Občasný vzťah áno, len nie každý deň
Na prvý pohľad vyzerá Barbara Nesvadbová ako nežná blondínka. V Česku sa však dlho nemohla zbaviť povesti radikálnej feministky, ktorá mužom zasadila veľa zdrvujúcich úderov. Nikdy neviedla obyčajný život.
Napísala niekoľko kníh o mladej novinárke Karle (Řízkaři, Bestiář, Život na nečisto) a stala sa najpredávanejšou mladou autorku v Česku. V roku 2001 sa vydala za vtedajšieho ministra Karla Březinu, s ktorým sa o dva roky rozviedla. Ich dcéra má dnes šesť rokov a z Barbary je vzorná matka. Feminizmu sa však nevzdala. A jej nová kniha o Karle - Pohádkář - v rebríčku bestsellerov porazila dokonca aj Dicka Francisa.
Pohádkář bol 14 týždňov najpredávanejšou knihou v Česku. Vraj ste mali väčšiu trému, ako keď ste písali prvotinu. Prečo?
Po Živote na nečisto som mala v písaní dlhú, sedemročnú pauzu. Keď ste 25-ročná, ste nádejná a ľudia vám odpustia oveľa viac. V 33 rokoch však už mladá a nádejná nie som, blížim sa k strednému veku. Starší človek je na seba celkovo náročnejší. Navyše bol pre mňa Pohádkář vnútornejší - je to román, nielen poviedky prepojené jednou postavou. Nepísala som ho na objednávku, ale babrala sa s ním z vlastnej potreby doma.
Báli ste sa, či splníte očakávania čitateľov, alebo píšete hlavne kvôli sebe?
Vôbec neviem, čo sú čitateľské očakávania. Vždy som si myslela, že ľudia, ktorí si kupujú Harper´s Bazaar a tí, čo si kupujú moje knižky, sú tí istí. Ale keď som nedávno chodila s autorským čítaním po Českej republike, zistila som, že sú to dve rozdielne skupiny. Keď každý mesiac komunikujete so svojimi čitateľmi, nemáte z nich strach. Píšem pre čitateľov, nie je to pre mňa forma terapie.
Na autorskom čítaní ste v mase čitateliek stretli aj dvoch mužov, ktorých tam vraj pritiahli za golier. Muži vaše knihy nečítajú?
Asi málo. Možno im ženy moju knižku posunú so slovami: pozri sa, to je o nás. Do knižnice v Hradci Králové prišlo viac mužov a keď si dávali podpisovať knižky, hovorili: napíšte Mařence, Evičce. Myslím, že píšem a celkovo robím veci hlavne pre ženy. Som žensky orientovaný človek - mám dcéru a bývam s maminkou, tiež mám mačky a celú dievčenskú redakciu. Keď som mala rozhlasovú reláciu, bola pre ženy, aj v televízii som moderovala program pre ženy.
Nemáte ambíciu získať ako čitateľov aj mužov?
Nie, vôbec. Oni vraj vyhľadávajú tzv. odbornejšiu literatúru. Aj keď nazývať odbornou literatúrou niečo o autách alebo o rybačke znie trochu nafúknuto. Samozrejme, čítajú noviny - spravodajstvo, nie príbehy.
V magazíne Šedá zóna o vás vyšiel článok Vojtu Štorkána Kedysi bývala nepriateľom. Podľa jeho autora ste sa z radikálnej feministky stali cenným pomocníkom mužov, ktorý sa s odvahou, úprimnosťou a inteligenciou celému svetu zdôveril s tajomstvami svojho vnútra. Mužom odkázal, že vás treba rešpektovať. Rešpektujú vás alebo sa boja?
Ťažko povedať. Ja si napríklad veľmi vážim svojho zamestnávateľa Antonína Herbecka, preto preňho pracujem už osem rokov, ale nedávno sme mali malý konflikt. Na obálku pánskej prílohy sme odfotili dizajnéra Maxima Velčovského. Jemu sa tá fotka nepáčila, mne áno. Navrhol mi, aby som sa spýtala na názor viacerých mužov. Niekoľkým som napísala, medzi nimi aj môjmu partnerovi. Na to mi Antonín povedal: nemohol ti povedať nič iné, veď by sa bál prísť domov. Ale ja si nemyslím, že by som sa kamarátila, spala alebo žila s mužmi, ktorí sa boja povedať svoj názor. Bez rešpektu by som, samozrejme, žiť nedokázala, ale ak som došla tak ďaleko, že by si muži hovorili: nedostanem večeru, keď jej poviem pravdu, tak je to, samozrejme, hrozné a mala by som sa nad sebou trošku zamyslieť.
Považujete sa za feministku?
Som veľkou zástankyňou feminizmu. Zdá sa mi hlúpe, keď sa niekto feminizmu uškŕňa. Pritom podľa posledných analýz aj v súkromnej sfére majú ženy o 30 percent nižšie platy ako muži. To je pre mňa nepochopiteľné. Na druhej strane sa mužská a ženská rola vo výchove detí veľmi preklápa, otcovské práva sú vysoké, ale ženy sú v pracovnom procese stále diskvalifikované.
Je dnes feminizmus ešte potrebný?
Môžeme študovať, máme volebné právo, ale čo rovnoprávnosť? Stále sa v tejto téme babrem, zaujíma ma, či môže fungovať dvojpohlavná rovnoprávnosť. Netuším, ako budú vyzerať vzťahy mojej dcéry, keď bude veľká. Budú ľudia žiť už len single a nebudú nikoho potrebovať? Budeme vychovávať deti v komunitách alebo sami?
Máta vás tá predstava?
Straší ma to. Hoci si myslím, že som dosť moderná a zamestnaná žena, na druhej strane mám v sebe stále ten archetyp rodičov a prarodičov, ktorí mali krásne manželstvo plné úcty a lásky. Také vzťahy okolo seba nevidím, ani jeden. Desí ma to, lebo mojej dcére by som to priala. Ale spoločnosť už je tak zmenená, že to želanie je skoro nereálne.
Ako ovplyvnili vaše detstvo rodičia, ktorí boli psychiatri?
Bolo tam viac vecí, nielen to, že boli psychiatri. Mali ma ako jediné dieťa a veľmi neskoro. Keď sa brali, mama mala 35 rokov a otec 50. Čím starší rodič, tým viac sa snaží naplniť život malého tvora. Aj mne sa dcéra narodila v 27 rokoch, možno preto som na ňu tak veľmi viazaná. Bola som jedináčik starších rodičov a to človeka poznamená. Neviem, či ich povolanie bolo pre mňa prínosom, alebo nie. Asi v sebe nemám pocit hanby, som otvorený človek, ochotný baviť sa o hocičom. U nás doma nikdy nebolo nič tabu - nahota, nevera ani viera.
Ani s dcérou nemáte medzi sebou tabu?
Nie, Bibi má šesť rokov a môžeme sa baviť o hocičom. Prečo by sme sa mali hanbiť za svoje názory, telá, myšlienky? Myslím, že ústretovosť vo výchove je fajn. Keďže som rozvedená, istý čas som sa celkom bála, aby to Bibi nepoznamenalo. Chodili sme na konzultácie k pedopsychiatričke pani Procházkovej, vynikajúcej znalkyni detských duší, a veľmi sa mi to osvedčilo. Nenásilným spôsobom sa s dievčatkom bavila a ja som tak dostala spätnú väzbu, ktorú som konzultovala so svojím bývalým manželom. Dnes sme blízki priatelia, môžeme ísť spolu na dovolenku aj s jeho dvoma dievčatkami a novými partnermi a nie je to problém. Vďaka lekárke sme sa vyhli komplikáciám, ktoré nastanú, keď sa rodičia rozvedú. Myslím si, že je dobré púšťať deti do rôznych prostredí a nebáť sa toho.
Prečo sú stredobodom života vašich literárnych hrdiniek vždy muži?
Pretože väčšinou opisujem vzťahy intenzívnej lásky alebo závislosti, nešťastia alebo zamilovanosti, ktoré nám muži dopriavajú. Do Pohádkářa som sa však pokúsila dostať aj novú tému, pre mňa dovtedy neznámu - zodpovednosť za detské osudy. V zmysle Malého princa - že za každú líšku, ktorú stretneme, sme zodpovední.
Akí dôležití sú muži vo vašom živote?
Veľmi nie. Hoci môj zamestnávateľ je muž, môj manažér je muž, môj bývalý manžel je muž aj môj priateľ je muž, ale nejako zásadne ich k životu nepotrebujem. Je mi vzdialená myšlienka, že by som svoj osud mala naplniť cez muža a byť mu domovom a základňou. Taký človek nie som a nikdy nebudem. Muži do môjho života patria, kým je nám spolu fajn, kým sa máme radi a máme si čo povedať, ale hľadať cez muža kariéru či šťastie by mi nikdy nenapadlo. Keď idú naše životy paralelne vedľa seba, je to super. Snažím sa byť kamarátka so všetkými ľuďmi, ktorí prešli mojím životom - či už to boli zamestnávateľské, milenecké alebo priateľské vzťahy, ale teraz už nehrajú hlavnú úlohu. Možno je to škoda, ale je to môj spôsob života.
Čím by vás mal muž očariť?
Mám rada múdrych chlapov, ale ak tá otázka mierila na to, že by som bola očarená natoľko, aby som s ním bývala, tak po niečom takom netúžim. Nemyslím si ani, že by sa to mohlo stať. Dokonca kedykoľvek mám nejaký vzťah, ako napríklad v súčasnej chvíli, tak na rovinu hovorím: občasný vzťah. Len nie každý deň. Pokojne sa zariaď v mojom dome, buď tu, ale nie každý deň.
Obťažuje vás to?
Obťažuje. Mám rada svoje súkromie a v tom som, bohužiaľ, verná kópia svojho otca. Mala som ocka na tri dni a štyri dni chcel byť sám.
Akceptovali ste to v detstve?
Mhm. Bolo to tak dané a my sme ho s mamičkou milovali. Vzťahy sú o dôvere a keď som sama, tak neutekám za inými mužmi. Ale niekedy si trebárs chcem čítať alebo písať, pracovať. Keď mám daného muža, ktorého mám v danom čase rada a mám ho doma, tak mám dojem, že sa oňho musím starať. Trebárs varím, pripravujem rôzne veci, proste robím zábavu večera.
A máte dojem, že on sa nesnaží dostatočne?
Trebárs sa snaží tiež, ale nebavilo by ma to každý večer. Neviem si predstaviť, že by som to robila v pondelok, utorok, stredu, vo štvrtok, v piatok, potrebujem aj pracovať. Možno sa to časom zmení.
Starať sa o deti je iné, to vás baviť neprestane?
Nie, naopak. To je vec, ktorá človeka asi baví stále viac. Páči sa mi veta: Vaše deti sú tí najmilší ľudia, ktorých za život stretnete. Priala by som si ešte ďalšie dieťa.
Raz ste povedali, že rodičovstvo bol pre vás šok. V čom?
Úplne vo všetkom. Vôbec som nečakala, že to prinesie toľko zmien. Som dosť voľnomyšlienkarka, vždy som veľa pracovala, žila som si vlastným životom, nezávisle od čohokoľvek. Myslela som si, že to tak bude pokračovať, len popritom budem mať dcéru. A zrazu sa to všetko úplne zmenilo. Ale Bibi sa o to vôbec neprosila. Láska a zodpovednosť, starostlivosť, ustavičná obava a strach vznikli samy od seba. Láska k dcérke sa proste stala, nechápem ako a už sa jej nikdy nezbavím. Pre mňa to bolo obrovské prekvapenie, pretože som ten cit nepoznala.
V čom vás Bibi zmenila?
Nemyslím si, že by Bibi zo mňa urobila celkom iného človeka, ale iste ma zmenila v každodni. Určite toho toľko nestihnem, neflámujem toľko a oveľa viac čítam rozprávky než moje knižky. Najviac času venujem jej. Rodičovstvo človeka zmení tak, že sa začne zamýšľať, čím môže svetu pomôcť. Určite ma priviedla k uvažovaniu nad tým, či ma niekto nepotrebuje. Predtým som nikdy nespolupracovala s charitatívnymi organizáciami, nenapadlo mi to. Už dlhší čas sa s Jakubom Knězu staráme o domov Zahrada pre mentálne hendikepovaných ľudí, zohnali sme im mikrobus, aby mali čím jazdiť do školy, a teraz som vydala kalendár, z ktorého celý výťažok ide na Zahradu. Pomáhala som Tereze Maxovej s módnymi prehliadkami na Morave, kde som predvádzala čokoľvek - hoci som už naozaj prestarnutá modelka. Všetok výťažok šiel však na charitu.
Pre Bibi ste plánovali napísať rozprávky. Kedy vyjdú?
Bibča je už nahnevaná, lebo sme sa s nakladateľkou dohodli, že vydáme na jar moje fejtóny. Bibi nechápe, ako môžu mať fejtóny prednosť pred rozprávkami. Ja jej hovorím: Bambuľka, ešte nemám všetky rozprávky hotové. A ona na to: tak choď písať, ja sa budem hrať s niekým iným. Ale bude to ťažké, fakt veľká výzva.
Barbara Nesvadbová Šéfredaktorka časopisu Harper´s Bazaar, provokatérka,
feministka a matka dcéry Bibiany sa narodila 14. 1. 1975 v Prahe do rodiny dvoch psychiatrov. Vyštudovala žurnalistiku a masovú komunikáciu na Karlovej univerzite v Prahe, pracovala ako šéfredaktora časopisu Xantypa a Playboy. Jej prvá kniha Řízkaři je o sexe, vzťahoch a tápaní mladej novinárky Karly. Nasledovali ďalšie časti o ,,beštii" Karle - Bestiář a Život na nečisto, ktoré z Nesvadbovej urobili najpredávanejšiu mladú autorku. Vlani vyšiel Pohádkář, ďalšie pokračovanie Karliných osudov. Nesvadbová momentálne pracuje na knižke fejtónov a rozprávkovej knižke s pracovným titulom Bibi a čtyři kočky.
Zdroj: Katarína Sedláková pre Pravda Ženy
Foto: Ida Saudková
