S Michalom Hrubým ma zoznámila Anka Šišková. Mal dobrú povesť, najmä po úspešnom zavŕšení série divadelných predstavení Leto hereckých osobností v Prahe a v Bratislave, ktoré organizuje jeho Studio DVA. Pozval nás s kapelou hrať na zakončenie minuloročného festivalu. Poznal našu hudbu a naše prvé stretnutie bolo v deň našich narodenín. Obaja sme sa totiž narodili v tom istom mesiaci aj dni. Delí nás iba pár rokov.
Aké čarovné slovíčko ste použili pri rokovaní?
Takéto stretnutia sú veľmi vzácne a myslím, že to nie je prehnané, ak poviem, že sú osudové. Naša hudba sa mu páčila a tiež mu asi v prvej chvíli neprišlo na um, že bude náš producent. Chcel nám iba nejako pomôcť.
Ukazuje sa, že urobil dobre. Je Michal Hrubý rád?
Michal spolupracuje s ľuďmi, ktorých si váži a má ich rád. Taká práca ho zjavne veľmi teší. Nevedel, do čoho ide, teraz však úprimne prejavuje svoju radosť. Je veľmi plachý, ale aj tvrdohlavý.
V Prahe máte dobrú kamarátku Ivanu Chýlkovú - čo vás zblížilo?
Stretli sme sa na nakrúcaní filmu Díky za každé nové ráno a potom Vášnivý bozk. Bolo to pred vyše trinástimi rokmi. Odvtedy sa stretávame. S úsmevom môžem povedať, že Ivanka je náš najlepší český distribútor. Aj keď som to už veľakrát spomínala, práve ona darovala našu platňu Michalovi Horáčkovi. Vzápätí mi zavolal a začala sa naša spolupráca. Sme si dosť podobné. Obdivujem jej zmysel pre spravodlivosť a milujem jej humor.
Ako by ste svoje albumy zhodnotili jednou vetou?
Neviem to objektívne posúdiť, ja mám tie ,,svoje“ pesničky na každej jednej platni. A koncertný repertoár si s kapelou chystáme podľa toho, ktorá pesnička nás ešte poteší. K niektorým sa už nechceme vrátiť. Myslím si, že tá najnovšia platňa Pod obojím je živšia, energickejšia, plnšia a má viac folkových, popových a aj jazzových prvkov. Nie je to jednoznačný šansón. Som rada, že je to tak.
Takže vám vyhovuje skúšať niečo nové? Posúvate sa?
Určite áno. A tiež starneme. A zrejeme.
Vy by ste pre hudbu opustili herectvo?
To nie.
Ako sa teraz cítite - čím ste viac? Herečkou či speváčkou?
Keď hrám predstavenie, som herečka a keď mám koncert, som speváčka.
Ako herečka prijímate rolu, ako speváčka ste sama za seba.
Každý divák či poslucháč je vďačný za úprimnosť. Pre mňa je každá pesnička ucelený príbeh. Sústredím sa na to. A keď kapela zahrá prvé tóny, stiahne ma so sebou. To sa mi páči. A mám za sebou skvelých muzikantov: Andreja Gála (violončelo), Milana Osadského (akordeón), Danku Homolovú (flauta), Jozefa Krupu (perkusie), Zuzku Ďurčekovú (violončelo) a kapelníka Milana Vyskočániho (gitara).
Vy na to aj podvedome myslíte? Keď spievate, zároveň sa aj sledujete?
Sledujeme sa navzájom. Začať v tempe, mať dobrý zvuk, to všetko je pre dobrý koncert veľmi dôležité. Muzikanti hrajú z nôt. Je to iné ako v herectve. Kapela musí vždy držať pokope. Na exhibíciu sú v muzike presne určené miesta. Ak ma niečo mrzí v divadelnom predstavení, je to to, keď sa s kolegami prestaneme sledovať.
Čo vám vie skaziť koncert?
Zlý zvuk.
Keby ste sa nestretli s Petrom Lipovským, vyvíjali by ste sa inak?
(smiech) Dúfam, že už mám svoje vývojové štádiá za sebou.
Ako ste sa zoznámili?
Tých verzií, ako sme sa stretli, je niekoľko. Vo výťahu, keď ma ešte bavila fyzika a voľný pád, či pri rieke, keď sa topil, a zachránila som ho, za to som dostala medailu od Červeného kríža. Ďalšia, a to už je náš spoločný objav, je fotografia zo spoločnej brigády SZM na budovaní železničnej trate Potôň-Šahy. Pravda je však taká, že mi raz v Senci kúpil dyňu, nakrájal ju a ticho sledoval, ako som ju zjedla. Niekoľko ďalších rokov sme sa nevideli. (smiech) Asi.
Kde sa v ňom vzala tá znalosť ženy? On je taký básnik?
Pre mňa je básnik. A kde sa to v ňom vzalo? To neviem, ale mňa to vzalo.
Je Peter aj praktický?
Opravili ste vidiecky dom - zvládol aj také práce? Tváril sa, že to už toľkokrát robil... ale podľa mňa nevedel ani to, kde sa kupuje cement, ale naučil sa to. Nemohol mi povedať, že to nevie - a ja som mu nepovedala, že o tom viem. J
Je aj váš kritik? Napríklad v divadle? Je spravodlivý a býva nepríjemne kritický. Nerada ho pozývam na predstavenia, pri ktorých si nie som istá. Keď sedí v hľadisku, nehrám práve najlepšie.
A znášate to?
Niekedy veľmi zle. (smiech)
Už sme hovorili, že vás akceptovalo české prostredie, ale ešte sme nespomenuli Michala Horáčka a Petra Hapku. Teraz spievate na úspešnej novej platni s textami Michala Horáčka Ohrožený druh. Čo to pre vás znamená?
Keď ma Hapka a Horáček prizvali na spoluprácu, bola to pre mňa veľká udalosť. Na albume Ohrožený druh spievam dve pesničky. Jednu napísal Milan Vyskočáni, druhá pieseň je nová verzia hitu Tanity Tikaram.
Ste v kontakte s českými špičkami - na album Pod obojím vás nafotila fotografka Lucie Robinson. Vy si tých ľudí vyberáte?
S Lucie Robinson sme sa po prvý raz stretli pri fotení na album Ohrožený druh. Necítila som sa dobre. Bolo nás tam veľa. Fotka je intímna vec. Odhalí na vás aj to, čo nechcete. Lucie sa snažila navodiť uvoľnenú atmosféru. Bolo mi to sympatické. Spomenula som jej, že chystáme album a nemám dobré fotky. O týždeň mi nesmelo zavolala, či je to ešte aktuálne, lebo nás chce fotiť.
Zasa osudová chvíľa?
Myslím, že som ešte nikdy nebola taká spokojná. Niektoré fotky ma úprimne dojali. Bolo ich viac ako päťsto. Dlho sme sa dohadovali, kto ich začne triediť. Bola to zábavné. Nefotila ma ako modelku či herečku. Nechcela odo mňa nič, čo by som nechcela ja. Fotila dva dni. Od rána, keď som vstala, pila kávu či telefonovala… Vliezla mi nenápadne do života.
V prostredí, kde bývate, sa museli fotky vydariť, je inšpirujúce. Ktoré ročné obdobie máte v záhrade najradšej?
Najradšej mám leto. S jedným tričkom, v šľapkách...
Na juh Slovenska ste sa prisťahovali z Pezinka. Nie sú tu príliš vyhrotené slovensko-maďarské vzťahy?
V istej kategórii ľudí to, žiaľ, naozaj existuje. Sú zatrpknutí a hlúpi. A je to pre nich vďačná téma, na ktorej si môžu vyliať svoju zlosť a frustráciu. Uráža to každého citlivého človeka, ktorý tu žije. Pre mňa je Slovensko pestré a farebné ako vyšívaný obrus. Je plný rôznych ornamentov a vzorov, ale je to jeden a ten istý obrus. Národnostnú či nárečovú inakosť by sme mali vyzdvihovať a pýšiť sa ňou. Tí, čo ňou pohŕdajú, si nezaslúžia ani povšimnutie. V minulosti sa napáchalo veľa zla. Aj dnes sa to, žiaľ, deje, ale ak sa na to ktokoľvek pozrie triezvo, uvedomí si, že to zavinili bezohľadní politici.
Myslíte, že pesničky, ktoré robíte, môžu týmto vzťahom pomôcť?
Verím, že áno. Verím v cit ľudí. Priazeň našich fanúšikov je toho jasný dôkaz. Po koncerte v Prahe prišiel jeden pán, pozdravil sa po česky Dobrý den, podal mi cédečko na podpis a zaželal mi po maďarsky Boldog Karácsonyt, a potom sa pozdravil Na shledanou. Aj tak to môže byť. Nakoniec je to úžasné, že spolu môžeme hovoriť aj tromi jazykmi.
Čo očakávate od roku 2009?
Som poverčivá, tak len preto vám to nepoviem. Rok 2008 nebol zlý, ale nebolo to pekné číslo. Deviatka je krajšia.
Do čoho sa pustíte?
Určite by som bola rada, keby sa dokončil Petrov film Marhuľový ostrov. Je aj o slovensko-maďarských vzťahoch a o láske, samozrejme. Teším sa na ten nový rok. Keď sa vám niečo podarí, ľahšie a smelšie sa vám potom vykročí.
INFO:
Szidi Tobias sa narodila 28. mája 1967 v Kráľovskom Chlmci. Vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdií hosťovala v SND. Je členkou súboru Divadla Astorka Korzo 90. Venuje sa aj spevu (jej skladateľ je Milan Vyskočáni a osobný textár životný partner Peter Lipovský), nahrala tri albumy Divý mak (2001), Punto Fijo (2003) a Pod obojím (2008). Hrá v divadle, vo filme aj v televízii, napríklad: Díky za každé nové ráno, Vášnivý bozk, Kruté radosti, Zostane to medzi nami, Armagedon na Grbe, Cintorín slonov, Dlhá krátka noc. Aktuálne aj v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade.
Zdroj: Helena Dvořáčková pre Moment, štvrtkovú prílohu Pravdy
Foto: Lucie Robinson
