Príbeh: Bojím sa, že (z)nenávidím vlastné dieťa

Väčšinou sú ženy vnímané ako tie, ktoré majú po pôrode problém dostať sa späť do „normálu“. Aspoň podľa mužov. Tí nám zvyknú vyčítať obrat v správaní o 180 stupňov, permanentnú únavu, stratu záujmu o sex, ba dokonca i neznesiteľnú hystériu. Tým všetkým som si pochopiteľne prešla i ja, no môj manžel ma, zdá sa, ešte s prehľadom tromfol. Dalo by sa povedať, že Martin sa zmenil po narodení nášho synčeka. 

Začali sme spolu chodiť krátko po mojom nástupe do zahraničnej farmaceutickej firmy, kde Maťo pôsobil ako obchodný predajca. Náš vzťah nikomu neprekážal, keďže Martin pôsobil väčšinou v teréne a ja som si na prílišné prejavy lásky ani počas jeho prítomnosti v kancelárii nepotrpela. Martin bol zlatíčko a naozaj v ničom nepripomínal despotu, akým je uplynulé obdobie. 

 

Po dvoch rokoch randenia sme začali intenzívne premýšľať nad spoločnou budúcnosťou. Imponovalo mi, že Martin sa nebráni zodpovednosti, myslí to so mnou vážne, dbá na splnení svojich kariérnych i osobnostných vízií. V porovnaní s partnermi z minulosti, ktorí žili z výplaty do výplaty a nemali žiadne predstavy a reálne ciele, to bola príjemná zmena. Vlastne som sa šťastím vznášala. Ale ako to už býva, dopad na zem bol príliš tvrdý.

 

Zhruba po štyroch mesiacoch hľadania sme si kúpili krásny trojizbový byt neďaleko Bratislavy, a presne do roka a do dňa nasledovala dlho očakávaná svadba. Musím uznať, klapalo nám to výborne. Veľmi rýchlo sme sa zosúladili a vôbec si v spoločnej existencii neprekážali. Práve naopak. S absolútnou eufóriou sme chodili po obchodoch s bytovými doplnkami, zariaďovali si naše hniezdo lásky a tešili sa z pozitívnych zmien, ktoré nám život priniesol. Takto sme si nažívali zhruba ďalšie dva roky, kým som neotehotnela.

 

Moje tehotenstvo bolo rizikové, Lukáška som porodila v ôsmom mesiaci a takmer sme o neho na pôrodnej sále prišli. Raz v noci mi Martin povedal: „Aj tak je to tvoja vina. Čo si čakala, že budeš šesť mesiacov pracovať, stresovať a narodí sa ti zdravý a silný syn?“ Jeho slová ma zaboleli, pretože Boh mi je svedkom ako som sa šetrila a dávala na dieťatko i seba pozor. Jeho slová som však prikladala emocionálnej a fyzickej vyčerpanosti. Vtedy som ešte netušila, že to bol len začiatok. 

 

Lukáško je chorľavé dieťa, čo je v prípade skoršie narodených bábätiek úplne bežné. Podľa Martina som ale na vine ja. Vlastne ja môžem za všetko. V jeho očiach som nemožná manželka a ešte horšia matka. Kričí na mňa, akonáhle nevstanem k plačúcemu Lukášovi hneď po prvom mrnčaní. Má ironické poznámky, keď nie je po príchode domov upratané, navarené a nečakám ho s úsmevom na tvári. Veď mám predsa na starosť len batoľa a chod domácností. Každý Lukáškov pohyb spustí sled neustálych výčitiek, upozornení, „dobre“ mienených rád a ďalších iritujúcich atakov.

 

Nechápem, čo sa s Martinom stalo. Z milujúceho partnera a manžela sa zmenil na psychického tyrana, ktorý je priam chorobne upätý na zdravotný stav svojho dieťaťa. Neustále mi dáva za príklad manželky svojich kamarátov a porovnáva ma s nimi. Lukáška si bráva do náručia so slovami: „Poď ku mne zlatíčko, len ja jediný ťa ľúbim,“ a podobné nezmysly, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.

 

Muži zvyknú na detské prírastky v rodine žiarliť. Naplno pocítia fakt, že už nie sú viac stredobodom vesmíru v očiach svojej partnerky. U nás sa role vymenili a žiarlim ja. O to viac, že svojho syna milujem, nikdy by som mu neublížila a nech sa to snažím svojmu manželovi akokoľvek dokázať, on má na celú vec iný názor.

 

Naozaj neviem, čo si počnúť. Martin sa o nás finančne stará, Lukáška miluje, problémom som zrejme len ja. Keď sa ho opýtam, či ma chce opustiť, odvrkne, že som paranoidná a mám ísť premýšľať nad dôležitejšími vecami týkajúcimi sa nášho dieťaťa. Naozaj neviem, čo si počnúť. Nechcem sa dostať do situácie, že začnem svoje vlastné dieťa nenávidieť...

 

Čitateľka Ingrida, 34 rokov