Môj syn býval často chorý, kompenzoval si tým nedostatok lásky: Až toto mi otvorilo oči

Pozná to každá mama. S príchodom nového človiečika do rodiny sa vám život obráti hore nohami. A hoci vás všetci upozorňujú, že to bude iné, ani z ďaleka sa žena nedokáže pripraviť na také množstvo zmien, ktoré ju čaká. 

Kariéra alebo rodina?

Keď sa Jakubko narodil, myslela som si, že som super žena. Že všetko zvládnem. Byť milujúcou, starostlivou mamou, sexi manželkou a perfektnou novinárkou. Mal mesiac, keď som začala naplno pracovať. Nie, nie som úplne mimo, nezverila som ho do rúk opatrovateľky. V tom čase, keď bol maličké bábätko som ho brávala na všetky rozhovory so sebou. Spinkal v kočíku a ja som medzitým stihla vyspovedať známe tváre a urobiť čo bolo treba. Po tom ako som prišla domov som sa snažila venovať manželovi, aby sa necítil zanedbávaný a po polnoci som vždy doslova odpadla do postele. Lenže ako to u drobcov býva, Jakubko bol bábätko, ktoré sa nebudí každé tri hodiny, ale každú hodinu a pol. Takže po šiestich mesiacoch tohto kolotoča sa moja predstva o tom, že to určite musím zvládnuť ľavou zadnou rozpadla ako domček z karát.

Uverila som radám okolia

A keďže sa z milujúcej mamy a sexi manželky stávala vystresovaná žena, rozhodla som sa dať na rady okolia a zveriť malého na pár hodín do rúk opatrovateľky. Sama som s tým nebola úplne stotožnená, stále dookola som si hovorila, že je maličký a potrebuje mamu. Ale v mojom svete všetky kamošky, známe, kolegyne mali babysitterky a boli s tým absolútne v pohode. Pozerali na mňa ako na precitlivenú ženskú, s ktoru stále lomcujú hormóny. Pamätám sa, ako mi raz kolegyňa Evka povedala: ”Prosím ťa, je malý, ešte to ani poriadne nevníma, že s ním nie si. Ella mala opatrovateľku už ako trojtýždňová. Musíš si len na tento nový režim zvyknúť.” Lenže môj syn to vnímal. A viac ako som predpokladala. 

Odniesol si to môj syn

Po dvoch týždňoch s opatrovateľkou začal ako šesť mesačný mávať neustále soplíky, občas kašeľ. K pediatričke sme chodili ako na klavír. Diagnóza bola vždy jasná. Viróza. Sama seba som sa pýtala, ako môže byť polročné dieťa neustále choré. Veď nechodil do kolektívu, bol len v domácom prostredí. Vtedy mi všetci tvrdili, že je to jednoducho typ takého dieťaťa. A ja som tomu uverila. 

Neustály tlak urobil svoje

Bola som vystresovaná z toho ako sa Jakubko doma má, ako to bezo mňa zvláda a k tomu pracovný kolotoč. Zrazu som mala pocit, že nemôžem dýchať a neviem, ktorým smerom sa mám pohnúť. V období, keď som bola pod najväčším pracovným tlakom malý ochorel. Dostal vysoké teploty, ktoré sme ani po 5 dňoch nevedeli zraziť. Verdikt lekárky bol jasný. Ak mu do rána teplota neklesne, musia nás hospitalizovať. Nakoľko jeho zdravotná karta bola na tak malé dieťa naozaj preplnená, bolo potrebné urobiť všetky vyšetrenia. 

Až v tomto momente som pochopila

Vtedy som si povedala dosť. Vnútorne som cítila, že malý len potrebuje mamu. V rámci mojej práce som sa stále stretávala s tým, že veľa chorôb je psychosomatického charakteru, no väčšinou sa z toho môj manžel a rodina smiali. V tú noc sa veľa zmenilo. Vzali sme si Jakubka k sebe do postele, celý čas som mu hovorila ako veľmi ho ľúbim a že ho už nenechám samého, ak to nebude nevyhnutné.

Ráno sme sa zobudili na to ako sa malý hrá s mojimi vlasmi a nahlas sa na tom smeje. Teplota ustúpila a ja som pochopila. Pre malé dieťa je mama skutočne celý vesmír. Môže si tvrdiť kto chce čo chce, deti v najútlejšom veku jednoducho mamu potrebujú. V práci som zvolnila tempo a začala som všetko podriaďovať malému. Každú chvíľu prežívame naplno, veľa sa sa smejeme, čítame si, chodíme na výlety. Jednoducho trávime maximum času pokope ako rodina. Dnes má tri roky a pomaly sme aj zabudli, čo je to nejaká viróza alebo soplík. Trvalo to dlho, ale pochopila som, že môj syn si skutočne chorobou kompenzoval nedostatok lásky. 

Mamy zahltené rýchlou dobou

Mám veľa kamošiek, ktoré žijú v podobnom nastavení, ako som mala ja kedysi. Uponáhľané, vystresované, zahltené rýchlou dobou. Vždy je pre ne všetko dôležitejšie ako hrať sa s vlastným dieťaťom. Ale hrať sa naozaj. Nie tak, že popri tom odpisujete na pracovné maily alebo vybavujete veci cez telefón.  

Deti sú zázračné bytosti a cítia, či ste v danom momente naozaj s nimi. A ak začnú mať deficit mamy, žiaľ sa to vždy prejaví na tom najcennejšom. Na ich zdraví.