Nenarieka nad osudom, víťazí nad sebou
Stolná tenistka Alena Kánová sa z paralympiády ešte nikdy nevrátila bez medaily. Hneď na svojej prvej, v Sydney v roku 2000 získala vo dvojhre zlato.
Získať paralympijskú medailu je čoraz ťažšie. Prečo?
Viete si predstaviť, že by ste sa stolnému tenisu venovali profesionálne a vzdali sa svojho zamestnania na právnom oddelení počítačovej firmy?
Ťažko povedať, šport je pre mňa výborným doplnkom k práci. Mám veľmi dobrého zamestnávateľa, ktorý mi umožňuje popri práci trénovať. Nemôžem sa však práci venovať na plný úväzok, to by som nestíhala stolný tenis. Len zo stolného tenisu by som nevyžila, musím pracovať. Vyhovuje mi hrať stolný tenis popri práci. Aspoň nemám pocit, že som pripútaná na jedno miesto.
Prečo bolo v slovenskej paralympijskej výprave z 35 športovcov až desať stolných tenistov?
Stolný tenis môžu hrať ľudia so všetkými stupňami telesného postihnutia vrátane najťažších. Hrá sa v halách a dá sa trénovať skoro všade na Slovensku. Najväčší problém je nájsť bezbariérovú halu a kvalitných sparingpartnerov. Stolný tenis má však veľmi dobré zázemie, naša maličká krajina konkuruje veľmociam ako Čína, Kórea, Francúzsko či Nemecko. V počte medailí z majstrovstiev sveta či paralympiády Slovensko končieva na štvrtom či piatom mieste, čo je veľmi dobré. Má na tom zásluhu aj Janko Riapoš, predseda Slovenského paralympijského výboru, ktorý drží stolný tenis na vysokej úrovni. Máme vybudované vynikajúce centrá v Ružomberku, Žarnovici, Pezinku, Hlohovci a pripravuje sa aj ďalšie v Piešťanoch. Navyše sa na Slovensku hrá stolnotenisová liga vozičkárov i stojacich telesne postihnutých.
Ako ste sa dostali k stolnému tenisu vy?
Pred úrazom som ho hrávala len rekreačne. Na liečení v Národnom rehabilitačnom centre mi požičali raketu a začala som si stolným tenisom vypĺňať voľný čas. Šlo mi to, tak som sa mu začala venovať naplno. Najskôr som sa chcela dostať na majstrovstvá Slovenska, o paralympiádach som ani nechyrovala.
Kedy sa vám stal úraz?
V auguste 1994, mala som 14 rokov. Bola to autonehoda.
Ako dlho trvalo, kým ste sa po nehode dostali z najhoršieho?
Mala som zdravotné komplikácie, vysoké teploty, pol roka som ležala v posteli. Mojím cieľom zo začiatku nebolo ani dostať sa na nohy, ale z postele na vozík. Liečila som sa v Ružomberku, Kováčovej a Piešťanoch. Kým som sa vrátila domov a k štúdiu, trvalo to asi rok. Mimochodom, všetkým, ktorým sa stalo niečo podobné ako mne, odporúčam - pokiaľ sa dá - vrátiť sa tam, kde prestali - či už je to štúdium, alebo práca. Človek tak myslí na niečo iné a zabudne na zdravotné problémy.
Ako vám autonehoda narušila vaše životné plány?
Chcela som študovať na vysokej škole, mať dobrú prácu. To sa mi podarilo aj tak.
Veľa ľudí by na vašom mieste zatrpklo, vy nie?
Stáva sa to mnohým, ale ja som mala dobré rodinné zázemie a kamarátov, ktorí mi pomohli dostať sa z toho. Vrátila som sa hneď do školy a začala som aktívne športovať, nemala som čas na depresívne myšlienky. A mala som ešte len 14-15 rokov, ešte som si to neuvedomovala. Stále je nádej, že sa to raz zmení a ja budem chodiť. Už vtedy som vedela, že sa to nestane zo dňa na deň, možno to bude trvať roky. Záleží na pokroku medicíny.
Pôsobíte ako húževnatá optimistka. Treba využívať to, čo človek má.
Sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie a v ktorých koži by som naozaj nechcela byť. Ja mám obmedzený pohyb a niekedy ma obmedzuje aj myslenie iných ľudí. Ale sú aj horšie zdravotné komplikácie, ktoré nevidno. Ľudia s nevyliečiteľnou rakovinou by si to určite so mnou radi vymenili.
Je šport dobrý dôvod, prečo sa v živote nevzdávať?
Iste, udržiava človeka v kondícii, vypĺňa mu voľný čas, dopĺňa jeho prácu a vďaka nemu sa stretáva s ľuďmi. My napríklad trénujeme aj so zdravými športovcami. Šport núti človeka ísť za svojím cieľom. Je veľa športov, ktorým sa telesne postihnutí môžu venovať. Okrem stolného tenisu aj atletike, plávaniu, bicyklovaniu, lyžovaniu, jazde na koni, lukostreľbe, streľbe, tenisu či vodnému lyžovaniu. Na vozíku sa dá hrať aj basketbal.
Vy vraj lyžujete. Aj včera ráno som lyžovala, hoci ma odhovárali, že sneh je zľadovatený.
Vyrastala som na Malinom Brde, moji rodičia sú chatári na Májekovej chate. Vždy v zime sa snažím dostať na víkend z Bratislavy domov. V stolnom tenise som síce lepšia, ale lyžovanie zbožňujem. Človek sa pri lyžovaní cíti taký voľný. Máme monoski - na jednej klasickej lyži je odpružená sedačka a v rukách máme stabilizátory, aby sme udržali rovnováhu. Bola som jednou z prvých vozičkárov na Slovensku, ktorá začala lyžovať. Keď som zostala na vozíčku, najviac mi prekážala predstava, že nebudem môcť lyžovať. Ale keď mi profesor Myrón Malý z Kováčovej povedal, že môžem lyžovať aj ako vozíčkarka, bola som spokojnejšia. Najskôr som si monoski požičiavala z Čiech, neskôr som si ju kúpila. Všetky takéto pomôcky pre vozičkárov, aj samotný vozík, sú veľmi drahé. Človek si musí hľadať sponzorov.
Ako sa hľadajú sponzori?
Čoraz ťažšie. Nepomáha ani vyhrať medaily, legislatíva sa medzitým zmenila. Sponzori už z podporovania športovcov nemajú také výhody ako v minulosti. Teraz mi najviac pomáhajú najbližší kamaráti, ktorí mi posielajú dve percentá z dane.
Pre koho získavate medaily?
Chcela som byť najlepšia, dokázať sama sebe, že sa to dá. A tiež som túžila urobiť radosť svojmu okoliu, ktoré mi pomáhalo finančne aj psychicky. Až keď vyhrám a príde mi kvantum esemesiek, uvedomím si, koľko ľudí mi držalo palce. Mnohí mi povedali, že plakali, keď som vyhrala.
Svoje medaily často darúvate. Zlato ste venovali rodičom, bronz mestu Ružomberok, striebro Kováčovej. Sú pre vás medaily dôležité?
Nuž medaily z majstrovstiev sveta a paralympiád som venovala, ale medaily z majstrovstiev Európy mám uložené doma. Za medailou nie som len ja, ale celý tím ľudí, ktorý ma podporuje a pomáha mi. Vždy, keď som šla na vrcholové podujatie, dala som si cieľ, komu by som sa medailou chcela odvďačiť za jeho pomoc. Aj to ma motivovalo získať medailu.
Spomínate si na svoje pocity, keď ste na paralympiáde v Sydney získali zlatú medailu?
Žiadne extra pocity som nemala, bola to medaila ako každá iná. Až keď som sa vrátila domov na Slovensko a čakalo ma množstvo gratulantov s kyticami a transparentmi, uvedomila som si: aha, asi som dosiahla niečo viac ako dovtedy. Kto stojí za vaším úspechom?
Tréner, rodičia, ktorí do mňa investovali čas a námahu v začiatkoch, moja sestra, Slovenský paralympijský výbor, Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov, Národné rehabilitačné centrum Kováčová, mesto Ružomberok, sponzori, fanúšikovia, kamaráti, zberači loptičiek, ale aj zamestnávateľ. Je ich veľa.
Nie všetci vozičkári sú takí aktívni ako vy. Prečo?
Aktívnych vozičkárov je málo, ale nie každý má také možnosti ako ja. Možno mu chýba rodinné zázemie alebo má problém dostať sa pre schody vôbec z domu. Vozičkár bez auta či asistentov nemá šancu.
Vy ste mali vždy ideálne podmienky?
Nie, určite to nebolo jednoduché. Borila som sa s množstvom problémov. Napríklad keď som šla študovať na vysokú školu, nemala som bezbariérový internát. A dnes, keď sa mi pokazí auto, nemám sa ako dostať do práce. V škole sa museli prerobiť toalety. Museli sme tvrdo pracovať na tom, aby som mohla študovať. Bola som jednou z prvých vozičkárov, ktorí študovali na vysokej škole. Právnickú fakultu v Bratislave som si vybrala nielen preto, že ma zaujímalo právo, ale aj preto, že bola ako-tak prístupná pre vozičkárov z hľadiska bariér. Mala som individuálny študijný plán - aby som mohla chodiť na turnaje, ale chodila som do školy skoro denne. S pomocou asistentov a ústretovosti pár ľudí sa to dalo.
Vychádzali vám v škole v ústrety?
Nebolo to vždy jednoduché, preskákala som si aj problémy a pocítila aj závisť. Ale medaily som nedostala zadarmo. Úspechy ma stáli roky driny, dodnes nepoznám voľný čas. Všetky moje prázdniny a teraz dovolenky miniem na stolný tenis. Ale nesťažujem sa. Určite je to lepšie ako sedieť zavretá doma.
Koľko súťaží ročne stihnete?
Viem, že tento rok potrebujem 36 dní dovolenky. Asi 30 až 40 víkendov v roku padne na šport.
Máte čas aj na iné záľuby ako stolný tenis?
Venujem sa kamarátom, rodine, iným športom. Milujem cestovanie na vlastnú päsť s kamarátmi. Sem-tam spolupracujem s mimovládnymi organizáciami na projektoch pre telesne postihnutých. Treba odstrániť ešte veľa prekážok, sprístupniť vozičkárom verejnú dopravu. A najmä zmeniť myslenie ľudí. Dnes napríklad štát vôbec nemotivuje a nepodporuje zdravotne postihnutých zamestnať sa, pretože len čo náš príjem prekročí trojnásobok životného minima, prídeme postupne o všetky kompenzačné dávky. To znamená, že si napríklad ručné riadenie na auto musíme zaplatiť sami - a to stojí 50 000 až 100 000 korún, vozík vyjde tiež okolo stotisíc. Potom si ľudia povedia, že sa im neoplatí študovať vysokú školu, keď s trošku vyšším platom prídu o všetky kompenzačné dávky.
Vďaka vášmu pekinskému úspechu vás pozvali aj na recepciu britskej kráľovnej Alžbety II. Aké to bolo?
Bolo pre mňa veľkou cťou stretnúť sa s kráľovnou. Na recepcii bolo asi sto ľudí, polovicu z nich privítala kráľovná Alžbeta a druhú princ Philip. Ja som bola v princovej skupine. Predstavili ma ako športovkyňu a právničku. Princ sa ma pýtal, či plánujem aj naďalej hrať. Povedala som mu, že v roku 2012 by som sa chcela nominovať na paralympiádu do Londýna.
Máte priateľa?
Teraz nie. Chalani sa ma boja, v niektorých prípadoch vozíka, v iných možno môjho aktívneho života.
Nežijete vzrušujúcejší život ako kopa zdravých ľudí?
Možno. Mne vyhovuje.
Alena Kánová, 28, stolná tenistka Rodáčka z Liptovského Mikuláša sa stolnému tenisu začala venovať po autonehode, ktorá ju v 14 rokoch pripútala na vozík. Má kompletnú zbierku cenných kovov z majstrovstiev Európy, sveta aj z paralympiád (Sydney 2000 - zlato, Atény 2004 - bronz, Peking 2008 - striebro).
Vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, momentálne je doktorandkou na Bratislavskej vysokej škole práva.
Žije v Ružomberku a v Bratislave, pracuje na právnom oddelení veľkej počítačovej firmy.
Z ocenení: Gaudeamus, čestná občianka mesta Ružomberok, najlepšia stolná tenistka Európy 2007...
Zdroj: Katarína Sedláková pre Pravda Ženy
Foto: Ivona Orešková
