Vo svete má zrelosť zelenú

Spolu s kolegyňami Elenou Galanovou, Blaženou Kočtuchovou a Jarmilou Košťovou túto celkom novú profesiu formovala. Nora Beňačková sa divákom STV prihovárala takmer 40 rokov. A hoci sa zdalo, že éra televíznych hlásateliek sa v 21. storočí nenávratne skončila, všetko je inak. Nora Beňačková už niekoľko mesiacov spolu s Adou Strakovou a Soňou Müllerovou opäť hviezdi ako hlásateľka – tentoraz komerčnej retrotelevízie.

Hovorí sa: Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Alebo to predsa stojí za pokus?
Poznám toto príslovie. Ak povieme, že vstupujeme do tej istej rieky, ako by sme ešte stále mali veľké očakávania. Pritom to tak vôbec nemusí byť. Keď sa vrátime do určitej profesie či prostredia, spomenieme si na všetko pekné, čo sme prežili, prípadne hodnotíme, čo sa zmenilo. Ale často zabúdame, že sa nezmenilo len prostredie, ale aj my. Za roky, čo prešli, sme sa nejako kultivovali. Pre mňa je návrat k hlásateľstvu veľmi zaujímavý vstup do tej istej rieky. Som rada, že to znova prežívam.

Ako sa zmenila televízia?
Predovšetkým dnes máme namiesto jedinej televízie štyri. Samozrejme, že súkromné televízie sa správajú inak ako verejnoprávna - majú iné relácie, ktoré robia dynamicky a v komerčnom prostredí. Len mi prekáža, že sa pomerne málo vysielajú filmy európskej produkcie. Pri niektorých amerických filmoch si občas hovorím, že by sa nielenže nemali vysielať, ale ani nakrútiť. Triky môžu byť zaujímavé, ale tie filmy sú často priam hrôzostrašné.

Máte si v televízii čo pozrieť?
Žijem bohatým spoločenským životom, chodím veľa do divadla, na koncerty, na rôzne spoločenské akcie, takže si televízne programy vyberám. Mám rada klasiku, detektívne príbehy, ktoré vôbec nemusia byť drastické, rada sledujem životopisné filmy. Uprednostňujem relácie, v ktorých sa niečo nové dozviem.

Bola pre vás ponuka vrátiť sa k hlásateľstvu zaujímavá aj preto, že prišla od komerčnej televízie?
Bolo to pre mňa i kolegyne prekvapenie. Najskôr sme si neboli isté, či to nie je len žart - veď televízia JOJ si Adku Strakovú do vysielania pozvala prvého apríla. Získala veľmi silný divácky ohlas a vtedy ľuďom z televízie napadlo, že k plánovanému retrokanálu JOJ PLUS sa tento spôsob prezentácie programov hodí. Na návrat hlásateliek iste pomýšľala aj verejnoprávna televízia, hoci skôr v podobe istého sprevádzania programom, ale ako prvá nás oslovila JOJ. Momentálne mám prácu, ktorá ma baví. V kolektíve šikovných mladých ľudí sa človek zasa posunie ďalej, spozná nové možnosti vysielania. Je to veľmi príjemná spolupráca.

Aké máte ohlasy?
Mnohí diváci odo mňa chceli vedieť presné časy, kedy budem zahlasovať programy. To ma teší. Znamená to, že sa im páči kanál, kde filmy nie sú prerušované reklamou a ktosi sa im osobne prihovorí. Myslím si, že hlásateľky do televízie určite patria, možno v pozmenenej podobe oproti minulosti. Jasné, že všetci chceme byť fresh, ale vo svete má na obrazovke zelenú zrelosť. Zrelí, kultivovaní a múdri ľudia.

Niekdajších konferencierov nahradili moderátori. V čom sa líšila ich práca? V type programov. Veľký festival si od konferenciera vyžaduje celkom iný štylistický prejav, iné slová a vety, ako keď sa moderátor rozpráva s hosťami v televíznom štúdiu. Konferencier spájal jednotlivé čísla programu, moderátor spája hostí.

Okrem televíznych máme aj rozhlasových moderátorov. Počúvate rada rádio?
Rádio ráno zapínam automaticky. Potrebujem zvukovú kulisu, nemám rada, keď je úplné ticho. Počúvam Slovenský rozhlas, kde sa veľa dozviem.

Rozčuľujú vás mladí dynamickí moderátori v komerčných rádiách, ktorí dokážu celé hodiny rozprávať o ničom?
Pravdupovediac, takéto rádiá veľmi často nepočúvam, možno by mi aj stáli vlasy dupkom. Ak som sa s moderátormi rádií zoznámila, boli to vždy milí a vzdelaní ľudia. Počúvajú ich však mladí ľudia, ktorí od nich očakávajú takýto voľnejší, fresh prejav. Osobne mi trochu prekáža, keď používajú slang. Mladí ľudia sa dnes vyjadrujú tak, ako im to práve vyhovuje. O pár rokov sa budú vyjadrovať inak – pretože aj oni sa zmenia, vyštudujú, skultivujú sa a to, čo im teraz vyhovuje, im čoskoro nebude stačiť.

Čo si myslíte o prejave dnešných moderátorov?
Veľmi to neriešim. Ako som spomínala, programy si vyberám a viem, že moderovanie je psychicky veľmi ťažká práca. Za posledných desať rokov sa mnohí moderátori výrazne zlepšili, no stále nemáme zrelých moderátorov. Urobili sme totiž veľký strih a tí, čo dozrievali a mali už isté skúsenosti, náhle odišli z obrazovky. Pritom pre moderátora je veľmi dôležité, aby mal okrem vedomostí aj niečo prežité, aby cestoval, vychovával deti, mal nadhľad a ponúkal isté myšlienky. Ak mladý človek rozpráva o penzistoch, jednoducho im nemôže rozumieť – už len pre vekový rozdiel. Moji priatelia zo Španielska či Francúzska sa ma pýtajú, ako je možné, že u nás vidia na obrazovke len mladých ľudí. Dvadsaťroční ľudia môžu moderovať programy pre svojich rovesníkov, ale komentáre by mali pripravovať zrelí ľudia.

Mnohým však mladí moderátori vyhovujú – napríklad populárna dvojica Adela Banášová a Sajfa. Prečo?
Pretože oslovujú presne tú generáciu, ktorú osloviť majú. Tiež ich mám rada. Sú sčítaní a milí, využívajú možnosti, ktoré majú. Ľudia si na nich zvyknú a majú ich radi.

A preto moderujú každý program, ktorý má byť úspešný?
Každý moderátor má obdobie, keď ide z programu do programu. Vtedy dozrieva, získava skúsenosti. Aj my sme mali obdobie, keď sme šli z jedného programu do druhého a potom nás zasa vystriedali iní. To je prirodzený vývoj.

Len o vašom súkromí nepísali v každom časopise.
Nie, bola iná doba. Neexistoval bulvár, výkon moderátora nebol postavený na tom, ako býva, čo je, či práve nenabúral autom, ľudia nás vnímali cez našu prácu.

Prešli by dnešní moderátori konkurzom, aký ste absolvovali vy?
Myslím si, že moderátori stále musia prejsť konkurzom, ale každá komisia má iné požiadavky a predstavy. Ak je niekto chutný a milý v jednom type programu, do iného programu sa hodiť nemusí. Ak ho doň nasilu donútime, môžeme mu veľmi ublížiť.

Aké ste mali kritériá na hlásateľov či moderátorov, keď ste na nich v STV robili konkurz?
Týmto konkurzom prešli tri štvrtiny ľudí, ktorí sú dnes v médiách. Posudzovali sme slovenčinu, výslovnosť, kultivovanosť, schopnosť improvizácie, rozhľadenosť. V hľadisku sedelo asi päťsto adeptov a ja som si v ňom všimla Ľuba Bajaníka. Mal príjemnú vizáž a vedela som, že ak bude dobre rozprávať, vyberiem ho. Rozprával krásnou slovenčinou, študoval jazyky, mal charizmu. Stal sa naším kolegom hlásateľom a neskôr prešiel do spravodajstva. Ale celkovo som mala šťastnú ruku. Z ľudí, čo som vybrala, sa všetci vydarili. Kto napríklad? Marianna Ďurianová, tá bola pre mňa tiež jasná. Krásna žena s nádherným úsmevom a čistou slovenčinou z Kremnice. Bolo tam veľa dobrých typov, z ktorých mnohí prešli aj do iných profesií. Za našich začiatkov nebolo toľko možností ako dnes, keď moderátor po skončení programu môže prejsť do iného média alebo sa napríklad stane hovorcom.

Spomínali ste charizmu. Prečo ju moderátor potrebuje?
Pretože prezradí, aký človek je - či číta, športuje, či ho kultivuje hudba, jednoducho, či sa rozvíja. Ak sa človek ničomu nevenuje aj v prejave bude drsný, nedokáže sa prispôsobiť partnerovi. Ide aj o spôsob, ako oslovujeme diváka, či sme k nemu milí alebo nadradení.

Mal by mať moderátor vzťah k umeniu?
Iste, aj keď moderuje šport. Mnohí športovci majú aj nešportové záľuby a bývajú veľmi muzikálni.

Vy ste študovali na konzervatóriu hru na klavíri. Nebolo vám ľúto vzdať sa prípadnej hudobnej kariéry?
Nie, nebolo - už počas štúdia som recitovala a pracovala so slovom, konferovala som vystúpenia Lúčnice. Mám rada folklór a históriu. Dva roky som bola korepetítorkou pre SĽUK, to bolo nádherné obdobie. A potom som prešla konkurzom do televízie. Prvý raz ma však do televízie dostala náhoda - zaskočila som za moderátora, ktorý náhle ochorel.

Takže to nebolo povolanie vašich snov?
Nie, veď televízia sa vtedy len rozbiehala a hľadala prvých hlásateľov. Túto profesiu sme formovali s pani Košťovou, Kočtuchovou a Galanovou. Dnes už človek len naskočí do rozbehnutého vlaku, ale my sme nemali nijaké príklady, snažili sme sa s divákmi komunikovať a ich ohlas nás posúval ďalej. Niečo mi dali aj tri roky štúdia žurnalistiky, ale keď manžela vyslali na Kubu, štúdium som prerušila a išla s ním. Po návrate som dokončila štúdium jazykov. Vysokoškolské vzdelanie považujem za veľmi dôležité. Nenaučí vás presne, ako pracovať, ale dá vám určitý rozhľad, vedomosti, naučí vás pracovať s literatúrou. Internet je veľká pomôcka, ale ak človek pracuje s encyklopédiou a robí si vlastné poznámky, zostane mu v hlave viac vedomostí, ako keď si niečo len skopíruje z internetu. Ale inak je internet skvelá vec.

Na Kube ste sa vraj naučili pozitívne myslieť. Prečo je to dôležité?
Sú ľudia, ktorí majú v sebe zakódované, že všetko je zlé – v ich spoločnosti sa nepohybujem rada. Nehovorím, že človek má byť neustále nadšený, ale vždy sa dá z čohosi tešiť. Tiež mám svoje problémy, ale prečo by som sa im mala poddávať? Vážim si život a teším sa, či je slnečno alebo prší. Mám dobrých priateľov, každé stretnutie s nimi ma obohacuje. A obdivujem aj energiu mojej 89-ročnej mamy, ktorá každé ráno cvičí a vždy ma dobre naladí.

INFO:
Nora Beňačková, hlásateľka
Na konzervatóriu študovala hru na klavíri, na vysokej škole jazyky. Tri roky sa venovala aj žurnalistike, toto štúdium však prerušila, keď s manželom odišla na Kubu. V Slovenskej televízii strávila takmer 40 rokov ako hlásateľka, neskôr redaktorka, ktorá sa podieľala na výrobe Televízneho informačného kaleidoskopu. Uvádzala množstvo televíznych publicistických aj súťažných programov.

Zdroj: Katarína Sedláková pre Pravda Ženy
Foto: Ivan Majerský pre Pravda Ženy