Príbeh: Facebook? Už nikdy viac!

Pred niekoľkými rokmi som sa stala súčasťou facebookového ošiaľu a vytvorila si rovnako ako milióny iných zvedavcov svoje užívateľské konto. Už vtedy tradovala známa veta: Pokiaľ nie si na facebooku, ako by si ani nežil. Hlúposť. S odstupom času môžem zodpovedne prehlásiť, že práve v období jeho používania som sa „zasekla“, primkla svoje telo k počítaču a osobný život tak neľútostivo pochovala. Našťastie, len dočasne. V plnej sile som si totiž uvedomila nasledovné:

 

 

Nikdy som nepatrila k prehnane akčným užívateľom, ktorí sa dennodenne zapájajú do (ne)zmyselných konverzácií, komentujú každú fotografiu a zdieľajú pesničky či vtipné videá z youtubu. Pár krát sa mi stalo, že som niečo „lajkla“, pripojila nevinnú otázku, respektíve napísala danej osobe správu ako sa má. Ak sa mi aj dostavila odpoveď, väčšinou bola jednoriadková s odôvodnením, že na siahodlhú debatu nie je momentálne čas a určite sa v budúcnosti stretneme na kávičke. Aké klišé. 

 

 

Na facebook som sa zaregistrovala s túžbou mať o svojich známych a priateľoch žijúcich v zahraničí prehľad. Paradoxne, práve o nich som nevedela takmer nič. Jednoducho nemali potrebu zverovať sa so súkromím „internetu“. Za to som po zadaní prihlasovacieho mena a hesla okamžite zistila detailný jedálny lístok toho a toho „frienda“, počet vypitých alkoholických drinkov predošlý večer a neraz, slušne povedané, i oznámenie o chvíľkovej neprítomnosti z dôvodu nutnosti vykonania hygienických potrieb. Koho to preboha zaujíma? K tomu pridám ešte aj albumy domácich miláčikov, prípadne dvadsať takmer totožných fotografií bozkávajúcich sa zaľúbencov a samozrejme početné snímky žien, očakávajúce obdivné komentáre priateľov – lichotníkov.

  

 

Napriek tomu som na facebooku trávila neúmerné množstvo času. Absolútne premrhaného času, ktorý mi nič nedal. 

 

Nad iritujúcimi skupinkami, ktoré vás v konečnom dôsledku len zahlcujú reklamami všetkého druhu a odkazujú na ďalšie bezduché stránky, sa už radšej nebudem ani pozastavovať. 

 

Ja viem, určite sa nájdu ľudia, ktorí so mnou nebudú súhlasiť. Počas cesty v električke neraz počúvam zanietené konverzácie mladých študentov o facebookových statusoch spoločných priateľov. Taktiež mám známych pracujúcich v oblasti reklamy a viem o vplyve facebooku na získavanie nových klientov a kšeftov. Rovnako rozumiem, že občas sa človek cíti sám a facebook mu môže poslúžiť ako menší ventil. No nikdy nepochopím, čo vedie pracujúceho človeka so záľubami, s množstvom kamarátov a rodinou k tomu, aby svoj osobný život zúžil len na oblasť facebooku, vysedával pri ňom, neustále niečo komentoval alebo nebodaj tu rozoberal citové problémy s partnerom. 

 

Neberte to v zlom. I ja sa chodím zabávať, milujem svojho psa, fotím ho pri každej príležitosti, v lete sa budem vydávať za najlepšieho muža pod slnkom, no priznávam, nemám potrebu oboznamovať tým ľudí, s ktorými sa intenzívne nestýkam. Zrejme som od facebooku čakala viac a je mi úprimne ľúto každého, kto sa stal jeho (ne)dobrovoľným otrokom.

 

Čitateľka Karin (31)