Jedlo sa nevyhadzuje!

Aspoň ja nie. A manžel tobôž. Na nešťastie sa jeho mánia týka just tej istej veci ako moja, a to chladničky.

Ide o to, že len ťažko dokážem vyhodiť akékoľvek jedlo, ktoré sa ešte dá zužitkovať. Trpím pri tom, keďže hneď v duchu vidím hladujúcich. A on zas neznesie v chladničke nič, čo i len deň pred uplynutím záruky, nieto ešte po záruke. Ešte šťastie, že chladnička je dosť veľká a má toľko zákutí, kde sa dá všeličo dobre zašiť.
V maskovacích manévroch som pomaly lepšia ako vojaci. Pred inkriminované ohrozené kúsky položím vyššie veci, najlepšie otvorené a sklenené a dobre nahusto, aby pomedzi ne neprekĺzla ruka. Keď chce manžel čosi vybrať z chladničky, radšej hneď úslužne vyskočím: Len seď, ja ti tú horčicu podám! Niekedy sa však dostane k chladničke skôr ako ja.

Náš rozhovor potom vyzerá asi takto: “Čo tu robí ten oschnutý kus syra?“ spýta sa zlovestne. “To si odkladám na syrovú omáčku,“ odpoviem pokojne. “Ten dvojcentimetrový kúsok?!“ “Áno, tá omáčka sa robí zo štyroch druhov.“ “Ale už je tu mesiac!“ “Veď čakám na tie zvyšné 3 druhy,“ vysvetľujem. “A ten zaschnutý lekvár?“ “Ten sa hodí do omáčky na divinu.“ “Naposledy si takú omáčku robila... vlastne, ešte nikdy.“ “Ale mám v pláne.“ Syr letí do koša aj s lekvárom. Hneď za nimi kožka zo slaniny – tú som chcela vyvariť v polievke, jogurty deň po záruke, párdňová polievka, trocha cestovín z  predvčerajška a ešte čosi neidentifikovateľné. Skončí tam aj igelitka so zberom desiat, čo nezjedli deti.

Odkladám ich pre psa, o ktorého sa starajú naši. Istý čas som vďaka nemu bola v bezpečí. Až dovtedy, kým neprišla na prázdniny sestra so svojím psom, a keď som mu tie zvyšky chcela dať, odmietla to s tým, že jej pes odpadky neje. “A toto ti je už len načo?!“ dvihne manžel plesnivú paradajku.
“Na nič. Tá je tam omylom,“ odpoviem dôstojne, aby som si zachovala posledné zvyšky hrdosti. Šmarí ju do koša, kde sa celá rozpľaští. “Nezabúdaj na to, že Fleming objavil penicilín vďaka plesni tiež náhodou,“ dodám skôr, ako ma zmrazí pohľadom.

O pár dní sme na návšteve u jeho mamy. Manžel si nemôže pomôcť, hneď mieri k chladničke. Po chvíľke prehrabovania vytiahne zozadu akýsi pohár. “To je čo?“ zhrozene ho zdvihne. “Olivy, čo si mi doniesol z Grécka.“ “To bolo pred dvadsiatimi rokmi!“ Priznávam, stúplo mi sebavedomie, nie som na tom až tak zle. “Vidíš, u mňa také starožitné kúsky nenájdeš,“ podotknem neskôr. “Nie, technicky vzaté, to ani nie je možné, si vydatá len 14 rokov.“ No nezabili by ste ho?

Zdroj: Petra Nagyová-Džerengová pre Pravdu
Foto: Ivan Majerský pre Pravdu

Autorka článku je spisovateľka a jej stĺpček nájdete každý pondelok v denníku Pravda.