Prvý román Keleovej-Vasilkovej odmietli
Táňa Keleová-Vasilková písala pobehujúc medzi deťmi, varením a žehlením.
Dnes je najúspešnejšou slovenskou ženskou spisovateľkou. Napísala už osemnásť románov o ženách a pre ženy. Ako si Táňa Keleová-Vasilková spomína na svoje začiatky?
“Nikdy som sa nerozhodla stať sa spisovateľkou – rozhodla som sa začať písať knihu a to je rozdiel," hovorí Táňa Keleová-Vasilková. Bolo to v čase, keď bola so svojím druhorodeným dieťaťom, dcérkou Veronikou, na materskej dovolenke, pred pätnástimi rokmi.
“Veronika mala dva roky a jedného krásneho letného dňa mi jednoducho došlo, že „len“ práca mamy ma nebaví, že potrebujem k svojmu životu a vlastnému naplneniu viac, a zároveň som už vedela, že redakcia, v ktorej som pred materskou dovolenkou pracovala, sa rozpadla a zostala som bez práce," spomína spisovateľka.
Tak si vraj povedala, že skúsi napísať román. “Koniec koncov, nemala som čo stratiť. Keď sa mi skončila materská dovolenka, nepodarilo sa mi zohnať prácu redaktorky – no od úradu práce som dostávala zaujímavé pracovné ponuky, napríklad absolvovať kurz a robiť masérku," usmieva sa.
Narodenie prvej knihy
Už netúžila byť zamestnaná ako redaktorka, ale chcela písať: pracovať doma a zároveň sa venovať deťom. V tom čase ešte nevedela, či knihu vôbec dopíše a ak áno, či z nej bude niečo čitateľné. “O predajnosti som v tom čase ani neuvažovala. Len som chcela napísať niečo pekné, čo by malo zmysel – a nielen pre mňa," dodáva.
Manžel ju v jej rozhodnutí jednoznačne podporoval: hoci medzitým aj on stratil na čas zamestnanie a ona už čakala tretie dieťa. “Veril môjmu písaniu aj mne - keď sa na ten čas teraz spätne pozerám, až tomu nerozumiem. Mali sme večne prázdne peňaženky, museli sme šetriť aj na jedle... No v každom prípade som mu za jeho postoj nesmierne vďačná a nikdy mu to nezabudnem," vyznáva sa Táňa Keleová-Vasilková.
Rodičia boli vo svojom postoji triezvejší - chceli, aby dcéra mala serióznu prácu a stály príjem. Ona však medzitým znova otehotnela – ale najmä nestrácala svoje vnútorné presvedčenie o tom, že nechce nijakú stálu prácu ani stály príjem: ale písať.
Počas tehotenstva s treťou dcérkou Táničkou dopisovala svoju druhú knihu – Manželky a vedela, že hoci jej ešte žiadna kniha nevyšla, nemôže robiť nič iné. A ani nechce.
“Prvotinu som písala pobehujúc medzi dvomi deťmi, varením, prechádzkami a hraním, kontrolami domácich úloh a žehlením... a najmä v noci. Bola som mladá a nebol pre mňa problém písať do jednej v noci. Nikam som sa neponáhľala, písala som len vtedy, keď ma práve deti chvíľku nepotrebovali, nechcela som, aby to bolo na úkor nich," spomína spisovateľka.
Verila, že to dokáže
Keď čakala tretiu dcérku a dokončovala druhý román, rozhodla sa, že je čas, aby prvotina vyšla. “Bola som krásne naivná a verila som, že ak je kniha dobrá, určite sa mi to podarí. Pobehala som všetky vydavateľstvá, ale všetky odpovede boli negatívne. Je to príliš dlhé, stálo by to veľa peňazí, treba vynechať opisy, vnútorné monológy, skrátiť to!!!
Nechcela som to krátiť, chcela som to vydať tak, ako som to napísala. Čosi vo mne mi hovorilo, že je to dobré... a ja som tomu hlasu verila," vraví Táňa Keleová-Vasilková. To však neznamená, že si občas doma nepoplakala. Mučil ju aj pocit, že ako „novú“ ju nikto z vydavateľov neprijíma. Bolo to v čase, keď Slovenský spisovateľ mal zopár svojich stálych autorov a Ikar sa venoval skôr prekladovej literatúre.
V tom čase jej najviac pomohlo vnútorné presvedčenie, viera, že to dokáže. A podpora manžela a rodiny. “Nakoniec mi s prvotinou pomohol otec: a vyšla v malom nakladateľstve v päťstokusovom náklade! Nikdy na ten deň nezabudnem. Malá Tánička mala práve osem mesiacov, držala som ju na rukách spolu s mojím výtlačkom prvej knihy – a oslavovala som tridsaťtri rokov. Bolo to silné a krásne...," spomína spisovateľka.
V duchu si vraj hovorila: ak si moju knihu prečíta čo len sto žien a osemdesiatim sa bude páčiť, malo to význam.
Druhú knihu – Manželky jej vydal manžel. “Založil si kvôli tomu vydavateľstvo, priatelia urobili finančnú zbierku... Ďalší skvostný vnem do mojej osobnej zbierky. Niečo, na čo sa nezabúda," pochvaľuje si Táňa Keleová-Vasilková. Potom v časopise Slovenka vydali 20 ukážok na pokračovanie a jej meno už začalo byť známe.
Našla vydavateľa aj priateľstvo
Za veľký zlom na svojej spisovateľskej ceste považuje návštevu vo vydavateľstve Ikar. Keď dopísala tretiu knihu – Túžby – išla rovno za riaditeľkou Gabrielou Belopotockou.
“Musela som v sebe zozbierať riadnu dávku odvahy: ona bola ženou, ktorá mi mohla, ale aj nemusela splniť môj životný sen.
Naše stretnutie malo filmový ráz: ona bola sebavedomá žena, riaditeľka úspešného vydavateľstva, ja mama troch detí, typická žena v domácnosti, trocha neistá a ustráchaná, ako to celé dopadne... triasol sa mi hlas a rukopis mi vypadol z ruky, pokolenačky som sa štverala po zemi a zbierala som jeho listy...," opisuje svoje začiatky dnes už známa autorka ženských románov. Vraví, že mala šťastie, lebo získala nielen “svoje" vydavateľstvo, ale aj priateľku.
Táňa Keleová-Vasilková píše o ženách a pre ženy. V každej hrdinke jej románov sa trocha odzrkadľuje aj ona sama. “Niektorej dám svoju povahovú črtu, inej svoj prejav, ďalšia zasa zažila u lekára či v autobuse to isté čo ja, alebo varila presne to isté, čo sme mali na večeru my doma. Ale všetky majú so mnou spoločnú vieru v lásku a často aj lásku k deťom a prírode," vyhlasuje autorka ženských bestsellerov.
Táňa Keleová-Vasilková tvrdí, že je so svojím životom spokojná, lebo skĺbila materstvo s profesionálnym naplnením. “Som slobodná, nemusím sa náhliť každé ráno do práce, nemusím stále kontrolovať čas a žiadnemu šéfovi skladať účty – a to sú pre mňa najdôležitejšie veci. Sloboda, voľnosť a skutočnosť, že som doma – pre svoje deti," konštatuje. Nech robí, čo robí, žiadne nevýhody svojej práce vraj nevidí. “Človek, ktorý pracuje doma, musí však disponovať veľkou dávkou sebakontroly a pevnej vôle, pretože inak by neurobil nič..." dodáva.
Popularitu nevníma. “Iste, ľudia ma už spoznávajú, na ulici či v obchode sa mi prihovoria, ale nemám negatívne zážitky, len milé stretnutia," vraví spisovateľka. Za pár rokov si upravila pracovný režim: keď bolo deti malé, pracovala najmä večer a v noci alebo v čase ich poobedňajšieho spánku, teraz píše najmä doobeda, keď sú v škole.
“Nedávam si ani normy, ani nečakám na múzy – jednoducho si ráno zapnem počítač a píšem.
Niekto ide ráno do práce, ja do pracovne v našom byte, nevidím v tom veľký rozdiel," vyhlasuje. Bez písania by vraj nevedela žiť, ale čo bude o pár rokov, netuší. “V živote sa stále niečo mení, ale zatiaľ je pre mňa písanie krásnou stálicou, už pätnásť rokov," vyznáva sa Táňa Keleová-Vasilková.
INFO:
Táňa Keleová-Vasilková, spisovateľka
- skončila štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave
-
-
-
Zdroj: Zora Handzová pre Pravdu
Foto: Robert Hüttner pre Pravdu
