Presunúť na hlavný obsah

Príbeh: Jedlo ako zmysel života

Zdravie

Ak je reč o poruchách stravovania, väčšinou sa skloňujú dva termíny – anorexia a bulímia. Ja som mala skôr opačný problém. Nevedela som sa najesť normálne. Prím môjho života zohrávalo bezmyšlienkovité prejedanie. Počas stresujúcich období obzvlášť.

 

Útek od problémov? Možno. V mojom prípade nešlo o zvýšený apetít z dôvodu tehotenstva, respektíve hormonálnych výkyvov. Jedla som veľa odmalička. V našej rodine sa zjedlo vždy všetko, čo bolo na tanieri. Žiadne plytvanie. Našťastie som veľa športovala a tak sa všakovaké dobroty z domácej kuchyne na mojej váhe nepodpísali. 
 
Spod kontroly sa mi to začalo vymykať počas štúdia na vysokej škole. Skúškové obdobie, stres, internátna izba, žiadne súkromie, k tomu brigáda a kvantum ďalších povinností. Vraj šťastný, bezstarostný život. Ja som dané tempo zvládala len s božou pomocou a samozrejme patričnými zásobami energie. A kde sa ukrýva energia? No predsa v jedle. V mojej hlave sa postupom času zafixovalo nepísané pravidlo: „Všetko zvládneš ľahšie s plným žalúdkom“. A tak sa aj stalo. Vždy, keď sa mi niečo podarilo, mala som pred skúškou alebo od únavy zaspávala nad knihami, dopriala som si jedlo. Myslím si, že práve v tomto období začala moja závislosť na jedle.  
 
Po ukončení školy sa situácia ešte zhoršila. Pri akomkoľvek náznaku problému som zneistela a okamžite hľadala jedlo. Čím väčšiu námahu si riešenie problému vyžadovalo, tým viac som sa prepchávala. Situácia dokonca zašla tak ďaleko, že som si preventívne nechávala na nočnom stolíku niekoľko čokoládových tyčiniek. Trošku som pribrala, avšak nič hrozné a odpudzujúce, čo by si navyše vyžadovalo bezodkladnú návštevu lekára. 
 
Nikdy som sa nezamýšľala nad svojou láskou k jedlu. Brala som ju ako celkom prirodzenú súčasť života. Navyše, dobre mi trávilo, chutilo, mama mala radosť, že nedeľný obed sprášim ešte aj s dupľou, nebola som chorá a krvné testy vyšli taktiež ukážkovo. Že mám problém som si začala naplno uvedomovať až keď sme s priateľom začali žiť pod jednou strechou. Tak ako každý párik, aj my sme sa občas pochytili. Naše hádky mali vždy rovnaký scenár. Partner ma naštval, ja som utekala k chladničke, zjedla všetko, čo som videla a až potom bola schopná ďalšej debaty. 
 
Spočiatku sa mi smial, že je to milé. Neskôr zbystril pozornosť a upozornil ma, že takto sa vyrovnaný človek nespráva. Trvalo niekoľko týždňov, kým som mu dala za pravdu. Zaujímavé, no dovtedy som si skutočne myslela, že ide o celkom bežný postup vyrovnávania sa so stresom. 
 
Začala som sa pozorovať a priateľ mal pravdu. Pri čo i len náznaku nepohody som siahala po jedle a bolo to až neuveriteľne často. Prakticky stále som niečo jedla a chrúmala. Vedela som, že s tým musím niečo robiť. I keď „boj“ ešte niekedy prehrám a pri strese siaham po osvedčenej dobrote, snažím sa ovládať a ďalšiu sladkosť radšej odložiť. Miesto obvyklej radosti prichádza stuhnutie a výčitky. Nie kvôli kalóriám, priberaniu a podobne. To som nikdy neriešila. Zlé svedomie sa týka výlučne okolností, ktoré obžerstvo sprevádzajú. 
 
Partner je v tomto ohľade naozaj skvelý. Už pozná kritické momenty, výstražné svetielka v mojich očiach a vtedy sa snaží odpútať pozornosť. Prechádzka na čerstvom vzduchu, sex, dobrý film, skrátka všetko, čo ma privedie na iné myšlienky. Neviem, či by som to bez neho zvládla.
 
Čitateľka Martina (32)

- Najčítanejšie -