Komplexy ako brzda života: Skoncujte s nimi a doprajte si konečne úspech a šťastie

Mala som spolužiačku, ktorá bola neskutočne talentovaná baba. Milá, dobrá, príjemná osôbka. Jedinou jej „neresťou“ bolo, že mala výrazný, orlí nos. Neverili by ste, čo týchto pár centimetrov porobilo s jej psychikou. Pred pár rokmi som ju stretla. Hovorme jej Marika. Nevýrazná žena s nefarbenými vlasmi, stiahnutými do chvosta gumičkou v rovnakej farbe. (Aby náhodou nepútala pozornosť) Na ruke prevesená taška s dlhými ušami a reflexnou páskou. Nechty, ako inak, prirodzené, bez laku. Na nohách čierne, funkčné topánky s pogumovaným povrchom. Marika, napriek svojej inteligencii, šarmu a humoru, pôsobila ako zabudnutá panna zo „socíku“. V puberte ju naši spolužiaci za veľký nos neskutočne šikanovali. Písali si lístočky, chichotali sa „nenápadne“ poza jej chrbát, robili jej zo života peklo. Kedysi ambiciózne dievča s veľkým speváckym talentom, sa zmenilo na utrápenú kôpku bez štipky sebadôvery. Keby ju zákerné decká na základnej neterorizovali svojimi nevyspelými, bodavými komentármi, mohla to dotiahnuť poriadne ďaleko. Ale zbytočné je polemizovať, čo by bolo, keby...

Prečítajte si: Najväčšie omyly o vnímaní krásy, ktorých by sme sa mali zbaviť: Týmto si znižujeme sebavedomie

Brzdiť sa, je chyba!

Koľkokrát by bolo všetko inak, nebyť iných, nebyť nás samých. Prekážky v podobe nedôvery či strachu zo samých seba, nás vedia oddialiť od cieľa bravúrne. A možno sa vďaka komplexom k nemu nikdy ani nepriblížime. Ani len nepričuchneme k svojim ideálom, ktoré sme mali ako deti. Úprimné, nepoškvrnené deti, ktoré nie sú poznačené spoločenskými normami, kastovaním či mediálnym svetom... Nikto nemá právo určovať nám, čo je pekné, a čo nie. Nepáči sa ti? Tvoja smola. Keby som mala v detskom veku tento rozum, určite by som tej hŕstke detí vysvetlila veľmi jasne. Prečo nám tak veľmi záleží na tom, či nás budú všetci brať? Nikdy vás nebudú mať všetci radi, a ani nemusia, nie je to povinnosť. Napokon, ani za vás neplatia účty, neriešia za vás každodenné problémy, či traumy, ktoré si so sebou nosíme až do dospelosti. Tak? Prečo im dávate v svojej mysli taký veľký priestor? Prečo im dovolíte nahlodať vám vnútro, potopiť vaše sny?

Odstávajúce uši a zlé diktáty

„Odjakživa som trpela tým, že som adoptovaná. Dozvedela som sa to, keď som mala asi dvanásť. Decká zo sídliska mi to povedali, boli informovanejšie ako ja. Smiali sa mi, a ja som pred spaním plakala do vankúša. V mojej malej duši mi toto zistenie narobilo poriadny mišmaš. Dnes už viem, že trápiť sa tým nemá zmysel,“ hovorí knihovníčka Táňa. Až manžel jej dal pocit, že len preto, že nepozná vlastných rodičov, nie je horšia ako my ostatní. Kamarát z detstva zas trpel, lebo mu nešli diktáty. Z matematiky jednotka, zo slovenčiny prepadal. Učiteľka z neho robila verejne hlupáka, ktorý určite skončí ako smetiar. Dnes je veľkým šéfom v banke. To je ten prípad, kedy vás komplexy posunú ďalej. Nie je to však pravidlom, no pobabraný život naštartoval už nejedného umelca. Pretavil ťarchy do veršov, obrazov, piesní... Dá sa to, stačí chcieť. Pochopiť, že mať strach zo seba samých, nás len spomaľuje. Najmä, ak situáciu neriešime. Vŕtame sa v nej, premýšľame, premýšľame, premýšľame, až do zbláznenia. Pritom jediné, čo nás môže vyslobodiť, je prijať svoje nedostatky, ak sa nedajú odbúrať. Lucia bola kvôli genetickej chorobe odjakživa pri tele a jej uši odstávali tak, že to nenechalo nikoho chladným. Mala  na výber dve veci. Buď schudne, alebo pretaví „nedostatok“ vo svoju prednosť. Dnes je z nej šikovná humoristka, ktorá rozdáva energiu všade, kde sa objaví. „Niekedy človeku neostáva nič iné ako prijať samého seba v reálnom svetle. Sebaláska – to je liek na všetko,“ myslí si terapeutka Jana Denková. 

Osloboďte sa

Inak sa z vás vďaka komplexom môže stať jeden nepríjemný človek, ktorý ničí život sebe i ostatným. Že komplexy idú ruka v ruke so žiarlivosťou, neprajnosťou a závisťou, asi ani nemusíme hovoriť. Spamätať sa nie je nikdy neskoro. A prečo to viem? Stretla som minulý týždeň „Mariku“. Teda, takmer som ju nespoznala, keď ma zastavila na ulici vysmiata blondína v krásnom kabáte. „To je zmena, čo?“ Spýtala sa ma moja bývalá spolužiačka, na ktorej mi niečo zrazu nesedelo. Nos! Po chvíli som si všimla, že má nový nos! „Povedala som si, že si ho nechám urobiť. Nejak som nemala silu popasovať sa s tým, tak som to vyriešila takto,“ prekvapila ma svojou úprimnosťou. Kto by len povedal, že obyčajný nos dokáže takúto sčítanú ženu so zlatom v hrdle takto rozhádzať. Ale každý máme „to“ svoje, pritom môže ísť o úplnú drobnosť, ktorú iní neriešia. Aj vy môžete žiť šťastne, stačí sa komplexov zbaviť, alebo sa nimi nechať trebárs inšpirovať a vybudovať si na svojej inakosti značku. 

Viac o láske, vzťahoch, móde, kráse i zdraví nájdete v najnovšom čísle Feminity Magazínu, ktorý je práve v predaji!