz nenastúpila do práce v pokrčenej uniforme. Či to bola denná alebo nočná služba. Aj uniforma napovie čosi o človeku.
Mrzí ma, keď počúvam, ako niektorí lekári stále považujú sestry za poskokov. Tento vzťah má byť o spolupráci. Nemocnica je živé srdce, ktoré musí stále pulzovať. Nezastupiteľné miesto má vrátnik, upratovačka aj kurič. Lekári majú svoju vlastnú líniu a iné kompetencie majú sestry.
Určite. Toto povolanie nie je zamestnaním, ale poslaním. A pre peniaze by to nerobili. Ľudia si napríklad neuvedomujú, akú fyzickú silu musí mať sestra. Niektorí pacienti sú statní, stopäťdesiatkiloví. Denne ich treba zdvihnúť, posadiť, otočiť. Alebo si vyskúšajte, ako sa budete cítiť, keď budete stáť na jednom mieste hoci len desať minút. Operačné sestry strávia na sále aj dvanásť hodín.
Najsamostatnejšie sú sestry v Amerike. Ale to sa viaže aj na ich vzdelanie. Napríklad rakúske sestry boli na tom kedysi oveľa horšie ako my. Keď som pracovala v rakúskej nemocnici, lekári a sestry mali v jedálni oddelené stoly. Primárovi som vtedy vysvetlila, akú úctu majú u nás muži k ženám. Napríklad, že môj manžel lekár upratovačke v nemocnici vždy podržal dvere. Ten primár napokon nezmyselnú bariéru odstránil.
Veľa. Sestry denne hrajú niekoľko postáv – sú pre pacientov ich matkami, dcérami, partnerkami. Menia sa na herečky, musia vedieť zvládať nečakané situácie. Musia vedieť, čo a ako pacientovi povedať, a pritom ich herectvo a rétoriku nikto neučil. Samy vycítia, ako sa zachovať. Čiže aj sestry sú umelkyne. Ale bez umeleckého vzdelania a bez honoráru.
Určite nie. Pamätám si, keď nám na oddelenie priviezli mladého vysokoškoláka. Veľmi sa na mňa upol. Sledoval každý môj pohyb, mimiku tváre, len aby vedel, na čom je – či sa mu pohoršilo alebo zlepšilo. Bol adoptovaný, jediný syn v rodine. Keď cítil koniec, nechcel mať pri sebe rodičov, chcel zomrieť pri mne. Doteraz si vybavujem, ako som mu zatvárala oči.
Aj staršia sestra Helenka bola zdravotníčkou a Vinco naše povolanie uznával. Ale inšpiráciu v nemocniciach nehľadal. Na brata si spomínam ako na človeka skromného, vážneho a smutného. No zároveň bol aj veľký zabávač. Volal ma Bebelko. Doteraz neviem, odkiaľ na to slovo prišiel.
V nemocniciach sa stretávame s deprimujúcimi, ale aj s veselými situáciami. Nemôžeme s každým pacientom len plakať. No aj keď sa sestry smejú, v ich očiach je vždy vidieť akýsi smútok.
Syn nie, ten odišiel do zahraničia. Ale všetky tri dcéry pracujú ako sestry. Hoci sa dobre učili, nechceli byť lekárkami ani farmaceutkami. Určite som ovplyvnila ich život.
Po revolúcii zakladala úniu - dnešnú Komoru sestier a pôrodných asistentiek, bola prvým hlavným odborníkom ministerstva zdravotníctva pre ošetrovateľstvo.
Stala sa prvou prezidentkou agentúr pre domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Pred pár rokmi zavŕšila štúdium manažmentu na Slovenskej zdravotníckej univerzite, kde dnes prednáša na subkatedre klinickej onkológie.
Zdroj: Ľuboslava Štofková pre Pravdu
Foto: Robert Hüttner, Pravda
