FEMINITY x VIRVAR: LIBĚNA... Autorka vlastného príbehu

Text: Eva Sýkorová Čomborová / VIRVAR

Známy fotograf dnu opatrne nosí svoju početnú techniku, v hlavnej miestnosti sa rozkladajú etablovaní stylisti. V tichu a bez chaosu, ktorý je pre podobné produkcie taký typický – tu je všetko pokojné, rozvážne
a systematické. Absolvovala som už nejedno fotenie, málokedy sa však stane, že zainteresovaní, hoci profíci, prídu presne. Dnes však nikto nemešká. Všetci sú na mieste načas. Úcta k tomuto čistému (doslova) priestoru je akosi daná. Nielen jeho samotnou majiteľkou, ale aj jej prístupom k nemu a k sebe. Keď sme pred pár minútami stáli pri vstupe, namiesto vrelého privítania nás uviedla slovami: „Mám tu čerstvo repasovanú podlahu, poprosím všetkých hneď sa vyzuť. Tu sa inak vôbec nefotografuje, toto je naozaj veľká výnimka. Teraz môžete ísť ďalej.“ Pre tých z nás, ktorí ju viac či menej osobne poznajú, absolútne obligátna interakcia. Pre ostatných, ktorí majú tú česť prvýkrát, tiež. Nikto nenamieta ani jedno zdvihnuté obočie. Volá sa to prirodzený rešpekt. Celý deň tak prechodíme v „šťukách“ a „barokiádach“, ako sme po svojom pracovne nazvali originálnu obuv nikoho iného, ako jedného z jej talentovaných študentov, Aleša Hnátka. Aj jemu, ako bez rozdielu všetkým ostatným, vštepila jedno zásadné slovo, ktoré ju samotnú sprevádza celý život:

posadnutosť.

Len pár ľudí môže dať tomuto slovu pozitívnu konotáciu. A rovnako málo ich dokáže byť úprimných bez toho, aby to urážalo. „Vybrali ste si náročnú profesiu s mnohými úskaliami a prostredím, ktoré nie je vždy naklonené zdravému vývoju osobnosti človeka,“ znie hneď prvá veta manuálu, ktorý zostavila pre svojich študentov na UMPRUMe. Vitajte! Svätá pravda. A pravdou tiež je, že málokto sa s onými nástrahami popasoval tak statočne a s toľkou gráciou než ona. Liběnine ,bitvy‘ sú priame a neúplatné, odohrávajú sa tvárou v tvár. Iste, jej typ osobnosti nie je nekonfliktne kĺzavý ako dezertný nôž v masle, ani ľúbivý ako čerstvá miss so širokým úsmevom prajúca mier celému svetu, a nie je ani diplomatický, s tvárou večného pokrového hráča. Viem si celkom dobre predstaviť, aká ,sorta‘ s ňou má problém – sú to väčšinou tí so sklonom k alibizmu, lajdáctvu a skratkám. Bojujú s ňou aj takí, ktorí nemajú odvahu konfrontovať sa s univerzálnou pravdou, ani s tou vlastnou, súkromnou, ,trhať‘ sa budú tiež klamári, konformisti a pozéri. Inteligentná bytosť, ktorá má vyšší než len bazálny pojem o živote, bude načúvať a nasávať. Tí najmúdrejší z „nej“ budú ťažiť navždy, nielen čo sa profesijnej roviny týka. „Nikdy a za žiadnych okolností nie som ochotná urobiť kompromis v jedenástom prikázaní – poctivom žití. Vôbec tých zvyšných desať je absolútne zásadných. Znie to ako rigidná fráza, ale keby sme naozaj fungovali podľa nich, všetko by bolo inak.“

Česť znamená pre Liběnu najviac, zachovať si vlastnú tvár, nepoddať sa vonkajšiemu tlaku, aj na úkor nemalej ambície, ktorú – ako inak – tiež bez okolkov priznáva. „Sloboda tvorby pre mňa bola v určitom momente zásadnejšia než vnucovanie sa trhu. Dnes bez akýchkoľvek pochybností viem, že to bolo to najlepšie rozhodnutie. Ale v dobe, keď moja značka eskalovala do sveta módy a bola by vôbec prvou československou, ktorá by sa etablovala vo svetovom meradle, to rozhodne nebolo ľahké rozhodnutie. Mala som vysoké méty a chcela som sa ukázať svetu, ale nie za podmienok, kedy by som stratila cennú kreativitu, čo sa už vtedy dialo v začínajúcom trende masovej produkcie.“ (pozn. red.: Liběna už v 90. rokoch ako jedna z mála autorov východného bloku predvádzala na Igedu Düsseldorf – ekvivalente dnešných svetových týždňov módy, jej kolekcie boli vypredané do posledného kusa.)

Ruku na srdce, koľko zo súčasných talentov by odolalo a urobilo rovnaké rozhodnutie, keby mali tú možnosť?
A koľko z nich ho má poctivé ako knieža Rohan a bez okolkov teraz povie: „Asi by som si vybral/-a ten úspech.“ Každý nech si teraz v tichosti odpovie sám.

Stopa vedie… k učiteľovi

Keď som pred pár rokmi začala intenzívne pracovať s lokálnym dizajnom, neunikol mojej pozornosti jeden fenomén: talenty som intuitívne vyberala tak, že mnohé z nich vyšli spod Liběninej kurately, bez toho, aby som si toho bola vedomá. Výrazne sa odlišovali od ostatných vrstevníkov, zároveň ich spájala akási neviditeľná niť.
V ich tvorbe je nepopierateľne cítiť precíznosť, systém a akúsi autorskú výnimočnosť  aj navzdory tomu, že dnes už ani šikovnejší z nich nič nové ani prevratné do módy s veľkou pravdepodobnosťou nemôže priniesť.
V jej zverencoch sa premieta jej vlastná odvaha a sila, jej takmer „endemitná“ neobyčajnosť a snaha pri tvorivom procese – premýšľať. Konceptualita. Asi to je najvýstižnejšie pomenovanie vibeu, ktorý sa vznáša v počinoch tých, ktorí boli a sú ochotní načúvať a učiť sa bez predsudkov, rebélie a často zbytočného fňukania. „Musia byť zabujačení.“ Nezabudnuteľná veta. Rozumej – a zmixuj – oddaní, zapálení, maximálne sústredení.

Práca kreatívca je rehoľa, často hraničiaca s askézou a ešte častejšie s excesom, oba sú extrémy, na hrane ktorých ustojí balansovať len pár vyvolených jedincov. Aj preto tie (a hneď úvodné) slová Liběninej „príručky“ a aj preto v tesnom závese nasledujúcich desať (áno, rovnako ako tých Božích) prikázaní, podľa ktorých je nutné riadiť sa v jej ateliéri. Pelotón vedie pokora, až potom sebavedomie, vnútorný pokoj, otvorená myseľ, empatia, rešpekt, súnáležitosť, úcta jedného k druhému a remeslu, veľkorysosť a pozitívna energia. Aj to je niečo, čo som opakovane zaregistrovala – jej študenti, ale aj úspešní absolventi  sa k nej pravidelne vracajú nielen ako k svojmu mentorovi, ale tiež zdroju inšpirácie, nádeje a hnacej sily. „Musím ísť za Liběnou, chýba mi. Jej slová i prítomnosť. Vždy ma vedela správne nasmerovať, vždy mi vedela poradiť,“ povedala mi nedávno pri našej rozlúčke po pracovnej schôdzke Natália Dufková. Tieto vety počujem často. Aj iné. „Nikdy ma nenechala v úzkych, ani čo sa mojich osobných zlyhaní týka,“ hovorí Aleš Hnátek. Zoltán Tóth na ňu nedá dopustiť, dodnes s ňou konzultuje všetky svoje plánované kolekcie. Aj vlastnosť, ktorú na nej (i tu panuje zhoda) majú radi najmenej – jej príznačnú „nátlakovosť“ – s odstupom času hodnotí ako niečo pozitívne a konštruktívne. „Otvoril som sa celému procesu a jej, dôveroval som jej  a vždy ma ,doviedla‘ presne tam, kde som potreboval byť. Je to ľahké? Nie. Prospešné? Jednoznačne.“

Pohyblivé sochy

To, že jej študenti skutočne vedia pracovať so siluetou a materiálmi, niet divu. Štúdium retrospektívy jej tvorby (sama vydá už na pár hrubých publikácií) je testamentom nielen tejto zdatnosti, ale i nespočetne mnohých iných. Inklináciu k čistým líniám v nej strieda špecifický zmysel pre komplikovanejšie prístupy, len aby pozorovateľa doviedla naspäť ku klasike. Liběna „vie“ urobiť dvojdielny kostým rovnako dobre ako vrstvené róby. Tvrdohlavý hodváb sa v jej interpretácii mení na symfóniu pohybu a záhybov – vždy na tých správnych miestach (mimochodom, najmä tu vidím odkaz v tvorbe NANICHE už spomenutej Natálie Dufkovej). Tvíd v jej podaní nepôsobí ťažko a neohrabane, svojej nositeľke nepridáva vek vďaka geniálnemu výberu sviežich farieb, rafinovaných textúr a bezchybnému strihu. Práca s umením ako odborom a samostatnou entitou – hlavne s obrazmi a grafikou  a ich takmer pragmatickým stvárnením do nositeľného (!) odevu... think Partitury. Bravo. Jej osobná fascinácia materiálmi, konkrétne sklom a papierom, ktorú zhmotnila do úspešnej spolupráce s Ajeto, alebo do puristicky impozantného nástenného objektu pre viedenskú galériu Maurio Mauroner – len mikrofragmenty ukážok toho, aký priestorný je jej tvorivý diapazón.

Minimalistická poloha Liběninej tvorby, ako dialóg s kolegami – majstrami odboru z Ďalekého východu? Čiste a komplexne s nimi prehovorila v kolekci MEI. „Určite, fascinuje ma aj dráma ,Gallianovho‘ Diora, aj moderna Helmuta Langa. Ale najviac pre mňa osobne znamená estetika Issey Miyakeho. A celkove Japoncov ako Yamamoto.“ Aj to máme spoločné. Pýtam sa teda polorečnícku otázku: Prečo?? Prečo veľká časť ľudí ,z fachu‘ inklinuje práve k tejto konkrétnej vízii
a jej exekúcii, aj keď nám sú geograficky a kultúrne také vzdialené? „Širšie presahy, neustála zvedavosť. Ochota objavovať a čerpať z vlastnej histórie. To, čo oni tvoria navyše, nie je len ,mode pour le mode‘, je to niečo na hranici art a fashion. Nositeľné umenie.“ Ostrovní ľudia – zhodujeme sa, že práve to môže byť cesta k rozlúšteniu rovnice. Izolácia, ktorá vás núti dívať sa dovnútra, do hĺbky, a neutekať pred tým, pretože  niet kam. A tiež absencia plejády cudzích impulzov, vplyvov a vnemov, ktoré sú, najmä v kreatívnych odboroch a v kontexte „zeitgeistu“ dnešnej doby, zbraňou s obojstranným ostrím. Môžu vás totiž inspirovať alebo rušivo a nenávratne pohltiť...

No a potom je tu zákazkové šitie. Kedysi svojím spôsobom podceňované, dnes de facto ekvivalent krajčírstva kategórie haute couture, predovšetkým v súvislosti s aktuálnou nadprodukciou a superkvantovou ,pásovou‘ výrobou. „To je, myslím si, jedna z vôbec najzaujímavejších vrstiev tvorby Liběny Rochové. Slobodná práca pre dlhoročné zákazníčky, s použitím tých najlepších textílií, kde vzniklo mnoho exkvizitných modelov. Mal som možnosť niektoré z nich vidieť, je to vskutku priam archívna záležitosť,“ konštatuje ďalší z jej úspešných absolventov, Adam Kost. Môžeme len potvrdiť. Špičkové látky zo St. Gallenu, z ktorých šijú aj veľké módne domy ako Chanel, sú len časťou úspechu Liběninej ateliérovej tvorby. Ten najpodstatnejší zvyšok je totiž opäť a len ona.

Kozmická energia

Férová. Spravodlivá. Ozajstná. Pravdivá. Tvrdá, ale láskyplná. Pracovitá. Osobnosť.

To sú atribúty, ktoré pri zmienke o nej padajú asi najčastejšie. Vyrastala v kultivovanom prostredí Brnenskej intelektuálnej elity, jej starý otec (zhodou okolností tiež generál) jazdil na koni s Jiráskom. Tragicky zahynul pre svoje presvedčenie, do trpkého konca si však zachoval svoju tvár a honor. Otec bol úspešný vedec – energetik, podobne vzpierajúci sa vtedajšiemu režimu (história sa naozaj večne opakuje), maminka bola herečka. „Všetci, ktorí poznajú moju rodinu, tvrdia, že mám rovnakým dielom niečo z oboch. Po oteckovi som precízny pracant, po maminke bohém.“ Všetko dáva zmysel. Jej statočnosť, hrdosť, zmysel pre povinnosť. Čo ju však poznačilo najviac, bola vážna choroba v ranom detstve, ktorá ju takmer pripravila o život. Navzdory tomu, že bola nejaký čas v kóme, dnes si jasne uvedomuje, že práve v nej zažila niečo, čo spadá do onej mysterióznej kategórie ,medzi nebom a zemou‘. „Ja som veľmi chcela prežiť a žiť. A dostala som na výber, dostala som tú šancu. Z vďaky za ňu žijem celý môj život presne tak, ako ho žijem.“

Energická. Ďalšia vlastnosť, ktorou je Liběna často charakterizovaná. Odkiaľ berie silu? „Z meditácie. Hlbokej kontemplácie, ajurvédy. A z kozmickej energie.“ „Vy ste ako ja – mňa moji blízki volajú ,samonabíjacia stanica‘,“ odpovedám. Veľmi ju to pobaví, niekoľkokrát si to pre seba s úprimne mäkkým smiechom v hlase zopakuje „... samonabíjacia stanica... samonabíjacia stanica...“ Potom zvážnie. „To viete, ja som to párkrát v živote tiež prepískla, skončila som s kolapsom z prepracovania. Aj ,my‘ máme svoje limity.“ Ja vidím to neviditeľné žmurknutie. Memento. Moja riadiaca jednotka informáciu starostlivo zaznamenáva, keďže cítim, že pravdivosť tejto výpovede a miera stotožniteľnosti s ňou mi raz môžu zásadne pomôcť; prvýkrát sa tiež cítim ako jedna z jej žiakov.

Nekonečný príbeh… S Liběnou je všeobecne radosť diskutovať. O čomkoľvek, ako to už s ľuďmi renesančného typu býva. Rozumie matérii rovnako dobre ako duchovnu, orientuje sa v tom, čo sa práve deje, aj v tom, čo už dávno pochovali dejiny. Verí veciam, pre ktoré neexistuje racionálne vysvetlenie, tak ako na zdravú myseľ a cizelovaný intelekt. „Nezradiť, nesklamať a žiť slušne. Svoj čas si všetko nájde,“ znie jej motto v skratke.

Neviem, čo je viac.

P. S. Tento text mohol mať aj nasledovnú podobu:

Jan Werich: Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl to, co je a ne to, co není, jak tomu v mnoha případech je.

Liběna Rochová: Vykonám.
/ A vykonala./

*Kompletná verzia textu bola publikovaná v aprílovom vydaní časopisu VOGUE CS.

BIO

Liběna Rochová (*21. september, 1951, Brno) je jednou z najvýznamnejších osobností českého odevného dizajnu s voľnými presahmi do umeleckej tvorby.

• Už od 80. rokov navrhovala autorské kolekcie, v roku 1990 založila štúdio LR, ktoré je pod jej vedením aktívne dodnes. V roku 2005 rozšírila jeho pôsobenie o odnož pod názvom LR GALERIE, venovanú podpore a prezentácii mladých a začínajúcich talentov.
• V roku 2015 sa stala víťazkou ceny Czech Grand Design v kategórii Fashion Designer a Grand Designer. 
• Okrem prêt - à - porter je jej tvorba bohato zastúpená aj v kostymérstve pre divadlo a film a výrobe objektov zo skla, papieru a iných materiálov.
• Od roku 2008 vedie Ateliér odevu a obuvi na VŠ UMPRUM v Prahe. V roku 2011 získala habilitáciu a v roku 2017 sa stala profesorkou.
• Svoju prácu prezentovala o. i. v Paríži, Lyone, Viedni, Tokiu, Londýne, Düsseldorfe, New Yorku, Los Angeles, Bombaji alebo Dillí.
• Jej študenti sú často oceňovaní v rámci módneho odboru na medzinárodnej úrovni, mnohí z nich zastávajú kľúčové pracovné pozície v rámci veľkých a úspešných zahraničných spoločností. 
• Len nedávno bola Liběna Rochová uvedená do Siene slávy cien Czech Grand Design za celoživotné dielo a prínos.

Objednajte si nové číslo magazínu FEMINITY priamo domov, alebo si ho čítajte kdekoľvek na svete prostredníctvom vášho smartfónu.