Príbeh: Oženil som sa pre peniaze, no nie som zlatokop

Všimol som si, že po mne poškuľujú mamine kamarátky a aj učiteľky v škole sa na mňa občas zapozerali dlhšie, ako bolo potrebné. Kamaráti so mnou radi chodievali von, vraj najmä kvôli babám . Bol som obľúbený, zábavný, dobrý kamarát so srdcom na správnom mieste. 

 

Vyrastal som len s mamou, otec nás opustil, keď som mal šesť rokov. Nemám súrodencov, mojou rodinou je len milovaná matka. Nikdy nezabudnem, akú trpezlivosť so mnou mala, ako sa o mňa starala a celé dni drela, aby nám nič nechýbalo. Ja som vedel, že sa trápi. Veľakrát som ju počul plakať uprostred noci a ráno videl ten neprekonateľný smútok v jej očiach. Neraz som sa v duchu zaprisahal, že budem navždy jej oporou a raz jej to všetko vrátim.  

 

Už počas strednej školy som skoro ráno vstával na brigády do pekárne, cez víkendy roznášal letáky do schránok a ihneď po ukončení štúdia som sa zamestnal vo veľkej továrni. Šetril som si peniaze a mame pravidelne prispieval na domácnosť.

 

Pred troma rokmi som si prenajal menší byt neďaleko toho nášho a navštevoval ju takmer denne. Po odchode jednej z týchto návštev som natrafil na svojho skvelého kamaráta z detstva Igora a ani neviem ako, začali sme sa rozprávať o jeho plánoch podnikať v oblasti gastronómie. Chystal sa rozbehnúť kaviarničku v centre mesta, no chýbal mu „parťák“, ktorý by mu pomohol s počiatočnými výdavkami a rozbehnutím biznisu. Vždy som túžil vlastniť malý podnik, ktorý by mal vďaka domácej atmosfére stálu klientelu a ľudia by sa tu cítili príjemne. Príliš naivná predstava v dnešnej neľútostivej situácii na trhu? Nad tým som v danom čase neuvažoval. Povedal som si: „Risk je zisk“ a išiel do toho. Keďže píšem tento príbeh, zrejme je jasné, že moje plány nevyšli. Ani nie za rok podnik skrachoval. 

Práve v tomto čase odštartovala najhoršia etapa môjho života. Mame diagnostikovali veľmi vzácne ochorenie krvi. Presťahoval som sa naspäť k nej a na jej liečbu minul aj to málo, ktoré mi po neúspešnom podnikaní ostalo. Takto to fungovalo zhruba pol roka. Našiel som si nové zamestnanie, celé dni pracoval, voľný čas trávil pri svojej mame. Na občasné telefonáty a odreagovanie sa mi ostalo len zopár dobrých priateľov. Na nič iné ako prácu a chorú matku som vlastne nemal čas. Aj v tomto nabitom programe si ma ONA predsalen našla.

 

Minulý rok na jeseň som počas nakupovania a prechádzania nákupným košíkom pomedzi regály omylom „nabúral“ do staršej pani. Teda, staršej...vyzerala dobre a to, že má skoro šesťdesiat prezrádzali leda ak vrásky okolo jej očí a životné skúsenosti v nich zapísané. Dali sme sa do reči a ani neviem ako, pozval som ju na kávu. Možno to bolo pod tlakom udalostí, ktoré mnou zmietali posledné mesiace, stresu, na ktorý som bol sám, ale i neopísateľnej samoty. Rozprávali sme sa päť hodín vkuse a bolo to hrozne oslobodzujúce. Možno si teraz pomyslíte, že celá táto príhoda je ako zo zlého romantického filmu. Koniec koncov, scenár tomu bezpochyby zodpovedá. Opak je však pravdou. Zúfalému človeku, ktorý sa celé týždne nemal možnosť vyrozprávať a podeliť o svoje skutočné pocity, padne takýto dialóg (vlastne monológ) nevýslovne vhod.

 

So stretnutí s Klárou sa stalo pravidlo. Postupne sa mi zdôverila, že je vdova, býva sama a napriek obrovskému dedičstvu po zosnulom mužovi nechce cestovať a užívať si peniaze. Celkom jej postačí malý kozmetický salón, nad ktorého prevádzkou doteraz dohliada. Túžila len nájsť niekoho, kto jej bude robiť spoločnosť, vykúzli úsmev na tvári, uspokojí ju v posteli a bude ju mať rád. Touto osobou som sa stal ja.

 

Od kamarátstva sme postupnými krokmi prešli do partnerského vzťahu a keď mi Klára ani nie po troch mesiacoch navrhla manželstvo, nebol som proti. Áno, viedli ma k tomu predovšetkým zištné dôvody, vôbec to nepopieram. No na druhej strane, prečo nie? Na lásku som nemal čas, nevládal som už 15 hodín denne pracovať, zanedbávať chorú mamu a miesto trávenia času s ňou, sedieť hodiny v zatuchnutej kancelárii.

 

Možno ma mnohí odsudzujete a chorú matku vnímate ako zámienku, ktorou si ospravedlňujem fakt, že som vydržiavaný. Ja vám to neberiem. Využil som príležitosť, vzal si za manželku staršiu ženu, ktorej je so mnou dobre a nemá problém poskytovať mi finančnú pomoc pre moju chorú matku. Názor iných ľudí ma vlastne nezaujíma. Ja len viem, že by som si nikdy neodpustil, ak by som pre svoju mamu neurobil maximum.

 

Čitateľ Marek