Interview: Ilan Eshkeri a Kingdom of Dreams: Umelec, ktorého hudba vás teleportuje vždy do inej éry naprieč dekádami

Zložil hudbu a dirigoval živý symfonický orchester pre Burberry fashion show, najnovšie vytvoril partitúru pre fashion dokument Kingdom of Dreams. Britský skladateľ Ilan Henry Eshkeri tvorí a skladá hudbu, ktorá je akousi analógiou inšpiratívnych príbehov. Dokonca má svoju vlastnú vesmírnu šou, vďaka ktorej môžete cez hudbu pocítiť emocionálnu cestu astronautov a to, aké je to opustiť Zem a dotknúť sa samých seba. 

Najnovší počin britského hudobného skladateľa Ilana Eshkeriho, soundtrack k dokumentu „Kingdom of Dreams“ alebo Ríša snov, mapuje svet módy ako giganta počas jeho najlepších čias. „Golden Age“ spájaný s 90. rokmi odkrýva svet krásy i intríg. Archívny príbeh zasadený do sveta módy, ktorý je doslova vizuálne oslnivou kronikou sveta módy od začiatku 90. rokov do roku 2010, mapuje tri dekády zlatej éry. Dobu, keď móda exploduje z tradičných, elitných kráľovstiev haute couture a štýlu (Paríž, Miláno, Londýn a New York) a stáva sa z nej globálny fenomén.
Sky Original docuseries na Sky TV prináša štyri epizódy najikonickejších módnych momentov a prehliadok. Príbehy o tom, ako sa módne odvetvie rozrástlo, spojením ciest kreativity a biznisu a stal sa z neho gigant. 

Ty si oficiálne označovaný ako neoklasicistický skladateľ známy vďaka koncertnej hudbe, filmovým partitúram a spolupráci s umelcami. V jednom rozhovore, ktorý som čítala, si povedal, že tvoj štýl sa nedá presne definovať. Dnes sa totiž minulosť mieša s niečím novým a stále vzniká niečo nové. Ako by si teda definoval svoj štýl?

Neoklasicizmus je špecifický štýl v hudbe. V niektorých mojich prácach a dielach možno nájsť tento štýl, ale nepovedal by som, že to je štýl, ktorý robím. 
Pracujem s mnohými rôznymi žánrami a rôznymi štýlmi. Čo má moja práca spoločné, je, že je o rozprávaní, o rozprávaní príbehov. Či už ide o písanie baletu, songu alebo hudby pre film alebo videohru. To, o čo sa vždy snažím vo svojej hudbe, je vytvoriť univerzálny príbeh.

Predsa sa však vrátim ešte k tomu neoklasicizmu – pochádza z konca obdobia romantizmu, ktorý kladie dôraz na intelekt. Ty si študoval hudbu a anglickú literatúru na Leeds University. Ako veľmi ovplyvnila literatúra a história tvoju tvorbu?

Počas štúdia som pracoval, takže som skončil so štúdiom literatúry a potom hudby, pretože som pracoval v hudobnom biznise. To malo obrovský vplyv na moju prácu, pretože sa zaujímam o rozprávanie ľudských príbehov, akurát pri tom využívam ako médium hudbu. 

Máš nejaký vzor, ktorý ťa v tom, čo robíš, inšpiroval alebo inšpiruje?

Zdá sa, že v postmodernom svete, v ktorom žijeme, ľudia prijímajú vplyvy zo všetkých strán. Je zvykom, že máme úzky pohľad na umenie a kultúru, pretože každý môže mať niečo špecifické.
Keď som bol mladý, chodil som do obchodu s nahrávkami, v ktorých sa dalo kúpiť všetko. Bola tam časť so staršou hudbou, ale bola veľmi malá. Teraz je všetka hudba dostupná pre každého. A zisťujem, že ľudia vo svete, vo všeobecnosti, pretože všetko je neustále dostupné – v umení, v divadle, v hudbe, v každom umení sú ovplyvnení mnohými rôznymi štýlmi umenia naprieč storočiami. A taký pocit mám aj zo svojej práce.
Inšpirovalo ma veľa ľudí – inšpiroval som sa veľkými klasickými skladateľmi, počúval som Nikolaja Rimského-Korsakova, Piotra Iľjiča Čajkovského, Johna Williamsa, popri skladateľoch filmovej hudby som počúval aj pop 80. rokov a keď som bol tínedžer, vtedy bola slávna Nirvana, hral som na gitare a hnutie grunge na mňa malo obrovský vplyv. A koniec koncov aj tanečná hudba.
Robil som mixtape, sledoval som skupiny ako Guns N' Roses, Daft Punk, Public Enemy. Moje skoré dvadsiate roky sa niesli v znamení počúvania jazzu a hral som veľa jazzu. Pre mňa je akákoľvek hudba zaujímavá.

Na akých hudobných nástrojoch vieš hrať?

Viem hrať na veľa nástrojoch veľmi zle. Skúšal som hrať na husliach, violončele, klavíri, gitare, hral som aj na trúbke a na flaute, na saxofóne. Nikdy som nevedel hrať na dvojjazýčkových hudobných nástrojoch, ako je hoboj, fagot alebo niečo také. Skúšam všetko, ale úprimne, som skladateľ, pretože som nikdy nebol veľký hudobník.

Vytvoril si hudobnú kompozíciu pre slávnu baletnú hviezdu Sergeia Polunina a jeho film Dancer. Vtedy si sa prvýkrát stretol aj s producentom Miloshom Harajdom, ktorý nás dvoch zoznámil. Ako si spomínaš na túto spoluprácu s odstupom času?

Bol som veľmi vďačný, pretože som dostal nápad, že chcem urobiť balet o narcisovi a o egu. Sergei mi to umožnil. V tíme bolo veľa veľmi veľkých osobností.
Táto spolupráca ma veľmi motivovala, pretože v nej bolo vysoké nasadenie. Bolo to pre mňa niekedy ťažké, ale aj veľmi inšpiratívne. Nikdy som nevidel toľko ľudí, ktorí spolupracujú tak zapálene. Fenomén Nehemiah, ktorý bol baletným tanečníkom, je naozaj skvelým pozorovateľom. Úprimne, bez vplyvu Miloša a iných ľudí by to bolo pre mňa ťažké. Môžem povedať, že v tomto projekte bolo veľa zapálenia, vášne a kreativity. Vážim si tiež naše priateľstvo, ktoré trvá dodnes.

Tvoj najnovší počin je vytvorenie naozaj nádherného soundtracku pre dokumentárny seriál Kingdom of Dreams, ktorý má aktuálne premiéru na SKY TV. Ako vnímaš prepojenie hudby a módneho sveta?

Ďakujem. Bola to veľmi dobrá príležitosť pre hudbu, pretože módni dizajnéri, o ktorých sa v dokumente hovorí, sú veľmi silné osobnosti. Svoju osobnosť vyjadrujú svojím oblečením. Je to veľmi silná vizuálna charakteristika. Alexander McQueen, Tom Ford, John Galliano, Marc Jacobs. Bola to skutočná výzva dotknúť sa ducha ich tvorby v niečom hudobnom. A veľmi sa mi páčila príležitosť urobiť to. Cítim skutočné spojenie s módnym svetom, predtým som v módnom svete pracoval a páči sa mi, že dizajnér je v niečom ako ja, keď rozprávam príbeh. Nerobí to cez hudbu ako ja, ale cez modely.

Soundtrack, ktorý si vytvoril pre dokument Kingdom of Dreams, má tajomnú a veľmi hlbokú úvodnú sekvenciu. Musím povedať, že je veľmi pôsobivý a keď som ho počula, cítila som sa, ako keby som sedela v tom momente v divadle. Ako si ho tvoril a aké nástroje si v ňom použil?

S tvorcami filmu sme sa rozhodli, že hudba sa bude začínať ako rozprávková hudba a potom bude temnejšia a temnejšia, aby mala určité kúzlo. Klasická hudba veľmi dobre podporuje svet módy a niektoré aspekty v jeho histórii, v jeho kúzle a v jeho moci.
Móda je inšpirácia od ľudí, inšpirácia streetwearom. Potrebuje elektronickú hudbu, gitary, syntetizátory, bicie ako v súčasnej hudbe. Je potrebné, aby to bola kombinácia oboch týchto vecí. Takže sa snažím v hudbe použiť všetky tieto rôzne nápady. Niekedy soundtrack môžete urobiť trochu klasickejším a pompéznejším a inokedy ho môžete urobiť modernejším. Je dôležité, aby  reprezentovala dizajnérov a ich štýly. V časti, keď hovoril dizajnér Tom Ford, som používal nástroje ako orchester, klavír, syntetizátory, gitary a bicie. Bola to naozaj kombinácia rôznych vecí. 

Vnímaš hudbu vizuálne? Čo prichádza ako prvé – hudba, vizuálny obraz, rozprávanie príbehu...?

Všetko je to o komunikácii s tvorcami. Poslali mi film, videl som zábery, veľa sme sa s filmármi rozprávali o tom, o čo sa snažíme. A potom hľadám tú estetickú stránku toho, čo by to malo byť. Neviem to opísať slovami, snažím sa to povedať hudbou. Kreativita je zvláštny moment, pretože keď hráte noty, ktoré sú náhodné, je to ako kreslenie farbami na papier. Je to čmáranica, ktorá nič neznamená. Tieto riadky nič neznamenajú. Ale tie ďalšie riadky môžu znamenať niečo výnimočné.. Rovnako je to aj s hudbou. Zahráte tieto noty a nič. Ale keď zahráte niečo iné, zrazu to môže byť to pravé, niečo, čo má svoj zmysel. To je moment, keď to nie sú len noty. Stáva sa to viac ako len notami. Je to príbeh. To je ten moment, ktorý vždy hľadám. Keď to ožije a má to hlbší zmysel. 

Mnoho ľudí hovorí, že ich najlepšie nápady prichádzajú, keď spia. Kedy tvoríš? Je to len v nahrávacom štúdiu alebo sa inšpiruješ aj nejakými situáciami v tvojom živote?

Keď spím, netvorím. Som otec a mám dcéru, takže som naozaj zaneprázdnený. Chodím do štúdia a každý deň píšem. Som na seba veľmi prísny. Snažím sa tak potlačiť tlak. Snažím sa robiť dobrú prácu.
Pretože, ak si dnes sadnem a poviem, že musím napísať niečo úžasné, je to veľmi ťažké. Ale ak si dnes sadnem a poviem si, že napíšem niečo, čo nemusí byť dobré, tak napíšem niečo a nevadí, ak je to zlé. To je ľahké. Nasledujúci deň sa na to pozriem a poviem si, že je to zlé, skúsim urobiť niečo iné. Niekedy sú dni, keď si poviem, že niečo vymením a bude to skvelé. A niekedy si hovorím, že to vyzerá úžasne, včera som odviedol skvelú prácu.
Každý sa snaží tvoriť najlepšie ako vie, pre mňa je to o kontinuite. 

Vráťme sa ešte k dokumentárnemu seriálu Kingdom of Dreams. Dramatická sekvencia, ktorú si vytvoril v časti, keď sa tam objaví biznis magnát Bernard Arnault, vyvoláva v divákovi pocit napätia až vzrušenia, čo sa bude diať. Ako si ich skladal?

Chcel som do toho dať veľmi silné akordy. Nehodila sa k tomu krásna melódia s drobnými detailmi. Bolo to v zmysle „bum, bum, bum“. Je to veľmi jednoduché, veľmi priamočiare. A myslím si, že keď niečo také robíte, vytvára to napätie. Čakáte, že sa niečo stane, ale neviete, čo sa stane, je to vždy tajuplné. Vo filme je to rovnaké – film je skvelý a koniec je ukončený tak, že si poviete „oops“, čo bude nasledovať ďalej. Je to veľa o rozprávaní príbehu.

„Money is a terrible drug.“ Veľmi hlboká a nadčasová myšlienka, ktorá sa spomína v dokumente. Neustály „boj medzi biznisom a kreativitou“. Zažil si niečo podobné vo svojej kariére?

Neexistuje umenie bez odporu média ako nosiča. Čo to pre mňa znamená, je – poviem príklad, ak pracujete s akvarelovými farbami, akvarel sa pohybuje určitým spôsobom a tým rozpína vašu kreativitu. Keď pracujete s olejovými farbami, tie fungujú iným spôsobom a vy tak robíte iný druh maľby. Podobne je to aj v hudbe – ak pracujem s gitarou, robím iný druh hudby ako so sláčikmi.
V komerčnom svete určuje kreativitu budget. Ja si môžem dovoliť toľko hudobníkov podľa výšky rozpočtu. V skutočnosti často, keď dáte nejaké obmedzenia, dáva vám to veľkú kreativitu. Napríklad, keď som písal hudbu pre balet, spýtal som sa, aká je inštrumentácia a oni mi povedali, že jeden z každého nástroja – jedny husle, jedno violončelo, jedna flauta, jedna trúbka, zo všetkého po jednom. To bolo veľmi nezvyčajné. Páčilo sa mi to, bola to výzva, ktorá ma inšpirovala k väčšej kreativite. Komerčné požiadavky vždy ovplyvňujú umenie.

Ako si ty osobne prežíval éru 90. rokov po rok 2010, do ktorých je dokument zasadený? Pretože podľa mňa je vždy lepšie tvoriť pre dobu, ktorú človek zažil, je to viac autentické, nemyslíš?

Mal som 15 rokov, inšpiroval ma veľmi grunge, britpop a new wave. V mojich dvadsiatich rokoch (90. roky a rok 1992) sa rozbehla celá elektronická tanečná hudba. Myslím si, že to bola skvelá doba hudobnej kultúry. Pre mňa veľmi inšpiratívna doba. Začal som pracovať v hudobnom biznise...
Neviem, aké sú trendy u mladej generácie dnes. Dnes konzumujem umenie iným spôsobom, ako keď som bol mladší. Milujem umenie, zbieram umenie, rád chodím do divadla a oveľa viac teraz rozvíjam vlastnú kreativitu.

Nebola to však tvoja prvá módna spolupráca. Na svojom konte máš tiež spoluprácu s Burberry – v roku 2016 si pre ich fashion show zložil a dirigoval symfonický orchester pod názvom Reliquary. Bolo to veľkolepé a obletelo to svet rýchlosťou blesku. Získal si 1. miesto v britskom rebríčku klasickej hudby. To je obrovský úspech, čakal si niečo také?

Nie tak úplne. So značkou Burberry sme sa o spolupráci rozprávali dlho. Náhodne tu vznikla myšlienka – bola ňou Virginia Woolf, jedna z mojich najobľúbenejších umelkýň, ktorú naozaj milujem. Tento nápad ma naozaj inšpiroval a začali sme spolupracovať. Bolo to po prvýkrát, čo nejaký módny dom urobil mužskú a ženskú módu dokopy. Bolo to po prvýkrát, čo nejaký módny dom vypredal kolekciu online ihneď po skončení módnej prehliadky. Bola to revolučná značka a tým som sa naozaj inšpiroval. Dirigovať orchester, kde modelky prechádzajú okolo, to je neuveriteľná vec. Som veľmi vďačný za túto príležitosť a za to, že som mohol byť taký kreatívny, ako som chcel.
Značka Burberry mi skutočne dala skvelú príležitosť. A nevedel som, že ľudia budú reagovať na hudbu tak pozitívne, ako reagovali. Keď tvoríte hudbu, neviete dopredu, ako budú ľudia reagovať. Ľuďom sa to však veľmi páčilo. Všetci si to užili. Táto módna prehliadka bola jedna z najlepších prehliadok Burberry. Zároveň to bola naozaj jedna z mojich najlepších prác. Bolo to nezabudnuteľné a som hrdý na to, že som mohol byť toho súčasťou.

Na čom momentálne pracuješ a na čo sa môžeme tešiť v blízkej budúcnosti?

Mám vesmírnu šou s názvom Space Station Earth. Je to šou, ktorú som vytvoril prostredníctvom hudby – najskôr album Space a potom som režíroval tiež film Space. Je o emocionálnej ceste, ktorú astronauti absolvujú na vesmírnej stanici. V Londýne sme mali koncert pre 5 000 ľudí a bolo to naozaj skvelé. Je to naozaj veľká šou, v ktorej sa diváci ponoria do emocionálne nabitej hudby a odídu plní úžasu, úžasu a rovnakého porozumenia, s akým prichádzajú domov všetci astronauti.. Najbližšie nás čaká turné po USA a Kanade. Epický koncertný zážitok dáva divákom možnosť vidieť očami astronautov, prežiť si emocionálnu cestu, rozšíriť si svoju myseľ a vážiť si tak našu planétu. Keď opustíte Zem a vrátite sa späť dolu, dotknete sa seba samého. Táto šou vám dáva malý kúsok z tohto pocitu.

Dokument Kingdom of Dreams produkuje oceňovaná produkčná spoločnosť Misfits Entertainment v spolupráci s Fremantle.