Jozef Dolinský: Dosiahnuť baletnú ľahkosť je drina

Po štyroch rokoch na tanečnom konzervatóriu balet pochopil a nadchol sa preň. Vždy však dbal aj o rozvoj ducha a nič ho tak neláka, ako otvárať stále nové dvere poznania. Dnes drží palce folklóru, hokeju, ale najmä svojmu tímu – Baletu SND.

Aký je vzťah dnešných ľudí ku klasickému baletu?
Klasický balet ukazuje ľuďom ideál, niečo, čo nie je bežné, ale je to veľmi dôležité. Dnes je každý človek pod vplyvom elektronických médií. Divadlo ukazuje iné ideály, na ktoré sme možno na chvíľočku zabudli, ale ktoré potrebujeme. Je to možné odčítať aj na základe diváckeho záujmu o klasiku. Veď čo môže byť emocionálnejšie ako Čajkovského baletná hudba. Je to iný svet, ktorý potrebujeme.

Baletného majstra poznať podľa gracióznosti chôdze aj na ulici. Kedysi baletky zo SND ozdobovali korzo. Nie je škoda, že divadlo je teraz trocha bokom od centra?
Keď stretnete na ulici človeka z divadla alebo baletu, odlišuje sa. Tak isto, ako sa odlišuje jeho prejav na javisku od bežného hereckého prejavu alebo od civilného tanečného prejavu. Odlišuje sa, pretože je to niekto, kto sa pohybuje v inej sociálnej skupine. Iste je to zaujímavé a obohacuje to kultúru mesta. To, že je nová budova SND troška mimo samotného centra, veľa nezmenilo. Stále patrí do kultúry tohto mesta.

Balet je nemé umenie - znamená to, že napríklad v päťdesiatych rokoch s ním neboli  žiadne ideologické problémy? Neprekážalo, že v balete sú samí princovia a princezné? Boli pokusy o socialistický balet?
Hodnoty klasického baletu vznikali pred viac ako tristo rokmi v prostredí aristokracie. Aj panovníci a šľachtici mali vo svojom portfóliu - ako by sme dnes povedali - vyštudovanie tanca, lebo to patrilo ku každodennej kultúre spoločnosti. Vtedy vznikli také silné základy a také hodnoty, že sa nepodarilo rôznym ideológiám zmeniť nielen balet, ale ani divadlo ako také - hoci tendencie boli. Boli aj pokusy o socialistický výklad tohto žánru a uvádzali sa aj tituly, ktoré mali priamo socialistickú tému - napríklad Červený mak s revolucionárkou alebo balet Gajané s kolchozníčkou ako hlavnou postavou. Je to súčasť histórie, divadlo vždy reaguje na spoločnosť a tomu sa nevyhol ani balet.

Kam chcete viesť baletný súbor vy?
Keď som sám tancoval na javisku SND, mal som veľmi dobré podmienky pre profesionálny rast a vďaka tomu som mohol rozvíjať aj svoju osobnosť. Môj osobný život sa zveľaďoval prostredníctvom divadla a umenia. Balet som bral inak, než bolo zaužívané - ľudia oceňovali najmä techniku. Ja som ho chápal ako umeleckú tvorbu na javisku. Chcel by som, aby aj dnes členovia Baletu SND mohli všetok čas venovať tomu, čo ich zaujíma, a to nielen z profesionálneho, ale aj osobného hľadiska. Chcel by som zabezpečiť maximálny rast členov Baletu SND.

Ako?
Podelím sa s nimi prostredníctvom profesionálnej práce o môj názor na umenie. Len na nich bude záležať, či to prijmú. Bude to ich slobodné rozhodnutie a ja som povinný im dať príležitosť.

Prečo ste išli študovať práve na filozofickú fakultu?
Ako sólista som po čase zistil, že mi niečo chýba. Chýbal mi priestor, z ktorého by som si dokázal vziať niečo ďalšie pre môj spôsob interpretácie. A, samozrejme, tiež som si uvedomoval, že sa nedá tancovať na vrcholovej úrovni do šesťdesiatky. Potreboval som najmä iný okruh ľudí, záujmov a tém rozhovorov. Bolo pre mňa dôležité nájsť si priestor, kde by som až zabudol na to, čo obsahuje interpretácia klasického baletu a vôbec tanca. A to som našiel na filozofickej fakulte. Našiel som tam úplne iné uvažovanie, z ktorého som čerpal ďalej. Otvoril sa mi obzor k tomu, ako vnímať národnú kultúru, ako vnímať všetky kultúry na svete.

Boli ste už baletnou hviezdou, ako vás brali pedagógovia a spolužiaci?
Som im všetkým vďačný práve preto, že ma nevnímali ako nejakú celebritu, ktorá prišla z rozmaru. Vedeli, že tam chcem byť a že ma to vážne zaujíma. Bolo to náročné, lebo som mal nabitý program v divadle a musel som plniť aj všetky bežné študentské povinnosti, ale dalo sa to zorganizovať. Veľmi mi to pomohlo.

Pokračovali ste ešte štúdiom dramaturgie a réžie na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vraj vás tam priviedol záujem o činohru.
To bolo práve v období, keď som bol šéfom baletu v Banskej Bystrici a bol som zvyknutý mať vyplnený čas. Na filozofickej fakulte som sa dostal oveľa bližšie k písanému slovu, k náročnejšej literatúre, otvorili sa mi ďalšie dvere k poznaniu. Spolupracoval som s ľuďmi, ktorí robili činoherné divadlo a potrebovali odo mňa určitú pomoc v pohybovej práci na javisku. Veľmi ma to zaujímalo, pretože ja som ako interpret  na javisku mlčal, vyjadroval som sa pohybom. Pokúšal som sa teda o niečo iné, o herecké aktivity, aby som skúsil, aký je v tom spôsobe vyjadrenia sa na javisku rozdiel.

Čo ste zistili?
Tancoval som v Stravinského Príbehu vojaka a hovoril postavu Diabla. Zistil som, že to je obrovský rozdiel. Pri tanci ovládate svoj dych úplne iným spôsobom ako pri javiskovej reči. Bol som zvyknutý počúvať reč svojho tela v priestore a zrazu to bolo inak - pri verbálnom prejave potrebujete úplne iné priestorové cítenie a iné vnímanie toho, ako výpoveď tvoríte. Je to obrovská výzva, ktorá ma stále zaujíma. Musel som prísť na to, kde sa nachádza môj prirodzený hlas a kde sa nachádza môj javiskový hlasový prejav.

Pôsobili ste v rôznych mestách - od Banskej Bystrice po Tokio. Kde sa najlepšie robilo divadlo?
Je úplne jedno, kde robíte divadlo. Či je to Bratislava, Banská Bystrica, Tokio, New York alebo Stará Turá, ide o to, či ho robíte naplno a z presvedčenia. Ak vytvárate iný svet pre niekoho tým, že mu ho predvádzate - a robíte to naozaj na najvyššej možnej úrovni svojej výpovede a s láskou - tak je úplne jedno, kde. Vtedy totiž vkladáte do nášho sveta niečo, čo tam jednoducho patrí.

Videli ste film Čierna labuť? Pozdával sa vám ten svet intríg a utrpenia v pozadí baletu, ktorý stvárňoval?
Na filmy s tematikou baletu alebo divadla má autor právo. Je to jeho názor a výklad. To je, akoby som mal hodnotiť nejakú inú rodinu a hovoriť, že je taká a taká. Niektoré veci na tých filmoch mi prekážajú, to sa priznám, pretože som ich poznal inak, pozerám sa na ne inak a vo filme by som ich stvárnil inak. To je môj osobný názor. Divadlo, tak ako celú históriu, robia ľudia a k ľuďom jednoducho bohužiaľ patrí aj závisť neobjektívnosť. Je to súčasť povahy a úrovne toho človeka. Ideálne to nikdy nebolo a nebude, lebo nie každý sa dokáže pozrieť na veci s odstupom a nie každý dokáže prijať objektívne, na čo má a na čo nemá.

Stalo sa vám, že ste po nejakej úlohe túžili a nedostali ste ju? Poznáte tie pocity?
Samozrejme, ako každý. Zbavil som sa ich, keď som prišiel na to, že v živote vôbec nie sú dôležité. V živote ide o iné, než aby sa vám plnili sny. Ja som mal šťastie, že som dostal isté príležitosti. Keby som ich nemal, možno by som sa uberal iným smerom. Dokážem teda pochopiť, že pre niekoho môžu byť tie pocity dôležité.

Vy ste na "pocity“ asi ani nemali čas. Okrem tancovania a štúdia ste pracovali aj na vlastných projektoch - napríklad ako vzniklo Prianie?
Ten projekt sa uskutočnil pri príležitosti osemdesiateho výročia slovenského baletu v roku 2000. Dostal som od vtedajšieho šéfa baletu pána Bartka takú dôveru, že som mohol vytvoriť vlastnú choreografiu. Vtedy sa mi mimoriadne páčil inštrumentálny projekt Henryho Tótha, ktorý nahral v New Yorku, a použil som jeho hudbu. Ja hovorím, že to boli moje dva jediné projekty pre Balet SND - prvý a posledný. Vyskúšal som si niečo, s čím som nebol celkom spokojný a po druhé - prestalo sa to uvádzať. Nepátral som po príčine.

Ktorý je váš obľúbený balet? V ktorom ste najčastejšie tancovali?
Možno to znie triviálne, ale ja som vyše 150-krát tancoval Siegfrieda v Labuťom jazere. Veľa ľudí sa ma pýtalo: Ty ešte môžeš počúvať tú hudbu? Samozrejme, že ma tá hudba nikdy neomrzela, lebo ona nie je nikdy rovnaká. Každé predstavenie bolo iné. Som živý človek a každý deň je pre mňa niečo nové, niečo iné a rovnako som pristupoval  k predstaveniam.

Je to tak samo od seba, alebo treba vynaložiť snahu?
Vždy som mal na pamäti vetu z čias, keď som spolupracoval na dvoch projektoch s režisérom Petrom Scherhauferom v Brne. Hovoril hercom aj mne, ktorý som tam bol ako pohybový pomocník: Chlapci, len nech neskĺzneme do rutiny, lebo rutina zabíja tvorivosť!  Preto bolo pre mňa dôležité prežiť predstavenie vždy naplno a preto nebolo pre mňa nikdy rovnaké ako iné. Mimoriadne obdivujem tvorbu Igora Stravinského - mal som možnosť dostať sa k jeho dielam a inscenovať ich v Banskej Bystrici, dokonca som účinkoval v už spomínanom Príbehu vojaka, a to ako nás režisér Jiří Svoboda nechal tvoriť - akoby s múdrosťou starca, ktorý ľudí niekam vedie - s tým sa stotožňujem a to je aj moja odpoveď.

Chodili ste na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej - poznali ste túto baletku aj osobne?
Jasné. Eva Jaczová, vďaka ktorej sa odčlenilo tanečné konzervatórium od hudobného, bola veľmi aktívna zástupkyňa riaditeľa pre odborné predmety. Bola to autorita, ktorej nebolo možné oponovať. Buď to bolo tak, ako chcela ona, alebo to nebolo nijako inak. V balete to takto platí.

Ťažšie sa tancom vyjadrí dobro alebo zlo?
Tancom sa dá vyjadriť množstvo vecí. Zovšeobecňujem to na divadlo a divadlo je toľkokrát iné, koľko máte divákov v hľadisku. To je na tom úžasné! A keďže každý človek má na tieto dva opačné póly svoj vlastný pohľad a svoj vlastný názor, tak to nie je jednoznačné. Všetko závisí od toho, ako dobro a zlo vnímame. 

Môže byť balet škaredý? Čo vlastne hodnotia kritici?
Neviem na túto otázku presne odpovedať, lebo sám som ako divadelný kritik nepracoval. Samozrejme, v určitom životnom období som vyjadroval svoje kvalitatívne súdy, ale od určitého obdobia ich nevyjadrujem. Pozerám sa na veci len z hľadiska toho, či sa mi niečo páči, alebo nepáči. Ja nebudem nikomu hovoriť, že toto predstavenie bolo dobré a toto zlé. Divadelná kritika je však dôležitá, určitým spôsobom upozorňuje na veci, ktoré tvorca nevidí. Mala by byť maximálne objektivizovaná, pretože divadlo či balet je kolektívne umenie, kde pracuje kolektív ľudí a podáva výkon závislý od okolností. Ja sám potrebujem kritiku ako takú.

Aký je všedný deň baletného majstra?
Začína sa ráno tak, aby sa človek mohol pripraviť na raňajší tréning. To je individuálne. Ja som vstával skôr, aby sa telo dokázalo  celkom prebudiť a aby som sa aj ja psychicky pripravil na to, že pôjdem cvičiť. Potom je tréning podľa nasledujúceho programu toho-ktorého dňa, podľa predstavenia, ktoré má byť, alebo striktne kondičný tréning. Nasledujú korepetítorské skúšky alebo sa skúša nová inscenácia. Potom sú večerné skúšky. V prestávkach obed, oddych, príchod do divadla, sústredenie sa výkon. Potom už bol voľný čas, väčšinou od tej pol desiatej večer, a záležalo na tom, ako sa chcel človek vyrovnať s tým, čo na predstavení prežil.

Spomínate obed - akú stravu jedia tanečníci?
Strava musela zodpovedať tomu, aby z nej bol dobrý pocit. Ako každý športový výkon, aj balet si vyžaduje určitý prísun energie.

Chceli ste sa cítiť éterický?
V prvom rade musíte mať silu na to, aby ste sa dokázali cítiť étericky. Ale to je otázka pocitu, či máte plný žalúdok, alebo nie. Ja som väčšinou chodil na predstavenia hladný. Nechcel som cítiť v bruchu, ako trávim nejakú stravu.

Vo vašej rodine je veľa umelcov, píšete si za menom ml., lebo aj váš otec bol tanečník a pôsobil v SND. Môžete to ozrejmiť?
Zvyknem hovoriť, že pochádzam z komediantskej rodiny. Vždy tam bol prítomný umelecký fenomén. Môj otec bol sólistom Baletu SND, pedagógom, choreografom. Sestra mojej mamy bola primabalerína Žofia Červeňáková-Tóthová, môj strýko Karol Tóth bol dlhé roky umelecký šéf Baletu SND a aj iní členovia nášho ,,klanu" sa venovali alebo venujú umeniu. Henry Tóth je môj bratranec rovnako ako aj Michal Michalík, koncertný majster v orchestri Štátneho divadla v Košiciach, moja teta je koncertná korepetítorka v Balete, takže to mám krvi.

Tak to vás do divadla asi doniesli - kedy ste boli po prvý raz v SND?
Presne si to nepamätám, ale určite som tam chodil radšej ako do práce k mame, lebo ona bola zdravotná sestra na zubnom oddelení. Radšej som počúval klavír v baletnej sále ako vŕtačku. Spomínam si, že ako malý chlapec som sedel na skúške Baletu SND. Myslím, že to bola príprava inscenácie Štefana Nosáľa Ej, husári!  A bolo to pre mňa ako decko fascinujúce. Bol to iný svet. Ale ja som svoje detstvo prežil ako každý normálny chalan v tom období - s kamarátmi z ulice v Ružinove sme hrali futbal, hokej a všetky podobné  aktivity. Skrátka, keď sa skončila škola, začali sa chlapčenské hry a šport.

Ako ste pri tom zistili, že máte aj taký subtílny pohybový talent?
Ja som to nezistil, všimol si to otec, ktorý ma z futbalovej prípravky jednoducho zobral na tanečné konzervatórium. Urobil som skúšky a v septembri som začal cvičiť balet.

Bavilo vás to?
Nie, vôbec ma to nebavilo. Až asi po štyroch rokoch pokusov o balet som začal zisťovať, že niektoré technické veci baletu mi idú a že robím postupné pokroky. A pri tom som hrával bratislavskú ligu hokeja s loptičkou! A najmä - stále tam boli kamaráti a futbal, čo, samozrejme, otec z diaľky toleroval, hoci tŕpol, aby sa mi niečo nestalo. Keďže som mal silné členky po mame, ktorá hrala hádzanú, a silné kolená po otcovi, tak telo držalo pokope. A po tých štyroch rokoch, keď sa začali ukazovať výsledky, keď sme úspešne účinkovali ako žiaci tanečného konzervatória, a to nielen v Luskáčikovi, ale aj v iných baletných inscenáciách, a keď sa k nám dostali prvé videonahrávky z Viedne a aj rakúska televízia vysielala balety, čo mi rozšírilo rozhľad, začal som sa baletu venovať naplno a začalo to fungovať. 

Niekedy si len tak zatancujete?
Pohyb by mal patriť k životnému štýlu každého človeka. Môže si vybrať, či to bude šport, alebo iná aktivita. Keď som bol v Argentíne, fascinoval ma fenomén tanga ako ľudová komunikácia. Bolo to iné tango, ako poznáme zo spoločenských tancov. Tancujú tam ľudia, ktorí sa vôbec nepoznajú, a ten tanec je perfektný, fascinujúci. A je jedno, či tancuje starý muž s mladou ženou, alebo pár v rokoch, alebo mladí, alebo dvaja rovnakého pohlavia. Je to fenomén komunikácie. Tanec vždy bol a bude prejavom ľudských emócií. Zvlášť v našom kultúrnom okruhu, pretože náš folklór je taký, ako je. Rozmanitý a živý. Fascinujúce sú aj nové spoločenské tance - ako hip-hop a podobne.

Zatancujete si niekedy na plese?
Keď som aktívne tancoval, mal som pohybu tak veľa, že som sa tomu vyhýbal. Vyskytlo sa, ale... Vždy som však obdivoval folklór. To si teraz skúšam prostredníctvom občianskeho združenia Kubánkov sen. Takže chodím so staršími tanečníkmi, bývalými sľukármi, a učím sa od nich choreografické kombinácie, ktoré tancovali celý život, a zisťujem, že to je opäť úplne iný model, iné fungovanie tela, iné vnímanie rytmu. Sú to ďalšie dvere, ktoré chcem otvoriť a spoznať, čo je za nimi.

Jozef Dolinský
Narodil sa 15. marca 1969 v Spišskej Novej Vsi. Riaditeľom Baletu SND sa stal 21.¤augusta 2012. Je absolventom Tanečného konzervatória Evy Jaczovej, vyštudoval kulturológiu na FFUK a divadelnú dramaturgiu a réžiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici.  Od roku 1990 bol členom a neskôr prvým sólistom Baletu SND. Po skončení aktívnej tanečnej kariéry bol v sezóne 2010 - 2011 producentom Baletu SND. V rokoch 2005 - 2010 pracoval ako umelecký šéf Baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici. Hosťoval aj na zahraničných scénach, napríklad v Tokiu a Petrohrade, získal viacero ocenení -  je prvým nositeľom Kvetu baletu. V roku 2010 dostal Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti divadelnej tvorby.  Na javisku stvárnil princa Siegfrieda z Labutieho jazera, princa z Luskáčika, hral v balete Rómeo a Júlia, Spiaca krásavica a prešiel vlastne všetkými významnými baletnými sólovými úlohami. Dnes balet aj učí, vedie, ale zaujímajú ho aj ďalšie oblasti tanca a kultúry.

Text: Helena Dvořáková pre Pravda magazín
Foto: Martin Črep