Erotický román: DIVOKÁ KARTA: pokračovanie...

Odhrnul jej z čela prameň dlhých vlasov a ona sa naňho milo usmiala. „Dlhuješ mi za výpomoc. Musela som ich trochu vzrušiť  a poodhaliť stehná, aby ti ho dali do poriadku tak rýchlo. Tým tvojim mechanikom stačí veľmi málo.“

Vlastnil autoservis  za mestom. Prosperujúcu malú dielňu, ku ktorej mal vrelý vzťah.

Zastonal. Pohľadom sa zastavil na jej nahých nohách. Opierala sa dráždivo o posteľ, lem šortiek sa neustále posúval vyššie a odhaľoval stále viac a viac.

„Ty bosorka,“ zaskučal. „Vieš dobre, že dole ma už čakajú!“

Chvatom strhla zo seba košeľu a rozopla si šortky. Skĺzli na zem. 

Nathan rozochvene zavzdychal. Ten ston milovala. Roztvoril pery a oči  sa mu divoko zaleskli.

„Tak si dáme aspoň rýchlovku,“  zašepkala dychtivo. Túžila mať ho  ešte raz predtým, ako  zase odíde. Natiahla sa na posteľ a keď sa k nej Nathan priblížil,  rýchlo mu  rozopla opasok. 

Nathan ju obrátil, potiahol  na kraj postele a  lačne do nej narážal  ako nenásytný tyran. Búšil do nej, až kým necítila, ako ju zaplavuje horúca vlna.

„Nathan... Nathan, milujem ťa!“ zvolala..

A vtedy šepotom vyslovil tie zázračné slová. Lyrický prúd zvukov, gaelských hlások. Go síoraí.  Vyznal jej lásku rečou, ktorú ho naučil jeho starý otec a ktorú cítila hlboko vo svojej duši.

„Navždy,“ odpovedala tichým hlasom a obrátila sa tvárou k nemu „Navždy, Nathan.“

O týždeň neskôr 

Bella otvorila dvere a stuhla. Na prahu stál Nathanov strýko Jordan spolu s kaplánom. Poznala ho podľa tmavej uniformy. Jordan bol celý v bielom, v ruke držal námornícku čiapku  a na hrudi sa mu leskli medaily. Zmocnilo sa jej nepríjemné tušenie.

„Nathan by mal doraziť každú chvíľu,“ šepla nervózne. Dívala sa na Jordana a v jeho tvári videla  smútok a žiaľ. „Prišiel si skoro, Jordan. Nathan sa ešte nevrátil.“

Rozplakala sa. Cítila, ako jej po tvári tečú horúce slzy, tisla si zovreté päste k bruchu a premáhala náhlu únavu, ktorá jej podlamovala kolená.

„Bella,“ povedal  Jordan zastretým hlasom. V očiach sa mu leskli potláčané slzy. „Je mi to ľúto.“

Ľúto? Jemu to  ľúto? Práve jej vytrhol srdce z hrude a dušu rozdriapal na franforce, a jediné, čo  povie, je, že mu to je  ľúto?

Zavrtela hlavou. „Prosím ťa, mlč, Jordan. Nič nehovor.“

„Bella.“ Sťažka preglgol. „Vieš, že  musím.“

Musel. Musel jej zničiť život.

„Pani Malonová,“ chopil sa slova  kaplán. „Madam, s veľkým poľutovaním vám musím oznámiť, že váš...“

„Nie! Nie!“ vykríkla a takmer sa zosypala. Jordan ju však  včas chytil, vzal ju do náruče a odviedol späť do domu. Sabella sa nechala odovzdane viesť. Jej ochabnuté kroky sprevádzali bolestivé výkriky a neutíchajúci plač. Mala pocit, akoby jej ktosi vrazil dýku rovno do srdca, kruto a nemilosrdne. Zvierala ju bolesť, akú ešte nikdy v živote nezažila. Strhávala ju čoraz hlbšie do priepasti zúfalstva, z ktorej nebolo návratu.

„Nathan!“ vykrikovala jeho meno znova a znova. Prisahal, že vždy pozná, kedy ho potrebuje, dokonca aj po smrti. Pretože mal ten dar. Vravel, že je to v tých jeho očiach a ona sa mu posmievala, lenže teraz si priala, aby to bola pravda. Pretože zúfalo potrebovala Nathana, tie svoje divoké írske oči. „Panebože, Nathan!“

O šesť mesiacov neskôr 

Bella sa prebudila na vlastné vzlyky. Zúfalo  šmátrala po posteli, naťahovala  ruky, zvierala v prstoch prikrývku a  vankúš, ale svojho milovaného muža vedľa seba hľadala márne.

Krvácal. Videla krv na jeho rukách tak jasne, ako keby sa na ne dívala jeho očami. Cítila jeho bolesť, jeho utrpenie, prežívala mučivé šklbanie v žalúdku, zúfalstvo, počula jeho desivý rev.

Musel to byť sen. Nepríčetne trhala  prikrývku a dusila sa vlastnými vzlykmi. Pozviechala sa na kolená, hlava sa jej odovzdane kolísala zo strany na stranu a z úst sa po chvíli vydral  výkrik  bolesti a žiaľu, vychádzajúci priamo zo srdca.

„Nathan!“ opakovala dokola  jeho meno. Hlas už mala načisto zachrípnutý. Uplynulé  dni plné nariekania a plaču si vzali svoju daň.

Pohreb... Ani jej nedovolili pozrieť sa naňho. Odvtedy stále plače. Ten pohreb nebol sen. Nathan bol naozaj mŕtvy. Odišiel navždy.

Priviedli ju k zatvorenej rakve. Nesmela sa ho ani dotknúť, ani ho naposledy pobozkať, ba dokonca mu nemohla ani zašepkať zbohom. Nemala nič, čoho by sa mohla chytiť, nič, čo by mohlo zmierniť muky, ktoré prežívala.

Zostala jej iba prázdnota. Prázdna posteľ. Prázdny život. Obrovská diera na duši, čo strašne  bolela. Čierna diera, ktorá ju zožierala zaživa, sužovala ju  a stále – každú sekundu, každú minútu, každý deň – jej pripomínala, že Nathan je mŕtvy.

Nathan odišiel.

Navždy.

Zostal už iba v jej desivých snoch. V nich vyvolával jej meno. V nich sa jej dotýkal a vzápätí sa od nej vzďaľoval. V snoch na ňu hľadel prázdnymi očami. Alebo jej prepožičiaval bolesť a muky, ktorými trpel. Nekonečné utrpenie na hranici šialenstva.

Keď sa po nejakom čase s jeho bolesťou nakoniec stotožnila, obrazy v snoch sa posunuli do novej roviny.

„Vždy ťa budem milovať, ty moja čarodejnica.“ Skláňal sa nad ňou úplne nahý, široká hruď sa mu nádherne leskla na tele opálenom dozlatista, na tele, za ktorým kotvilo strapaté slnko, a jeho neónové oči ju prebodávali sústredeným pohľadom. „Pozri, ako sa moja duša dotýka tvoje duše, Sabella. Pozri, ako ťa milujem...“

Z hrdla sa jej vydral srdcervúci výkrik, a kým lapala zúfalo po vzduchu, neskutočný obraz z jej sna sa vytratil. Zmizol presne tak akoNathan.

„Och, bože. Bože, Nathan...“

Pritisla si vankúš na prsia a pevne ho zovrela. 

„Čert aby ťa vzal, Nathan.“

Pokračovanie nabudúce...