Príbeh: Moje smutné Vianoce

Vianoce vo mne vždy evokovali niečo tajomné. Dokonca som bola presvedčená, že Ježiško existuje. Štedrý deň bol pre mňa tým najočakávanejším dňom v roku. Tento pocit je nenávratne preč.

Ako je to v skutočnosti s darčekmi, som pochopila v ôsmich rokoch. Rodičia zdobili stromček, mama k nemu nosila úhľadne zabalené pozornosti a mňa si všimla až vo chvíli, keď už bolo takmer všetko potrebné prichystané. Nevadilo mi to, ani som nerobila hysterické scény, ako to majú vo zvyku iné deti.

 

Keď potom o niekoľko rokov neskôr prišli na svet moje vlastné, držala som ich v utkvelej predstave Ježíškovej dobrotivosti presne tak isto. Manžel bol vychovávaný trošku inak a mojej snahe čiastočne nechápal. Ak sme nemali peniaze na darčeky, nerobilo mu najmenší problém vyhlásiť, že tento rok sa zaobídeme bez nich.  To by som však nikdy nedopustila. Neostávalo mi preto nič iné, len prekvapenia vyrobiť ručne. Raz to boli vankúšiky zvieracích tvarov, inokedy bábiky a dokonca som si trúfla aj na domček pre Barbie. Šila som deťom oblečenie, maľovala obrázky, snažila sa ich potešiť a spraviť šťastnými.    

 

Trvalo nejaký čas, kým sa mi Karol (môj manžel) priznal, že ho Vianoce v skutočnosti stresujú. Čuduj sa svete, najväčšie obavy mu robili práve moje dary. Považoval ich za nepotrebné a hlúpe. Ostala som v šoku. To znamená, že nikdy neocenil ani zážitkové poukážky, nové svetre, náradie pre domácich majstrov ... vôbec nič! Urazila som sa a od toho momentu mu každé sviatky venovala knihu, ponožky a parfum. Odvtedy bol maximálne spokojný. Nerozumiem tomu. Prílišná snaha je asi predsalen na škodu. Avšak, dnes na tieto momenty spomínam s úsmevom.

Poslednú dobu sa na Vianoce neteším vôbec. Prispeli k tomu udalosti, pripomínajúce skôr smutný film. Nikdy som pri finálnych vianočných prípravách nemala rada mužovu prítomnosť v kuchyni. Väčšmi mi zavadzal, než pomáhal. Stalo sa akýmsi nepísaným pravidlom, že poobede šiel na prechádzku, návštíviť známych, prípadne sa hral vonku s deťmi. Pred piatimi rokmi tomu nebolo inak. Domov sa ale vrátil s veľkými bolesťami hlavy a pár minút na to odpadol. Ďalšie Vianoce sme už vedeli, že sú naše posledné. Rakovina si skrátka nevyberá. Manžel zomrel dva dni pred Silvestrom. 

 

Každý rok o tomto čase zvádzam obrovský boj. Snažím sa vyzerať pokojne a byť pre svoje dospievajúce deti oporou. No nie vždy to zvládam, hoci plačem z roka na rok menej.  Vianoce pre mňa budú navždy znamenať dni tých najsmutnejších spomienok a bolesti. No neignorujem ich. Prichystám štedrovečernú večeru, zabalím darčeky, pozrieme si rozprávky a snažím sa, aby nikomu nič nechýbalo. V rámci možností. Pretože otca svojim deťom vrátiť nemôžem.

 

Ak by som mohla, priala by som si len jediné. Zdravie všetkým mojim blízkym a samozrejme i mne. Je to smutné, no častokrát práve vďaka chorobe spoznáme skutočnú hodnotu zdravia. Byť za každých okolnosti veselý, je vraj tá najlepšia medicína. Ja chcem zahnať smútok a začať sa radovať. Lenže s tým mi žiadny Ježiško nepomôže. Na tom musím pracovať sama. 

 

Čitateľka Michaela