Šťavnatý erotický román: DIVOKÁ KARTA

Nathan sedel vedľa svojho starého otca Roryho Malona na verande pozbíjanej zo surových dosiek pred barabizňou, v ktorej žil. Mal iba desať rokov, ale dobre vedel, prečo starý ocko nebýva s ním a jeho rodičmi. Preto, lebo jeho otec Grant sa zaňho hanbil. 

„Tá jeho posratá írska mentalita mi  lezie hore krkom!“ zúril Grant zakaždým, keď sa vrátil z návštevy u svojho otca, a hnev ho neopúšťal celé hodiny. „Drží sa zaťato toho nemožného prízvuku a vystatuje sa ním, akoby to bolo niečo, na čo by mal byť človek hrdý.“

A bohchráň, aby sa pred ním Nathan pozabudol a v jeho reči by sa  objavil čo len letmý náznak toho nenávideného írskeho prízvuku, hoci si ho úpenlivo precvičoval pri každej príležitosti, keď otec nebol nablízku.

Nathanov otec nechcel mať s Írmi nič spoločné. Neznášal, keď ľudia odhalili, že je jedným z nich. Nathana zavše premohla myšlienka, že keby jeho otec mohol, najradšej by starého otca niekde zašil, odvliekol niekam, kde by ho už nikto nikdy nevidel. Lenže Grant Malone nemohol prinútiť Roryho Malona k ničomu. Starec mal  v sebe múdrosť hôr a útesov, ktoré ho obklopovali, a jeho tvrdohlavosť v ničom nezaostávala  za ich nenarušiteľnou pevnosťou a nehybnosťou.

„Nathan, chlapče, pozri na ten západ slnka,“ povedal Rory a ukázal na majestátne farby, ktoré sa vznášali nad hrebeňom hôr. „Vyzerá to tu skoro ako v Írsku. Skoro.“ Clivý tón dedkovho hlasu prezrádzal túžbu po vlasti.

„Prečo sa tam nevrátiš?“ spýtal sa ho Nathan. „Otec hovorí, že máš dosť peňazí na to, aby si mohol žiť, kde chceš.“

Zadíval sa do vetrom ošľahanej tváre starého otca. Mal jasné, žiarivé modré oči, presne také, aké mal on sám, a oveľa jasnejšie, než mal Nathanov otec, ktorého modré oči mali viditeľný zelený nádych.

Starý otec sa usmial. V jeho úsmeve sa zračil zvláštny smútok.

„Pretože tu je moja Erin.“ Ukázal na malý cintorín, ktorý sa nachádzal pár metrov od domu.

Bolo to miesto posledného odpočinku Nathanovej babičky Erin Malonovej. Spolu s ňou tam ležali pochovaní aj ich dvaja synovia, ktorí zahynuli vo Vietname, Nathanovi strýkovia Riordan a Rory Junior, a ich dcéra, ktorá podľahla zimnici, Nathanova teta Edan.

„Myslíš, že stará mama by nechcela, aby si odtiaľto odišiel?“ zamyslel sa Nathan. Je predsa mŕtva, prečo by jej to malo prekážať?

„Ale, kdeže, moja Erin by sa na mňa usmievala z neba všade,“ usmial sa znova starý otec. „Lenže keby som odtiaľto odišiel, bol by som od nej navždy odlúčený, a také odlúčenie by ma gniavilo, chápeš?“

Nathan pokrútil nechápavo hlavou.

Starý otec si vzdychol. „Aj ty máš írske oči, chlapče. Jedného dňa sa budeš pozerať na svet očami, ktoré budú patriť niekomu inému, a vnímať ho srdcom, ktoré nebude biť v tvojej hrudi. Divoké írske oči, Nathan. Keď budeš niekoho milovať, miluj ho statočne a úprimne, a dávaj si dobrý pozor, kamarát, pretože tvoje oči sú okná nielen do tvojej duše, ale aj do duše toho, koho miluješ.“ Starý otec sa otočil a zadíval sa na hrob svojej Erin. „A keď potom stratíš to srdce, ktoré nebije v tvojej hrudi, nedokážeš opustiť miesta, ku ktorým sa viažu tvoje najkrajšie spomienky. Ak by som ju opustil, nepochovali by ma vedľa nej. A ja by som ju potom už nikdy nechytil za ruku.“

Starý otec pozrel znova na svojho vnuka. Nathan si predstavil, ako ho pochovávajú do tej tvrdej bezútešnej zeme a odrazu mu bolo úzko.

„Divoké írske oči,“ riekol tichým hlasom starý otec. „Môj otec ma  rovnako varoval, ako ja teraz varujem teba, chlapče. Nestrať za žiadnu cenu toho, koho miluješ. Inak s ním stratíš aj časť svojej duše. Dedičstvo týchto našich očí sa o to postará.“

Nathan sa zamračil. Dedkove slová mu nedávali nijaký  zmysel, no možno bude múdrejší, keď požiada o vysvetlenie strýka Jordana. Strýko Jordan si ešte pamätal svoju mamu, mal päť rokov, keď mu zomrela, kým Nathan sa narodil krátko po jej smrti. Lenže strýko Jordan bol práve teraz spoločne s Nathanovým starším strýkom Doranom a jeho rodinou na dovolenke v Houstone.

„Takže moje oči sú zlé?“ spýtal sa nakoniec Nathan.

„Nie sú zlé,“ povzdychol si starý otec. „Rozhodne nie sú zlé, chlapče. Jedného dňa to pochopíš. Jedného dňa ti bude všetko jasné. Divoké írske oči vidia to, čo by vidieť nemali, ba ešte aj viac než to,“ pokračoval starý otec a díval sa pritom na Nathana smutným pohľadom. „Ten, kto má v rukách tvoju dušu, ten má v rukách aj tvoje srdce.“ Zľahka udrel  Nathana do hrude. „Tie oči vidia aj cez  teba.“

„Takže ocko nemá írske oči?“ Grantove oči mali zelené škvrnky. Neustále sa mračil. Neustále frflal.

Starý otec si sťažka povzdychol a na tvári sa mu náhle zjavil ustarostený výraz. „Tvoj otec je skvelý chlap,“ odvetil  ako vždy.

„Myslíš to naozaj, dedko?“ Nathan pomyslel na dieťa, ktoré spalo v dome. Drobučké bábätko, o ktorom mu starý otec tvrdil, že je to jeho brat. Batoľa, ktorého sa Grant Malone zriekol. „A čo Rory? Ten by mal mať tiež svojho otca.“

Starý otec ho zľahka pohladil po vlasoch a nežne sa mu prihovoril: „Nič nie je tak, ako si myslíme, chlapče. Nič nie je jednoznačné, vždy sú nejaké vrstvy a za nimi ďalšie vrstvy, odtiene sivej rovnako ako odtiene čiernej či bielej. Musíš hľadať dôvody, prečo je to tak, a nie sa uspokojiť s tým, čo vidíš.“

„Myslím, že nás nemá rád,“ zašepkal Nathan. Vysvetlenie, k akému vie dospieť iba dieťa.

Starý otec nesúhlasne zavrtel hlavou. „Mysli na vrstvy, synak. Nezabudni. Vždy je niečo, čo nevieš a čo nevidíš. A láska sa nie vždy správa tak, ako by sme to od nej očakávali. Maj to stále na pamäti a nestratíš sa.“

Roky plynuli, chlapec rástol a pritom neustále pátral po vrstvách, po všetkých odtieňoch sivej. Keď Nathan Malone dospel, stal sa príslušníkom Pohotovostného zásahového oddielu vojenského námorníctva a  vrstvy pustil z hlavy. Nikdy však nezmizli natrvalo. Iba sa neprestajne posúvali a presúvali. Až do toho osudného dňa, keď Nathan okúsil na vlastnej koži skutočné peklo. A pri vzkriesení z popola poznal, že existujú vrstvy, o ktorých ani len netušil.

Pokračovanie o týždeň