Rómske sestry sa upísali ďeťom

Obe pracujú s prevažne rómskymi deťmi v Základnej škole s materskou školou v Hontianskych Nemciach. Obec sa nachádza v malebnom prostredí údolia rieky Štiavnice, desať kilometrov od Krupiny.

Kto očakáva početnú famíliu s mnohými súrodencami, zostane zarazený. "Sme len dve sestry," oznamuje mladšia, 23-ročná Jana Didiová. "Pôvodne sme bývali v Krupine, ale presťahovali sme sa do Hontianskych Tesárov, kde otec sám prerobil celučký dom. Už tridsať rokov pracuje ako železničiar. Mama je dlhé roky upratovačkou. Vždy sme mali všetko, čo sme potrebovali. Rodičia mali radšej menej detí, ako je na Rómov zvykom, ale boli odhodlaní nás zabezpečiť. Boli sme v škole jednotkárky a poctivo nám zaplatili každú ceruzku."

Deti nevedia, na čo slúžia nožnice
"Didičky" sa obe upísali svojim prevažne rómskym zverencom v základnej škole. Je to bežná "základka" s dvoma špeciálnymi triedami. Učia sa v nich mentálne postihnuté deti. Desať detí v jednej triede na prvom stupni od prváčikov po štvrtý ročník, desať žiakov v druhej, od piatakov až po deviatakov. Obe mladé ženy úprimne pripúšťajú, že to ani zďaleka nie sú všetko duševne zaostalé počerné decká. "Chýba im skôr sociálna inteligencia, zručnosti," vysvetľuje 25-ročná Lenka Didiová, ktorá sa žiakom venuje v školskom klube v rámci výtvarnej výchovy či pracovného vyučovania. "Napríklad nevedia, na čo slúžia a ako sa používajú nožnice, pretože doma ich v živote nevideli. To však neznamená, že sú hlúpe, niektoré sú veľmi šikovné. Škoda, že neskôr sa s nimi fakt, že vyšli zo špeciálnej, čiže osobitnej triedy, ťahá po celý život a sťažuje im spoločenské uplatnenie." Mgr. Lenka Didiová je absolventkou Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Navštevovala fakultu sociálnych vied a zdravotníctva, odbor sociálna práca so špecializáciou na prácu v rómskych komunitách: "Sociálnej práci sa však momentálne nevenujem. Chcem učiť, preto pracujem v škole, hoci zatiaľ pôsobím len ako vychovávateľka v školskom klube detí. Chýba mi ešte doplňujúce pedagogické štúdium, tzv. pedagogická spôsobilosť." Stredoškoláčka Jana chcela ísť tiež na vysokú, ale minulý rok ju podľa vlastných slov napriek úspešne absolvovaným prijímačkám na špeciálnu pedagogiku do Bratislavy zas neprijali. Ako temperamentná Rómka je z toho logicky roztrpčená: "Je mi to ľúto, pretože pracujem s mentálne postihnutými deťmi už päť rokov ako asistentka učiteľky, a nie si doplniť vzdelanie. Pritom vidím, ako sa niektoré 18-ročné dievčatá hlásia na fakultu len preto, lebo je to najvyššia zaplatená trieda dvanástka v školstve."

Vymeškanie v škole ospravedlňujú kúpou topánok
Za najväčšiu prekážku vzdelania malých Rómov obe zhodne považujú nedostatok financií. "Dnes môže byť na vysokej každý blázon, ak na to rodina má. Bohatí ľudia môžu mať aj sprosté deti, ale tie vyštudujú," nezaprú v sebe priamočiarosť, s akou pomenúvajú veci života. "Viete, Rómovia sú prakticky vo všetkom iní. Všetko vnímajú cez emócie. Uznávame, majú veľa negatívnych stránok. Ale pohnúť vpred sa dá jedine prostredníctvom neustáleho vzdelávania." Nemajú to vždy "Didičky" jednoduché. Aj keď ich "Romáci" v triedach rešpektujú ešte vždy väčšmi ako bielych "gadžov". "Musíte byť silnejšia, nezlomná povaha," vysvetľuje Lenka, ktorá je z dvojice sestier práve tá tichšia, zakríknutejšia. Práve ona si počas dospievania viac "užila", pretože na zvolenskej strednej škole mala v triede, jediná Rómka spomedzi všetkých, za spolužiaka skína. Teraz sa v rámci jednej špeciálnej triedy treba venovať žiakom zo štyroch rôznych ročníkov... "Chlapci s vami bez okolkov flirtujú, neodpustia si rôzne narážky so sexuálnym podtónom. Nemôžete sa tváriť ako decentná pani učiteľka, ale vyjadrovať sa občas drsne ako jedna z nich. To na nich platí." "A včera sa mi práve jeden vyhrážal, že mi dá zaucho," akčne dopĺňa sestru výbojnejšia Jana. Občas rodičia píšu svojim ratolestiam zaujímavé ospravedlnenky, vraj neprišli do školy, pretože bolo treba ísť do Krupiny kúpiť topánky. V oblasti žije veľa Rómov. Decká väčšinou pochádzajú zo sociálne neprispôsobivých rodín. Rodičia sú väčšinou nezamestnaní, aktivitu vyvinú nanajvýš v oblasti verejnoprospešných prác, žije sa zo sociálnych dávok, prídavkov. "Deti rodičov v hmotnej núdzi majú v škole obedy za šesťdesiat korún (1,99 eura) mesačne, čo je symbolická suma, ale aj tie často zostávajú neuhradené," rozpráva Jana. "Na obedy chodia prakticky všetci, len nám v škole často trhá srdce, ak vidíme, že jedno z deciek si počas dopoludnia rozbalí chlebík so salámou a druhé nemá nič. Tak im občas rozdáme svoje desiate."

Mama dcéry zavšivavené domov nepustí
"Často som bola nútená navštíviť aj rodinu svojho žiaka," pokračuje Jana. Má viac zážitkov i skúseností a ako mladšia sestra paradoxne viacročnú prax. "A pritom ide o také trápne situácie na dnešnú dobu... Vši! Naša pani riaditeľka do školy dala zakúpiť odvšivovací šampón i kondicionér. Pri telocvični máme umyváreň, kam musia prísť osobne rodičia detí a dezinfikovať im vlasy. Aby to bolo pod kontrolou. Nuž, šampóny proti všiam sú dnes drahé, stoja aj vyše tristo korún. A predstavte si, ak má rodina päť, sedem zavšivavených hláv! Naša mamina už roky robí upratovačku a aj doma sa všetko musí lesknúť. Stalo sa, že nás so sestrou ani domov nepustila, všetko sme museli zo seba zhodiť ešte na chodbe," smejú sa sestry Didiové, ktoré ešte obe žijú v dome s rodičmi a vydávať sa ani jedna nechystá. V lete minulého roka Janku oslovil jej bývalý inštruktor autoškoly Ján Šmondrk, jeden zo spoluorganizátorov zaujímavého projektu. Vraj aby so sestrou vybrali nejaké výtvarne nadané deti, chystá sa totiž tvorivé stretnutie rómskych detí v Drienove. Týždeň na prelome júna a júla strávili Rómovia i gadžovia, medzi nimi dve desiatky rómskych detí, v dedinke s pôvodnými 115 obyvateľmi, kde, mimochodom, nijakí rómski starousadlíci nežijú a starosta obce Jozef Hukel s fúzikmi vykrútenými nahor brázdi cesty aj ako kamionista. Tancovali, športovali, "výletovali", maľovali pod dohľadom rómskych lektoriek i profesionálnych výtvarníkov. Vznikli pestrofarebné dynamické obrázky o lete i zime, tancujúcich Rómoch i lietajúcich žirafách... Ešte do 12. januára budú visieť v bratislavskom Klube umelcov... "Pozrite sa, tutohľa, 7-ročná Erika," ukáže Jana Didiová na jednu zo svojich najmenších zverenkýň. Toto dievčatko vyšlo z veľmi skromných pomerov - má šesť súrodencov a otec sa zamestnal len nedávno. Zakríknutá "prváčka na druhý pokus" neprehovorí takmer jediné slovko. V špeciálnej triede opakuje úvodný ročník. Bola najmladšou účastníčkou kurzu. Pre ňu to bola zaiste nadlho jediná dovolenka v živote. Namaľovala počas nej obrázok plný kvetov. Možno chcela zmeniť tento čierno-biely svet na kvitnúcu lúku. Rómske maľby sú plné živých farieb a dynamiky. Nezbadáte, ktorý autor chodí do špeciálnej triedy v škole a ktorý nie. Každý z nich na papier či plátno položil to, čomu sa po rómsky povie: "miro jilo". Lenka a Jana Didiové po rómsky nehovoria. Ale vedia, že "miro jilo" znamená "moje srdce".

Čo je to Miro Jilo
- tvorivé stretnutia rómskych detí s lektormi a rómskymi aktivistami sa uskutočnili počas posledného leta v Drienove (okres Krupina) a Drienovci (Košice-vidiek)
- výstava kresieb a obrazov nadaných malých rómskych umelcov potrvá do 12. 1. 2009 počas prevádzky bratislavského Klubu umelcov na ulici Dostojevského rad
- odborný garant projektu je umelecký historik Bohumír Bachratý 420-tisíc takto odhaduje počet Rómov na Slovensku Svetová banka z roku 2003 100-tisíc ľudí sa v roku 2001 prihlásilo k rómskej národnosti 620 je obcí, v ktorých žijú na Slovensku Rómovia, neznamená to však automaticky šesťsto zanedbaných osád
(Zdroj: www.euractiv.sk)

Zdroj: Bianka Stuppacherová pre Pravdu
Foto: Igor Lipták pre Pravdu