Ísť za svojim snom je cesta k úspechu: Pôvodne z nej mala byť zubárka, no na fotenie má osobitý talent
Eterická Zuzana Pijáková je na Slovensku vrámci fotografickej scény viac - menej nováčikom. No to ani náhodou, tejto nádhernej žene neubrá z talentu, profesionálnosti, precíznosti a jedinečnosti. Hoci bola od malička vedená skôr v medicínskej oblasti, zistila, že jej cesta je iná. Plná farieb, emócií a zachytávania výnimočných momentov.
Pamätám si, že ako malá som si veľmi rada prezerala pekné fotky v časopisoch, neskôr som obdivovala prácu fotografov na internetových portáloch
Pôvodne z nej mala byť farmaceutka, neskôr zubárka, no nakoniec skončila na Slovenskej zdravotníckej univerzite v odbore verejné zdravotníctvo. Počas štúdia na vysokej škole dostala svoju prvú zrkadlovku a zistila, že jej cesta bude predsa len možno iná. A o tom, že jej fotky sú skutočne výnimočné sa môžete presvedčiť sami. Zuzana je jasným dôkazom toho, že ak človek ide do niečoho absolútne naplno, musí to vyjsť.
Skúste sa charakterizovať tromi slovami...
Nerozhodná, perfekcionista, citlivá
Musím na seba prezradiť, že fotenie ľudí bolo pre mňa veľmi dlho niečo nepredstaviteľné
Ako ste sa dostali k fotografii ?
Myslím, že u mňa sa celý proces vyvíjal veľmi pomaly a stále sa vyvíja. Pochádzam z rodiny kde obaja rodičia pracujú v zdravotníctve, takže som skôr bola vedená týmto smerom. Pamätám si, že ako malá som si veľmi rada prezerala pekné fotky v časopisoch, neskôr som obdivovala prácu fotografov na internetových portáloch. Počas vysokej školy som si do počítača nainštalovala photoshop a začala som skúšať prvé úpravy fotiek. Najskôr to boli moje vlastné portréty odfotené obyčajným foťákom doma v izbe, neskôr som dostala svoju prvú zrkadlovku...v začiatkoch som fotila všetko svojho psa, kamarátky, neskôr prírodu a vždy som veľmi rada fotila torty a koláče.
Po vysokej škole som s fotením prestala úplne, nabehla som do pracovného života, ktorý bol úplne mimo fotografickú sféru. Občas som si doma odfotila čo som napiekla a to bolo všetko. Možno to bude znieť zvláštne, ale myslím, že k foteniu ma opäť priviedol až instagram. Množstvo krásnych fotografií na instagrame vo mne opäť prebudili túžbu fotiť. Kúpila som si nový foťák a už to išlo. Opäť som začala s fotením sladkého jedla a fotky som zverejňovala na svoj instagramový profil.
Práve pri fotení jedla som si uvedomila aká dôležitá je príprava na vytvorenie peknej fotky a ako veľmi záleží na každom detaile. Naučila som sa pracovať s denným svetlom, čo využívam aj pri fotení rodín. Musím na seba prezradiť, že fotenie ľudí bolo pre mňa veľmi dlho niečo nepredstaviteľné. Jednoducho som sa bála, že nesplním očakávania a mala som strach, či sa moje fotky budú ľudom páčiť. Asi aj v tom mi veľmi pomohlo fotenie jedla. Potrebovala som sa vyfotiť, nabrať zručnosti a skúsenosti... získala som väčšiu istotu a zrazu prišiel moment kedy som si povedala, že je čas skúsiť niečo nové...
Ako si spomínate na svoje začiatky?
Mám na ne len pekné spomienky a vždy sa mi vybaví úsmev na tvári, keď si spomeniem ako som fotila jedlo na balkóne, či portréty kamarátok na ktorých som si potom skúšala úpravy vo photoshope. Myslím, že bez týchto začiatkov a skúšaní by som nefotila, tak ako fotím dnes...
Čo najradšej fotíte?
Stále veľmi rada fotím sladké jedlo, najmä torty a koláče, veľmi ma baví celý proces okolo, prípravy scény až po finálny foodstyling na fotke. Čo sa týka živých objektov, najradšej zachytávam emócie a úplne najviac tie detské v spojení s rodičmi. Páči sa mi detská prirodzenosť, pri ktorej sa rodičia počas fotenia uvoľnia a vzniknú tak naozaj prirodzené a krásne momenty.
Kde čerpáte inšpiráciu?
Najviac inšpirácie stále čerpám na instagrame od zahraničných fotografov, ale mám aj svojich obľúbených tu na SR.
Čo je na fotení najnáročnejšie?
Asi ako v každom povolaní, najnáročnejšia je práca s ľuďmi. Pre mňa osobne je náročné zladiť moju víziu ako by fotka mala vyzerať s predstavou klientov.
No a keďže veľa fotím v exteriéri, kde sú svetelné podmienky vždy iné, je niekedy náročné zachytiť naraz dobrú kompozíciu, svetlo a výraz klientov. A nezabúdajme, že pri fotení s deťmi je vždy lotéria, či budú mať akurát náladu spolupracovať.
Čo na fotkách vyzerá dobre a čo naopak nie?
Určite sa treba zamerať na voľbu oblečenia, ktoré dokáže pokaziť celý dojem z fotografie. Na fotkách dobre vyzerá skôr jednoduché oblečenie. Vyhýbať sa treba príliš športovému oblečeniu, veľmi výrazným až krikľavým farbám a nápisom. Pri výbere detského oblečenia treba voliť oblečenie bez postavičiek a opäť sa vyhnúť nápisom. Naopak na fotkách dobre vyzerajú pásiky, bodky, jemné vzory, čipkované šaty či drobné kvietky.
Mužom vždy radím, aby na fotenie zvolili skôr športovo elegantné nohavice než rifle v zemitých farbách a k tomu jednoduché jednofarebné tričko, prípadne košeľu. Na ženách zas dobre vyzerajú dlhé, letné, vzdušné šaty s volánmi, nariasenými rukávmi, takzvané maxi šaty.
Snažíte sa klientov v rámci stylingu nejako usmerniť? Všimla som si, že ako jedna z mála fotografov na Slovensku, máte pre klientov aj veci na fotenie. Kým v zahraničí je to pomerne bežné u nás sa s tým veľmi nestretávame...
Áno, myslím, že na SR ľudia zatiaľ na niečo také vôbec nie sú zvyknutí. Celkovo mám pocit, že sa príprava na rodinnú fotografiu na SR podceňuje. Kým v zahraničí je úplne bežné, že fotograf má pre klientov vlastné oblečenie, prípadne si ľudia na základe odporúčaní fotografa zakúpia oblečenie, ktoré korešponduje s jeho štýlom, ženy idú na make up, prípadne ku kaderníkovi... u nás to zatiaľ bežným nie je. Treba si však uvedomiť, že každá fotografia vyžaduje určitú prípravu.
Kým pri iných žánroch fotografie je to automatické, pri rodinnej fotografií to ľudí stále prekvapuje. Predstavte si svadobnú fotku kde ma ženích oblečené rifle a nevesta je bez make upu a pekného účesu. Celá fotografia by stratila svoje čaro... a podobne je to aj pri rodinnej fotografii. Preto oblečenie s klientmi vždy konzultujem a klienti mi posielajú fotografie oblečenia, ktoré si chcú na fotenie obliecť.
Ktorí fotografi sú pre Vás inšpiráciou a obdivujete ich tvorbu?
Zo zahraničných fotografov je to: Jesse Salter, Sophie Lea. Zo slovenských momentálne Frank Štabrila, ktorý sa skôr zameriava na fotenie párov, ale páči sa mi jeho originálnosť a zachytenie emócie.
Ako vyzerá Váš bežný deň?
Momentálne dosť divoko a z dlhodobého hľadiska neudržateľne. Veľmi by som sa chcela dopracovať k tomu, aby fotografovanie bolo môj hlavný job, no zatiaľ to tak nie je a ja 5 dní v týždni normálne sedím v práci a 8 hodín pracujem. Keďže chodím na siedmu, končím už o 15tej a fotenia si dávam po práci.
V lete to bolo super aj kvôli svetlu a vychytali sme viac nádherných západov slnka, uvidíme ako to bude teraz cez zimu. Okrem ľudí fotím aj iné veci, ako napríklad vínko pre jedného lokálneho vinára.
Cez víkendy tiež fotím, snažím sa to vyvažovať aj osobným životom. Máme malého psíka, takže venčenia bez telefónu sú momentálne najlepšia psychohygiena. No a upravovanie fotiek mi zaberá asi najviac času, tam to väčšinou preženiem a upravujem do noci. A potom je problém vstať na tú siedmu do práce. Ale milujem to a plním si svoj vlastný fotografistický sen.
Je niečo, čo by ste chceli ešte dosiahnuť?
Určite áno! Ale vedie k tomu dlhá cesta a momentálne sa nachádzam na začiatku. V budúcnosti by som určite chcela mať vlastné štúdio s veľkými oknami až po zem a s množstvom rôznych šiat pre klientov. Mojim ďalším cieľom je zdokonaľovať sa v novorodeneckej fotografii, s ktorou zatiaľ nemám takmer žiadne skúsenosti.
