Moje dieťa hryzie!

Prípadne kope alebo trieska do druhých ľudí, do detí aj dospelých?

Určite by ste ho to chceli odnaučiť. Lenže ako? Základná rada znie: naučte ho, že ak použije slová namiesto agresie, výsledok bude lepší. Maličké dieťa nerozumie tomu, že hrýzť sa nemá.
Používa zuby ako prirodzenú zbraň, ktorou si chce vydobyť pozornosť, vybúriť svoj hnev alebo len upútať pozornosť.

Niektorí rodičia idú na to naturalistickým spôsobom: uhryzne vás dieťa? Hryznite ho tiež! Lenže takéto odúčanie má iba jediný efekt: dieťa pochopí, že to bolí - ale stále nechápe, že to nie je správne. Veď to predsa robí aj mama!

Iní rodičia volia úplne opačný prístup: ostanú pokojní, akoby sa vlastne nič nestalo a vyrovnaným hlasom spustia batoľaťu dlhú prednášku o tom, prečo sa to robiť nemá. Výsledok býva rovnaký: bez efektu.

Škrabance a odtlačky zubov však hovoria jasnou rečou - dieťa sa chce vyjadriť, ale ešte nevie, ako. Vašou úlohou je naučiť ho pretlmočiť svoje pocity do slov a nie do neželaných činov.
Ak sa má týmto zlozvykom odučiť, musíte mu dať jasne a stručne najavo: toto nie! Ak dieťa uhryzne vás, keď ho držíte, treba ho okamžite položiť a pevným hlasom mu oznámiť, že hrýzť sa nesmie. Nič viac, nič menej.

Ak na vás zaútočí v inej polohe, rýchlo ho odneste napríklad z jeho deky na druhý koniec izby a oznámte mu to isté. Reakcia musí byť okamžitá, ale situáciu netreba dlho naťahovať, dieťa sa aj tak nevie sústrediť dlhšie, nepochopí súvislosť medzi tým, čo vykonalo a vašou reakciou.

Ak dieťa uhryzne niekoho iného - napríklad iné dieťa na pieskovisku alebo na návšteve u rodinných priateľov, najprv sa venujte jeho obeti (aj keby to bol dospelý). Obeť treba utešiť a ospravedlniť sa jej.
Až potom riešte vec so svojím dieťaťom a opäť iba krátko: hrýzť sa nesmie! Ale zároveň mu ponúknite inú možnosť, ako s prejaviť: povedz, čo si prosíš! povedz, čo nechceš! (prípadne mu môžete pomôcť sami: prosíš si tú lopatku? Tak si ju vypýtame.

Ak to dieťa nezvládne slovne hneď a len ticho prešľapuje na mieste, povedzte to zaň. Všetko chce svoj čas.
Niekedy dieťa hryzie doslova v sebaobrane, ale aj vtedy sa musí naučiť brániť sa slovami.

Ak je pritom v amoku, treba ho odniesť o kus ďalej a chvíľu nehovoriť nič, len počkať, kým sa troch upokojí. Ak svoju zlosť obracia aj proti vám, môžete ho pevne zovrieť v náručí a nepustiť, kým zúri, ale pritom mlčať. V tej chvíli za vás hovorí vaše telo a vaše dieťa tomu porozumie: mám ťa rada (objímam ťa), ale toto robiť nesmieš (nedovolím ti to).

Malé dieťa sa slová iba učí. Nevie povedať, že je hladné, že je mu dlho, že mu je teplo, že je už unavené a chcelo by spať. A neskôr nevedia pomenovať také abstraktné pojmy ako hnev či ľútosť, smútok, bolesť.
Ukazujte mu preto príklady a rôzne pocity pomenúvajte. Využite rôzne situácie - na ihrisku, na návšteve, v autobuse, v obchode. (Chlapec kričí. Hnevá sa. Dievčatko mu vzalo loptu. Dievčatko plače. Spadlo. Bolí ju noha.)

Ako sa dieťa naučí, že slová sú lepšie ako hryzenie a bitka? Ak sa skúsite vžiť do pocitov svojho dieťaťa a pomenujete ho (je ti dlho? Si unavený?) Okrem empatie pridajte aj pochvalu - za každý pokus vyjadriť sa slovami. Na začiatku mu však musíte pomôcť tak, že skúsite jeho pocity pomenovať vy. (Hneváš sa, že sme tu dlho? O chvíľu už pôjdeme domov.)

Skúšajte to stále dokola, aby zistilo, že jeho slovám rozumiete lepšie ako jeho kriku alebo plaču. (Prosíš si čaj a nechceš rožok? Keď kričíš, neviem, čo chceš. Povedz mi to a ja ti to podám. Vidíš, keď mi to pekne povieš, tak ti rozumiem. Pekne si si to vypýtal, nech sa ti páči!).

Ak rodičia reagujú na svoje dieťa viac vtedy, keď sa "správa zle" (kričí, neposlúcha, bije sa), dieťa si bude ich pozornosť vynucovať práve nevhodným spôsobom.

Na nevhodné správanie reagovať treba, ale skúste to vziať z opačného konca a oveľa viac pozornosti svojmu potomkovi venujte vtedy, keď sa mu niečo podarí.

Text: Zora Handzová pre oŽene.sk
Foto: SHUTTERSTOCK