Osamotený filmár je bezbranný

Naďalej tvorí zázraky, hoci nie na počkanie. Veď aj Nazdravíčko! - krátka rozprávka pre dospelých vznikalo dlhých päť rokov.

Ivana Zajacová teraz dokončuje svoj profesionálny debut - 3D animovaný film Rarach. Popri tom produkuje animované filmy ďalších autorov a venuje sa reklame. Pretože aj mladí animátori dnes musia myslieť kapitalisticky.

Vo filme Nazdravíčko! Stano Dančiak rozpráva o strastiach duše a špirituse. Nie je to skôr téma pre hraný film?
Možno, ale aj animované filmy rozprávajú o medziľudských vzťahoch. Zaujíma ich, ako sa človek orientuje v labyrinte moderného sveta. Témy môžu byť rovnaké, líši sa len spôsob rozprávania. V animovanom filme často prekračujeme hranice reality.

Zázraky máte bežne na programe?
Nie vždy sú to zázraky, ako ich poznáme z rozprávok. V animovanom filme napríklad dávame priestor veciam, ktoré človek prežíva vo svojom vnútornom svete, no v realite sa odohrať nemôžu. Postavy sa dokážu meniť z jednej na druhú, pohybujú sa v rôznych snových alebo paralelných svetoch. Pracovať slobodne so zázrakom ma veľmi baví.

Kým na Slovensku vznikne animovaný film, trvá to aj niekoľko rokov. Čo vás poháňa ďalej?
Slovenskí animátori často používajú zložité techniky. Majú radi detailne prepracované obrazy, a to je náročné na čas. Tvorcovia v zahraničí si mnohokrát zvolia jednoduchšie výtvarné poňatie, preto ich film vznikne rýchlejšie. Keď však človek má v hlave istú umeleckú predstavu, chce ju vidieť na plátne. Urobí všetko pre to, aby robota, ktorú už odviedol, nevyšla nazmar. Aj keď ho to stojí veľa energie.

Slnko v sieti je obdobou amerického Oscara. Je to dostatočné zadosťučinenie za päť rokov práce?
Vo finančnom zmysle to veľa neznamená, ale cena nás dostala viac do povedomia. Ľahšie napríklad vďaka nej nadväzujeme partnerstvá so zvukármi, strihačmi či dramaturgmi, s ktorými chceme spolupracovať.

Vlani získala rovnakú cenu aj režisérka Ivana Šebestová, ktorej ste produkovali animovaný film Štyri. Na Slovensku si animátori namiesto konkurencie pomáhajú?
Animátorov je na Slovensku tak málo, že bez spolupráce by sme neurobili nič. Keďže Ivin autorský film som produkovala, považujeme ho za naše spoločné dielo. Nemáme prečo súperiť. Je dôležité pracovať v tíme, pretože osamotený animátor je bezbranný. V mojej producentskej spoločnosti feel me film sú teraz vo výrobe štyri ďalšie filmy - môj, Ivanin, film poľskej režisérky Joanny Kozuchovej a jeden Martina Snopeka.

Ako ste sa z animátorky stali producentkou?
Keď sme so spolužiakmi plní vízií a plánov opustili brány vysokej školy, zistili sme, že po páde Koliby síce vzniklo niekoľko animačných štúdií pre televíznu produkciu, ale nebol tu žiadny producent pre autorské animované filmy. Teda niekto, kto by zháňal financie, dával dokopy tímy ľudí, námety a vôbec podporoval vznik krátkometrážnych autorských filmov vo všetkých fázach. Mnohí sme si filmy produkovali sami. Starať sa však popri práci výtvarníka, režiséra a scenáristu ešte aj o podávanie žiadostí na granty, podpisovanie zmlúv a dohadovanie distribučných podmienok je nesmierne vyčerpávajúce. Animátori sa na svet pozerajú imaginatívne a obchodné otázky sú im často vzdialené. Chcela som animátorom poskytnúť zázemie práve v týchto veciach, preto som založila producentskú spoločnosť feel me film.

Vidíte v tvorbe animovaných filmov zmysel života?
Zmysel života vzťahujem skôr na osobný život. Ale je pravda, že animácia mi presakuje úplne do všetkého, je to spôsob, ako premýšľam o svete. Je to zároveň môj nástroj sebavyjadrenia, a to mi dáva pocit zmysluplnosti.

Nerobíte film preto, aby ste na ňom zarobili?
Na nezávislých snímkach sa veľmi zarobiť nedá, ale na iných polohách animovaného filmu áno. Napríklad animovaná produkcia pre kiná, ktorej sa zmocnil hollywoodsky zábavná priemysel, je vyslovene zárobková. Podnikať sa dá aj s televíznymi animovanými seriálmi, ako sú napríklad Simpsonovci. Nezávislé snímky však nevznikajú primárne ako produkt pre trh, ale ako výsledok umeleckého snaženia. Na niečom takom práve pracujem.

Považujete za podradné robiť film tak, aby na divákov zabral?
Nie, prečo? Veď je prirodzené, že ak človek tvorí film pre masového diváka, musí sa mu priblížiť. Umelecké filmy majú iný primárny cieľ, tlmočiť autorovu tvorivú víziu. Treba to vnímať oddelene.

Ako dokážete v kapitalizme vyrábať nezávislé umelecké snímky a prežiť?
Tak, že aj my musíme myslieť kapitalisticky. Nemôžeme sa spoliehať na to, že si budeme kresliť doma a niekto nám za to dá peniaze. Dnes neexistuje taká inštitucionálna základňa ako za socializmu. Musíme poznať trh a nájsť si na ňom miesto. Drvivú väčšinu animátorov, ktorí robia na nezávislých filmoch, živí niečo iné. Buď sa angažujú v reklame, vyučujú na umeleckých školách, alebo majú celkom iné zamestnanie. Výrobu filmov financujeme z rôznych grantových programov a koprodukčných partnerstiev, ale tie prostriedky sú obmedzené. Kým film nepredáme, nemôžeme z neho žiť. Nezávislý animátor sa s tým buď musí zmieriť, alebo robiť filmy, ktoré dokáže predať.

Je vám tvorba reklamných spotov proti srsti?
Keby som nebola odkázaná na príjmy z reklamy, nevenovala by som sa jej. Cez reklamu však dofinancujeme výrobu filmov.

Máte pri tvorbe reklamy voľnú ruku?
Veľmi málo. Reklamná agentúra má presnú predstavu o príbehu, jeho dĺžke aj vizuálnej stránke. Animátor túto predstavu len zrealizuje. Môžeme však využiť rôzne netradičné animačné techniky. Robili sme kolážovú reklamu pre banku, animovali sme tancujúce postavičky pre mobilného operátora. V spote na paralympiádu zasa ožívali logá jednotlivých paralympijských športov.

Môžete sa pri reklame naučiť niečo nové?
Určite, s každou reklamou získavame novú skúsenosť. V reklame je veľa peňazí a človek sa tu stretne s najnovšími technológiami, ktoré sú pre film príliš drahé.

Vráťme sa k filmu. Keď je konečne hotový, ako presvedčíte divákov, aby sa naň vybrali do kina?
Komerčné filmy pri dobrom marketingu vidí veľa ľudí. Nezávislé snímky však majú možnosť samostatnej prezentácie len málokedy. Ak ich dostaneme do kín, tak ako predfilm nejakého celovečerného hraného filmu. Podarilo sa to napríklad v prípade animovaného filmu Štyri Ivany Šebestovej, ktorý sa hral s úspešnými Slepými láskami Juraja Lehotského. Ivanin predchádzajúci film Lionardo mio premietali s Kupcom benátskym, film Nazdravíčko! sme spojili so Slnečným štátom. Z našej strany je to nezárobková činnosť. Aspoň sa však ľudia dozvedia, že sú tu aj takéto filmy.

Robí sa film pre dospelých inak ako film pre deti? Alebo stačí jeden film, len dospelí si v ňom nájdu niečo iné ako deti?
To je zaujímavá otázka. Detský divák často dokáže prekvapiť. Živo si pamätám, ako som bola s Mišom Strussom na festivale detských filmov v Moskve. Uvádzali tam jeho film V kocke, za ktorý bol nominovaný na študentského Oscara a získal mnoho ďalších cien. V Moskve okrem normálnej poroty zasadala aj detská, ktorá udelila svoju cenu práve Mišovmu filmu. Pritom je to animovaná metafora, ktorej posolstvo bolo určené dospelým. Vo filme nie sú nijaké zábavné postavičky, nie je farebný, ale deti naň živo reagovali a z celého festivalu sa im páčil najviac. A podobne oslovil deti aj Ivanin film Štyri. Pre náznaky erotických scén bol film v niektorých krajinách neprístupný deťom do 12 rokov. Príbeh je veľmi zložito prepletený a človek by predpokladal, že zaujme skôr dospelých. Stretla som však dve dievčatá vo veku 7 a 10 rokov, ktoré si dévedéčko s týmto filmom púšťajú 10-krát denne a poznajú ho naspamäť. Deti animácia jednoducho priťahuje aj v prípade, keď nerozpráva detský príbeh.

Pýtate sa detí, čo sa im na filme páčilo?
Povedia, že to bolo veselé alebo tam bola dobrá pesnička, ale ja som presvedčená, že to má hlbšie pozadie. Vo svojej dizertačnej práci som sa zaoberala mytologickým myslením človeka, ktoré narába najmä s obrazovými predstavami a symbolmi, je imaginatívne a chýba mu klasická logika. Deti do svojich siedmich rokov žijú práve v takomto svete, logické myslenie a racionalita začínajú prevládať až neskôr. Animovaný film s obrazom a zázrakmi pracuje veľmi výrazne, takže je deťom bytostne blízky. Rozpráva ich rečou.

Poteší vás viac, keď sa film páči deťom alebo pochvala od dospelých divákov?
Závisí od typu filmu. Boris Šima nedávno premiéroval film Chyťte ho, ktorý je určený deťom. Rozpráva o šibalskom malom chlapcovi, ktorého v múzeu nezaujíma výklad učiteľky, počarbe knihu návštev a potom sa spustí lavína naháňačiek. Film sa premietal v kinosále, kde bola polovica detí a polovica dospelých. Deti celý čas živo reagovali, a keď sa na záver objavil titulok Koniec, ozvalo sa sklamané: škoda! Dospelým sa možno zdal trochu pomalý, ale to nás netrápilo. Hlavné bolo, že sa film páčil deťom - veď bol pre ne. Rovnako keď Ivana Šebestová určila film dospelým, bolo správne, že sa páčil najmä dospelým.

Info:

Ivana Zajacová, producentka a režisérka animovaných filmov Vyštudovala animáciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v roku 2006 z tohto odboru získala doktorát a v súčasnosti na VŠMU pôsobí ako pedagogička. Počas štúdia nakrútila bakalársky film Vedieť (2000) a spolu s Jozefom Mitaľom absolventský film Nazdravíčko! (2005). V pozícii animovaného herca účinkovala v bakalárskom filme Borisa Šimu Dnes mám prvé randevú (2002), ako výtvarníčka a animátorka sa v réžii Michala Strussa podieľala na tvorbe zvučky festivalu Bienále animácie Bratislava (2003). V súčasnosti realizuje svoj profesionálny debut, 3D animovaný krátky film Rarach. V roku 2006 založila spoločnosť feel me film a stala sa producentkou viacerých krátkych animovaných filmov (Štyri a O sne a snehu Ivany Šebestovej, Fongopolis Joanny Kozuchovej, Posledný autobus Martina Snopeka a svojho filmu Rarach).

Zdroj:Katarína Sedláková pre Pravda Ženy
Foto: Robert Hüttner, Pravda