Príbeh: Po autonehode mám znetvorenú tvár

 

Vraví sa, že raz ste hore a raz dole. Celé detstvo som prežil v chudobe, navyše s otcom alkoholikom, ktorý vždy prepil všetky mamine peniaze. Od kriku a hádok doma ma odpútavali knihy, vďaka ktorým som získal slušný, všeobecný rozhľad. Po skončení strednej školy som stál pred dôležitým rozhodnutím: Pokračovať v štúdiu na univerzite a ďalších rokoch „rodinného“ života bez žiadnych peňazí, alebo nastúpiť do práce? Zvolil som si druhú možnosť.

 

Mal som šťastie. Azda prvý raz vo svojom živote. Podarilo sa mi získať prácu v televízii. Nič vážne, nič dôležité, skôr taký poskok. Základom bolo robiť si svoju robotu dobre a každá snaha predsa raz býva ocenená. Tak sa i stalo. Po troch rokoch ma povýšili a sem tam sa mi dokonca ušlo pár sekúnd pred kamerou pri výrobe reportáží. Veľmi som sa usiloval, v podstate nemal iné koníčky, známych a tak všetok voľný čas patril môjmu zamestnaniu. Peniaze pribúdali, zodpovednosť tiež a netrvalo dlho, kým som dostal vlastnú asistentku.

 

To bol pocit! Zaneprázdnený natoľko, až mi museli prideliť pravú ruku. Predstavoval som si staršiu pani s vycibrenými organizačnými schopnosťami, na ktorú sa budem môcť vo všetkom spoľahnúť. Na moje prekvapenie mi bola pridelená Ľubica. Krásne dievča s čerstvým maturitným vysvedčením, navyše s nádhernou postavou a hnedými, kučeravými vlasmi. Čo tam po tom, že mala problémy so základnými počítačovými programami. Jej charizma ďaleko zatienila všetky nedostatky v pracovnej oblasti. Netrvalo dlho a zaľúbil som sa.

 

Tomuto pocitu som sa úspešne bránil zhruba pol roka, až kým ma šéf nevyslal na trojdňovú pracovnú cestu do zahraničia. Ľubku som samozrejme zobral so sebou. Dva dni sme sa správali ako praví profesionáli a večer tiež zakončili vo všetkej počestnosti. Posledná, tretia noc, však bola osudná. Moja krásna asistentka zaklopala na dvere hotelovej izby s fľašou vína a viete si istotne domyslieť, čo sa dialo. Napadá ma, aké klišé. Šéf so svojou asistentkou. No ja som ju ozaj ľúbil. A vlastne ľúbim dodnes, napriek tomu, čo sa o pár hodín neskôr prihodilo.

 

Na druhý deň sme sa vracali späť do Bratislavy. Bola búrka, všade návaly vody, nervózni vodiči, slabá viditeľnosť. Stačila chvíľka nepozornosti a katastrofa na seba nenechala dlho čakať. Na dve sekundy som obrátil hlavu smerom k Ľubke, no už nestihol pribrzdiť za autom stojacim v blízkosti krajnici na ceste. Odhodilo nás do zvodidiel, pričom náraz mi nepekne poranil ruku a rinčiace sklo zasiahlo ľavú polku tváre. Dodnes vďačím Bohu, že Ľubica obišla len s niekoľkými menšími škrabancami.

 

Od tohto dňa môj život nabral neželaný smer. Ruka sa zotavila po niekoľkých týždňoch, no moja tvár na tom bola zďaleka horšie. Sklo mi spôsobilo nepekné jazvy, ktoré sú i po sérii plastických operácii viditeľné, až si miestami pripadám ako netvor. Rapídne kleslo moje sebavedomie a sled následných negatívnych udalostí na seba nenechal dlho čakať. Možno som si to privolal všetko sám. Začínam si to ozaj myslieť.

 

 Vedenie televízie mi taktne zdelilo, že by nebolo vhodné, aby som sa v tomto stave naďalej objavoval na obrazovke. Dostal som kráľovské odstupné, z ktorého v podstate žijem dodnes. Rúca sa mi i vzťah s Ľubkou, hoci uznávam, mám na tom svoj podiel viny. Snažím sa odbíjať otravné otázky svojho podvedomia, prečo je vlastne naďalej so mnou. Ona je tak mladá a krásna. Ja znetvorený, bez zamestnania, len s malou nádejou na zlepšenie momentálne až príliš neperspektívnych vyhliadok. 

 

Milujem ju za to, ako sa ku mne správa. Stojí pri mne, v tichosti znáša moju sebaľútosť. Dostali sa ku mne reči, že flirtuje s novým kolegom a plánuje ma opustiť. I keď im neverím, pomyselný červík obáv moje vnútro predsalen nahlodal. Znížil som sa k permanentnej kontrole jej telefónu. Žiadne správy, podozrivé telefonáty. To ma ešte väčšmi utvrdzuje v domnienke, že niečo tají. Predstava, že mi zahýba a ostatným som na smiech, ma desí..

 

O svojej súčasnej situácii som sa rozprával s odborníkom. Ten tvrdí, že môj život prešiel zmenou a mám šťastie, že v neľahkom období poznám človeka, ktorý o mňa stojí a je ochotný mi pomôcť. Veď to koniec koncov viem aj sám. No povedal tiež niečo, nad čím uvažujem čoraz častejšie a vždy, keď mi je ťažko, na dané slová si spomeniem: „Kamil, často sme to práve my, kto si ničí život bez nutnosti participácie iných. Vaša priateľka vás opustiť nechce. Je dospelá a sama vie najlepšie, čo ju robí šťastnou. Stratiť ju môžete svojim neustálym podozrievaním. Dôvodom, prečo častejšie opúšťame partnerov je správanie, nie vzhľad. To, čo sa stalo, berte ako príležitosť nazrieť do svojho vnútra a sústrediť sa na skutočné životné hodnoty.“