SPOVEĎ: „Už nikdy viac nepremrhám čas s takým mužom!“
Do dvadsaťpäťročnej Jany sa zamiloval chorý muž. Psychicky chorý. Bola s ním z donútenia, aby nespáchal samovraždu, no nakoniec sa z celej situácie položila ona.
Hádka
„Najprv som si nemyslela, že mu niečo je. Pôsobil úplne normálne, ale ničím ma nepriťahoval a nechcela som ho. Aj som mu viackrát povedala, že medzi nami nič nie je, nech za mnou nechodí a nesleduje ma na každom kroku. Lenže on stále veril tomu, že spolu chodíme. Nechápala som to. Po čase som si všimla, že nevie rozoznať fantáziu od reality. Alebo napríklad keď mu niekto povedal, čo sa mu stalo, vžil sa do toho tak, že veril tomu, že to zažil on. Jednoducho nevedel triediť myšlienky,“ začína svoj príbeh Jana.
Jana s týmto mužom síce nikdy nechcela nič mať, ale rozhodla sa, že mu aspoň pomôže: „Vyhľadala som psychologičku a išla som tam na prvé sedenie s ním. Čakala som v čakárni a zrazu vyšiel von a povedal mi, že mám ísť dnu ja. Psychologička sa ma opýtala, či som jeho priateľka. Tak som jej vysvetlila, že nie, že len on si to myslí. No v tom momente som sa jeho priateľkou stala. Z donútenia.“
„Tá psychologička mi povedala, že on má nejakú poruchu a že by bolo najlepšie, keby som teraz bola s ním. Že nemusím robiť nič, čo je proti mojej vôli, ale že sa mu mám aspoň venovať, aby mal pocit, že som pri ňom. V tom momente mi prebehlo hlavou veľa myšlienok. A čo môj život? A čo ak sa do niekoho iného zamilujem? A čo ak to nebudem zvládať? A prečo by som sa vlastne mala obetovať?“
Jane sa do toho vôbec nechcelo ísť, pretože s ním nikdy nič nemala a nechcela si ničiť aj svoj život. Ale osud to zariadil inak: „Odišla som odtiaľ a jemu som povedala, že som pre neho urobila dosť tým, že som mu našla psychologičku, ale že tým moja úloha končí. A v tom momente vytiahol z vrecka nejaký malý nožík, ktorý mal pripevnený na kľúčoch a chcel si podrezať žily. Ťahala som mu ruku s tým nožíkom a kričala som, aby prestal. A odvtedy som sa od neho nemohla pohnúť.“
„Trávila som s ním všetok voľný čas a pravidelne som sa chodila pýtať jeho psychiatra – už nechodil k psychologičke, ale k psychiatrovi, že kedy s ním už budem môcť skončiť. Vždy bola jeho odpoveď, že onedlho. Po troch mesiacoch som to nejako nezvládla, lebo furt mi chodil za zadkom a nariekal, že mu nechcem dať ruku, keď ideme po ulici, že mu nechcem dať pusu. Nevydržala som to a nakričala som na neho, že mi ide na nervy, nech mi dá pokoj. A vtedy som ho ťahala z okna, z ktorého chcel vyskočiť,“ hovorí o svojom neuveriteľnom príbehu.
„Ten človek mi bol odporný, nevedela som si ani predstaviť, že by som sa ho mala čo i len dotknúť. Ale z donútenia som sa mu venovala v mojom voľnom čase. Po ďalších dvoch mesiacoch sa na ulici rozplakal, že ho vôbec nemám rada, keď mu nechcem dať ani ruku. Tak som na neho navrieskala, že nemám a že som ho nikdy nemala rada, že už nevládzem a chcem mať pokoj. Vtedy ho policajti ťahali z koľajníc, na ktorých ležal a čakal na vlak. Vtedy som si povedala, že toto musí skončiť, lebo ja už nevládzem. Jeho psychiater si konečne uvedomil, že po troch pokusoch o samovraždu je načase ho hospitalizovať,“ takto sa ho Jana konečne zbavila, no jej príbeh ani zďaleka neskončil.
„Myslela som si, že je po všetkom, že je koniec, ale začala som mávať nočné mory, nemohla som spávať ani jesť. Nakoniec som skončila na liekoch aj ja. Takže sa mi veľmi oplatilo pomáhať cudziemu človeku, už nikdy nebudem veriť žiadnemu psychológovi, ktorý mi nakecá, že ja som jediná, kto môže niekoho zachrániť. Lebo potom hľadám zase ja niekoho, kto zachráni mňa.“
