Obete znásilnenia trpia zbytočne dvakrát

Ten napriek tomu do lekárskej správy napísal - bolesti brucha neznámeho pôvodu. S nepochopením, ponižovaním a zosmiešňovaním sa obete trestných činov stretávajú aj tam, kde by to naozaj nečakali. Slovensko je síce na papieri pripravené poškodených chrániť, ale spoločnosti stále chýba empatia s obeťami. Pritom 22. február je Európskym dňom obetí zločinov.

Dve tretiny žien, podľa niektorých odhadov však dokonca deväť z desiatich, znásilnenie polícii neoznámi. Prečo? Odpovede ponúka napríklad výskum obetí kriminality z minulého roku. Hlavným dôvodom je strach z pomsty páchateľa, ktorý uviedlo až 64 percent respondentov. Až 43 percent poškodených sa čin ohlásiť zdráhalo, lebo sa bálo nešetrného vypočúvania. Približne tretina sa zase nazdávala, že polícia by s prípadom aj tak nič neurobila.

Alarmujúci je najmä počet obetí, ktoré sa báli nešetrného vypočúvania. Na porovnanie, útrap pri vypočúvaní sa bálo len 16 percent obetí domáceho násilia, ktorí prípad nenahlásili, 16 percent olúpených a iba 5,5 percenta ľudí, ktorí sa stali obeťou fyzického napadnutia. "Reakcie ľudí, s ktorými znásilnené ženy prichádzajú do kontaktu, sú neraz ťažko uveriteľné pre niekoho, kto s obeťami neprichádza do kontaktu," rozhovorila sa Jana Šípošová z občianskeho združenia Pomoc obetiam násilia.

Podľa nej sa mnoho žien už na polícii stretáva s tým, že im príliš neveria. "Stáva sa dokonca aj to, že keď ich policajti pošlú na vyšetrenie, dostane sa im výsmechu od lekára," pokračuje. Za pravdu jej dáva aj žena, ktorá sa stala obeťou znásilnenia pred niekoľkými rokmi, no ktorá si neželá zverejniť svoje meno. "Doktorka sa ku mne správala, akoby som bola na bežnom gynekologickom vyšetrení. Práve u nej som bola druhýkrát ponížená," hovorí.

Viacnásobnú traumu obete spomína aj vedný odbor viktimológia. Tomáš Strémy z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity hovoril na vlaňajšej konferencii Obete kriminality o takzvanej primárnej, sekundárnej a terciárnej viktimizácii. Inými slovami o troch fázach utrpenia, ktorými prechádzajú mnohé obete násilných trestných činov. "Podieľa sa na nich páchateľ svojím konaním, poškodený svojim správaním, okolie svojou reakciou, obeť tým, ako prijme svoju rolu obete," hovoril Strémy.

Pri primárnej viktimizácii ide o priame poškodenie pri čine. Sekundárnu môže spôsobiť nevhodná reakcia okolia, zastrašovanie páchateľom, ale aj samotné vyšetrovanie. Nuž a terciárna nastáva, keď obeť nie je schopná primerane sa vyrovnať s traumatickou skúsenosťou aj keď z objektívneho hľadiska už došlo k náprave či uzdraveniu a odškodneniu. Pomoc obetiam násilia je jediné združenie na Slovensku (mimo domáceho násilia), ktoré v druhom a treťom prípade poskytuje pomocnú ruku. Nie každý to však vie.

Polícia je síce povinná dať všetkým obetiam kontakt na občianske združenie, v praxi si však túto povinnosť niektoré policajné stanice plnia len formálne. "Poškodená dostane päť strán písaných malým písmom, no keď ju na nás vyslovene neupozornia, ľahko sa stane, že kontakt prehliadne. Často sa nám preto stáva, že sa ľudia ozvú aj po niekoľkých mesiacoch, keď si spätne listujú spismi a všimnú si naše číslo," hovorí Šípošová.

V tomto smere by si podľa nej naši zákonodarcovia mohli zobrať príklad z Veľkej Británie. Na ostrovoch polícia každý deň povinne nahlasuje všetky násilné skutky príslušnej organizácii tretieho sektora. "Dostanú adresu, meno, popis skutku, informácie, či sú zaistené nejaké stopy, skrátka všetko potrebné. Organizácia potom volá každej obeti a ponúkne jej svoje služby, ktoré môže i nemusí prijať," dodáva Šípošová.

Niekedy pomôže aj morálna podpora
Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že nejde o veľa, v skutočnosti je poradenstvo pre obete často na nezaplatenie. A nielen preto, že na Slovensku je stále slabé právne povedomie. Ľudia, ktorí pracovníčkam Pomoci obetiam násilia zavolajú, zväčša presne netušia, čo potrebujú. Až na osobnom stretnutí sa dozvedia, čo všetko pre nich môže organizácia urobiť. Pomoc sa skladá z dvoch hlavných zásad - zaistiť, aby obeť poznala svoje práva a minimalizovať prehlbovanie traumy počas vyšetrovania či súdneho procesu.

Nástrah pre obete je až priveľa. "V praxi sa stali aj ojedinelé prípady, že im na polícii dali podpísať papier, na ktorom sa vzdávajú práva nahliadať do vyšetrovacieho spisu," hovorí Šípošová. Podobný prípad sa stal napríklad minulý rok pred Vianocami. Keď poučená obeť prišla na políciu a dožadovala sa zmeny, príslušník bol neochotný a povedal jej, že to bude najskôr po Novom roku. Keď na miesto prišla právnička zo združenia, zmenil to okamžite.

Niekedy obeť potrebuje nielen odbornú, ale aj morálnu podporu. "Mali sme prípad, keď jeden muž znásilnil 15-ročné dievča. Počas vyšetrovania mala nastať situácia, keď by sa ocitla len v spoločnosti svojho právnika, vyšetrovateľa, obvineného a jeho advokáta. Túto chúlostivú tému mala teda preberať pred samými mužmi. Preto sme sa snažili, zabezpečiť jej nejakú ženu ako sprievod. Aj takáto pomoc má niekedy veľký efekt," uvádza Šípošová.

Obete majú často problém aj s uplatňovaním škody. Mnohí ľudia totiž nevedia, že si ju treba vyžiadať ešte pred začiatkom súdu, teda počas vyšetrovania. "Inak súd v deväťdesiatich percentách prípadov odmietne priznať náhradu škody v trestnom konaní a odkáže poškodenú na civilné konanie," vysvetľuje Peter Serina, externý právny spolupracovník združenia. V praxi to znamená, že obeť musí prejsť ďalším súdom, pri ktorom už napríklad sama platí poplatky.

"Navyše, kým počas trestného konania môžeme obeť v mnohých prípadoch zastupovať, v občianskoprávnom konaní to už nie je možné. Obeť je tak znova zbytočne konfrontovaná s trpkou skúsenosťou," dodáva Šípošová. Práve stretnutie s násilníkom zoči-voči vyvoláva u mnohých žien najväčšiu hrôzu. Práve vtedy je sprievod pracovníčok zo združenia veľkou oporou. Niektorí vyšetrovatelia a tiež niektorí sudcovia nechápu, v akej nepríjemnej situácii sa v tom momente obeť nachádza.
Na súd ako na traumu spomínala aj naša respondentka, obeť znásilnenia. Napriek tomu, že mala viacero lekárskych potvrdení o tom, že na konfrontáciu nie je pripravená, musela súd absolvovať. Na pojednávaní napokon zamdlela, pričom sudca ju ešte obvinil, že hrá divadlo. V slovenskom právnom systéme je totiž poškodená na súde len v pozícii svedka. A svedecká výpoveď musí byť osobná, výnimka - napríklad pustením nahratej výpovede - sa udeľuje naozaj len zriedka.

"Isteže, mnohí policajti, lekári, justiční pracovníci vedia s obeťami komunikovať primerane. V každej sfére sa však vždy nájde pár výnimiek, ktoré traumu obete len vystupňujú. Povedala by som to tak, že zákonné pravidlá na Slovensku sú štandardné, ani zahraničie ich nehodnotí v negatívnom svetle. Najväčší problém je však s ich uplatňovaním a ľudským faktorom. Mnohým ľuďom skrátka chýba úplne obyčajné porozumenie," dodáva Šípošová.

Podľa nej sú na Slovensku v tomto ohľade cítiť aj regionálne rozdiely. Kým v Bratislave často prebiehajú rôzne školenia a konferencie, čím ďalej od hlavného mesta, tým je prístup ľudí neraz hrubší. Problémom menších sídiel je aj možné zaujatie pri vyšetrovaní. "Stáva sa to napríklad na dedinách, kde každý každého pozná, a vtedy je odborné poradenstvo pre poškodeného o to potrebnejšie," hovorí šéfka občianskeho združenia.

Odsúdením páchateľa sa trauma nekončí
Ani po psychicky namáhavom vyšetrovaní a súdnom procese sa však neraz útrapy obete nekončia. "Neviem sedieť uprostred miestnosti, niekedy ma držia nepríjemné stavy úzkosti niekoľko dní či týždeň," hovorí aj po rokoch obeť znásilnenia. Časté sú tiež rôzne posttraumatické stresové poruchy, záblesky, ktoré vracajú obeť do nešťastného momentu. Pri tejto fáze obeť veľakrát pochybuje o sebe, bojí sa reakcií okolia.

"Často sa stretávame napríklad s neochotou obetí ísť k psychiatrovi. Majú strach z toho, čo na to povedia ľudia, ktorí sa to dozvedia. Pritom v niektorých prípadoch je to naozaj nevyhnutné," dodáva Šípošová a spomína prípad ženy, ktorá sa ani po roku od znásilnenia nevedela dostať do bežného životného rytmu. Nemohla spávať, riadne jesť, bola psychicky a fyzicky vyčerpaná. Pomohli jej až nenávykové kvapky, na ktoré ju však ľudia zo združenia museli prehovoriť.

Trauma sa neraz vracia aj po rokoch a nielen v zlých spomienkach. Ako sme spomínali v úvode, až 64 percent obetí, ktorí znásilnenie neohlásia, sa bojí pomsty zo strany páchateľa. Preto sú poškodení čoraz nervóznejší s blížiacim sa termínom prepustenia násilníka. "Prípady pomsty sú ojedinelé, častejšie sú napríklad pri domácom násilí. Mali sme však aj klientov násilných trestných činov, ktorým sa páchatelia vyhrážali," priznáva Šípošová.

Hoci ide neraz len o silné reči, podceňovať sa ich neoddá. Na ochranu už združenie navyše nemá kompetencie. Treba veriť polícii. V prípade skutočných vyhrážok síce môže obeť požiadať, aby násilníkovi zakázali približovať sa k nej, to však vyžaduje ďalšie súdne rozhodnutie, a teda nové nepríjemné prieťahy. Z uvedeného je teda jasné, že útrapy obete sa zďaleka neskončia po násilnom trestnom čine. Skutočne neraz pokračujú mesiace, roky ba aj celý život.

"Práve toto by bolo treba verejnosti prízvukovať. Naozaj si to uvedomuje len málo ľudí. Svedčí o tom v mnohých prípadoch aj práca médií, ktoré idú len po samotnom senzačnom kriminálnom prípade a bodku za príbehom dajú hneď po skončení skutku. Práve odhaľovanie toho, čo nasleduje, by však v ľuďoch mohlo vyvolať takú prepotrebnú empatiu," uzatvára Šípošová.

Text: Milan Čupka pre Magazín Pravdy
Foto: FLICKR