Vedci zistili, prečo sa nám niektoré spomienky vytrácajú: Čo je v živote pre nás najdôležitejšie?
Koľkokrát v živote sa nám stalo, že sme chceli zúfalo oživiť spomienku z minulosti a za ten svet sa nám nič nevybavilo?
Vedci zistili, prečo sa nám niektoré spomienky vytrácajú, ale náš mozog si ich aj tak pamätá
V tej chvíli by sme si priali, aby naša myseľ bola počítač. Jednoduchá a prehľadná... Ale nebojte sa, nezabudli sme ju, náš mozog si ju pamätá. Ale prečo nie vždy? Pretože...
1. Spomienky sú nestabilné
Ľudská myseľ je oveľa záhadnejšie miesto a na uskladnenie všetkých spomienok oveľa komplikovanejšie než pamäť počítača. Spomienky v nej putujú, usporadúvajú sa podľa dôležitosti, významu, niektoré si pamätáme celý život, iné si vybavíme len ťažko a k niektorým sa nechceme ani vracať. Ale všetky v nej nosíme ako pripomienku toho, čím všetkým sme prešli. Minulosť nás totiž niekedy prenasleduje.
2. Zabúdanie nám pomáha učiť sa
Na prvý pohľad nelogické, ale pozrime sa na to takto. V každej chvíli je pre nás najdôležitejšie len to jedno, ktoré je už v tej ďalšej vystriedané iným. Z toho nám vyplýva, že tie najnedávnejšie spomienky sú pre nás najdôležitejšie. Preto ostatné minulé potlačíme, avšak stále sú niekde tam. A toto je zmysel nášho zabúdania, vďaka ktorému sa učíme veciam a pamätáme si tie, ktoré sú momentálne pre nás tie najpotrebnejšie pre každodenné prežitie a používanie.
3. Nepodstatné spomienky zabúdame ľahšie
Napr. pri práci platí, že čím ťažšie sme k cieľu prišli, tým viac sme sa naučili a o to silnejšími sa spomienky stali. Ak sa naopak niečo naučíme ľahko, o to skôr to potlačíme a necháme náš mozog zahrabať celkom dozadu. Je to preto, lebo vlastne nedošlo k učeniu. Učíme sa a uchovávame naozaj len tie veci, ktoré neboli pre nás ľahké, niečím nás poznačili, ovplyvnili.
4. Privolávanie zlých spomienok nás ovplyvňuje
Občas sa stane, že si vďaka nejakej situácii vybavíme spomienku, ktorá pre nás nie je dobrá, alebo ktorá je smutná a pod. A to, že sa nám takto z času na čas pripomenú, nás opäť vráti do minulosti, ktorú nechceme znova prežívať. Takéto spomienky okamžite začneme potláčať, pretože by sme ich najradšej zabudli. Je to naša obranná reakcia, ako sa vysporiadať s minulosťou.
Všetky spomienky sa nám však môžu znova vrátiť. Pretože nezmizli, len sú potlačené. Čo dokazuje život sám. Napr. aj pri banálnom upratovaní, keď nájdeme niečo, čo sme zabudli, kde sme odložili a v momente si spomenieme, ako sa to tam dostalo. Či keď nám niekoho slová pripomenú slová iného, pre nás dôležitého človeka. Pretože naše spomienky a ich oživovanie nás robí tým, kým sme.
Čítajte tiež:
