Občiansky preukaz: Keď nostalgiu strieda hnev
Kto zažil svetre, ktoré hrýzli telo, dlhé fronty na mäso a až božské uctievanie gramofónových platní s vlasatými západniarmi, ten si na to môže trpkosladko opäť zaspomínať. Kto tú česť nemal, nech sa pridá k spomínajúcim na ceste do kina. Už aj tie slovenské upadajú do sivastých sedemdesiatych rokov vďaka filmu Občiansky preukaz.
obciansky preukaz
Dospievanie býva o život v každej dobe. A najmä keď ste komandovaní neustálymi zákazmi a príkazmi, z ktorých sa vám chce akurát tak smiať, ale pri pohľade na vážne tváre rodičov to akosi drhne. Film Občiansky preukaz majstrovsky namiešal všetko to, čo vyvoláva oné vážne tváre rodičov i to, čo kriví do úsmevu tváre ich pubertálnych synov. Sú štyria, sú deviataci a práve dostávajú svoj občiansky preukaz, o ktorý sa majú starať ako o oko v hlave, ale lepšie sa doň píšu básničky. Tým a ešte chlípaním piva na kopci, počúvaním bigbítu a zapustením dlhých pačesov sa snažia nestratiť v totalitárnom štáte zdravý rozum. A z toho vznikajú situácie plné humoru, absurdity, ale aj tragédií.
Film nakrútil režisér Ondřej Trojan na motívy rovnomennej knihy Petra Šabacha. Po filme Pějme píseň dohola si myslel, že je pre neho téma normalizácie uzavretá, a že sa k nej už nechce vracať. Ale nedalo mu to.
„Koniec koncov, v myšlienkach mi z nej ostávala len akási horkosladká hmlovina lacného likéru. Prežil som kus totáča v puberte, čo je nutne spojené s kopou slastných spomienok. A tiež s kopou buzerácie a debility. Túto zvláštnu zmes som sa snažil preniesť do filmu“, hovorí režisér. Agitku však z filmu nerobí. „Je to príbeh jednej partie, ktorá rebeluje vlastne proti svojej vôli, len preto, že má rada iné hodnoty, ako generácie ich fotrov a matiek.“ – dodáva. Knižná predloha síce mapuje výsek od konca šesťdesiatych až po začiatok deväťdesiatych rokov, vo filme však vidíme len roky 1974 až 1977. Teda obdobie medzi dvomi knižkami – tou červenou, bez ktorej nie ste občan a tou modrou, ktorú sa snažili štyria výrastkovia úporne, vtipne ale aj riskantne získať.
Hlavné roly štyroch kamošov – Petra, Aleša, Popelky a Míťu zveril režisér nehercom. Medzi elévmi na konzervatóriach nenašiel žiadne autentické typy, tak rozhodil siete po stredných školách. Nakoniec si z 500 „vytriedených“ chalanov vybral Libora Kovářa, Matouša Vrbu, Jana Vlčka a Jakuba Šárku. Priznáva, že občas to bolo s nimi práve vďaka ich neskúsenosti komplikované, a najmä zo začiatku boli pri hraní dosť drevení. „Preto sa aj natáčalo na dve či tri kamery, aby bol zachytený každý pravdivý a zaujímavý okamih, ktorý z nich vypadne. Bolo treba ísť akejkoľvek autentickosti v ich prejave v ústrety... Väčšinou sa s nimi pracovalo dosť lopotne, keď boli pohromade len oni štyria, bez herca, ktorý je predsa len schopný dať scéne rytmus. Vedľa profíkov boli oveľa viac sústredení.“ Dodáva však, že s ich výkonom je úprimne spokojný. A má byť aj prečo. Chalani pôsobili na plátne možno aj vďaka svojej „neškolenosti“ veľmi príjemne autenticky.
Inak sa vo filme zaskvejú populárne české tváre. Aňa Geislerová ako citlivá a starostlivá mamina, Jiří Macháček ako slizký bonzák, Martin Myšička ako (na prvý pohľad) rezignovaný tato, Marek Taclík, Jana Šulcová, Kristýna Boková-Lišková, menšie role si strihli aj Slováci Lukáš Latinák či Matej Landl. Tí všetci vás vtiahnu medzi ukričaných telocvikárov, zlomených rodičov, starostlivé babičky, negramotných policajtov či starších bratov, ktorých vojenská služba vrátila domov ako cudzích ľudí. Mozaika humorných, naivných, krutých i ponižujúcich každodenností sa vydarila.
Slovenská premiéra filmu je 10. 2. 2011
