Parkúrová jazdkyňa Sandra Bulík Kállayová: Všetko, čo robíte si vyžaduje vášeň, pokoru a hodiny tvrdej práce

Pre mňa novodobá Gentle woman. Svet, v ktorom sa snúbi umenie, móda a kone, tvorí akési jadro ich kultúrneho dedičstva.  Predstavujeme vám editoriál LADY HORSE a interview so Sandrou Kállayovou.

Prečítajte si tiež: Perníková madona: Andrea Smolinská v Galérii Ľudovíta Fullu žiari na titulke magazínu FEMINITY

LADY HORSE

Foto: Lukáš Kimlička
Styling: Zuzana Kanisová
Make-up & hair: Pavlína Králiková
Model: Sandra Bulík Kállayová 

 

Ako vnučka legendárneho umelca a reportážneho fotografa Karola Kállaya, otca módnej fotografie u nás i v zahraničí, máš k umeniu a estetike veľmi blízko. Aký bol medzi vami vzťah, ako si ho vnímala v detstve a neskôr?

Môj dedo, na ktorého často myslím, bol úžasný človek. Nesmierne vzdelaný, charizmatický, milý a srdečný, s ktorým som sa mohla o všetkom poradiť. Hoci bol veľmi zaneprázdnený, vždy si našiel na mňa čas. S odstupom času si uvedomujem, akým mi bol vzorom.
Vzorom vo vzdelaní, správaní a prístupe k ľuďom. Mal úžasný humor, vážil si prácu každého, najhoršie, čo o niekom povedal, bolo: „To je taký kúzelný hlupák.“

Často sme chodievali do Tatier, kde mal v Nižnej Boci chatu. Hoci pri svojich reportážach precestoval celý svet, letá trávil aj s babkou v prírode, urobil si z toho luxus a smial sa z politikov, ktorí trávili čas v oblekoch v parlamente.

On sám rád fotil portréty, fascinovali ho práve rodinné albumy a fotografie predkov, prostredie a dobový moment. Ako si to vnímala ty, ako na toto všetko spomínaš?

Deda som vnímala ako skvelého kamaráta. Často som sa s ním rozprávala a veľa ma naučil. Jeho skvelý humor mi dodnes veľmi chýba. Na druhej strane bol majster sveta, veď vydal 40 kníh, pracoval pre Bilderberg a Magnum v NY.

Ktorú z jeho fotografií máš najradšej? 

Najradšej mám fotografie z knihy ,Italy today´, sú čiernobiele, noblesa 60. rokov v Taliansku. Taliansko mi bolo vždy blízke vďaka umeniu, móde, histórii… s nostalgiou si prezerám fotografie, ktoré sa dnes nedajú nafotiť. Prostredie sa nezmenilo, inak sa však žilo a ľudia sa inak obliekali. Zmenila sa doba. Dnes to zďaleka nie je také fotogenické. Chýba tomu to, čo vidieť vo Felliniho filme „La Dolce Vita“.

Odmalička si sa pohybovala v obklopení módy a umenia. Tvoja mama mala butik, ty si počas štúdia na vysokej škole masmédií pôsobila, myslím, aj ako redaktorka alebo šéfredaktorka magazínu. Aký je tvoj vzťah k  móde? 

Môj vzťah k móde vznikol vďaka mojej mame, ktorá mala butik a roky pracovala s peknými ženami. Tam som sa niečo naučila. A potom ocino a brat sú architekti, ktorí mi v mnohom poradia. Majú výborný vkus. A ja? Najradšej obliekam svoje kone.

Podlieha móda v jazdeckom športe tiež trendom alebo vývoju spoločnosti? Mení sa to v porovnaní s minulosťou?

Tak ako sa mení všetko, zmenilo sa to aj pri koňoch. Asi sa viac dbá na bezpečnosť, kvalitu a pohodlie. Móda v jazdeckom športe však nie je zďaleka len o jazdcovi. Koňa ladíme do rôznych farieb, uzdy aj sedlá sú z veľmi kvalitných koží rôznych značiek, na výber sú doplnky. Jednou z týchto značiek je aj Hermès. Okrem toho sa koňom zapletajú copy, niektoré majú masky proti hmyzu alebo magnety proti stresu, rôzne ochrany na nohy. Je to celá veda. Kôň na jazdeckom kolbisku je prekrásny, čistý, vkusne oblečený.

Kedy sa v tebe prebudila láska ku koňom? Prvotný impulz?

Mala som 10 rokov a išla som do konského tábora v Harmónii. Dovtedy u nás nikto nejazdil. 

Čo ťa priviedlo k tomu, že sa ti tvoje hobby stalo prácou?

Kone som si zamilovala a nakoniec som tatina presvedčila, aby mi jedného kúpil. Venovala som tomu popri škole všetok svoj voľný čas. S manželom sa venujeme iba koňom, hoci on vyštudoval právo a ja masmediálnu komunikáciu. Nie je to však iba o jazdení, máme jazdeckú školu, trénujeme a predávame skokové kone doma a do zahraničia. Máme vlastný jazdecký areál v Bratislave a v Michalovciach, odkiaľ manžel pochádza, máme areál zameraný na chov koní.

Spomenieš si aj na to, ako vnímal tvoje jazdenie tvoj starý otec, Karol Kállay?

Parkúr je veľmi noblesný šport, elegantný a nie náhodou veľmi populárny. Moji starí rodičia nevynechali žiadne preteky, dedo ma veľmi podporoval a často na pretekoch aj fotil.

Dostala si od neho nejakú životnú radu – niečo, čo ti utkvelo v pamäti?

Keď som mala 10 rokov, dedo mal 70 rokov. A to ešte stále robil reportáže, vydával knihy a bol často odcestovaný. Raz dokonca fotil reportáž o dostihových pretekoch „Veľká pardubická“ pre časopis GEO. Volala sa „Smrť na poslednej prekážke“. Išlo o Taxisovu priekopu, kde zahynul jeden kôň. Mávala som s ním dlhé rozhovory nielen o koňoch, ale asi o všetkom. Bol to veľmi múdry nóbl pánko. Vždy hovorieval, že povinnosťou každého v našej rodine je nebyť hlúpy. Ja sa to snažím dodržiavať.

Ako vyzerá tvoj pracovný deň jazdkyne a trénerky? Čomu všetkému sa venuješ? 

Kone, to je každodenná starostlivosť, tie neodložíte bokom. Aj keď máme zamestnancov, musíme tomu všetko podriadiť. Okrem jazdenia a trénovania jazdcov je to aj práca v kancelárii či fotenie koní, natáčanie a strihanie predajných videí a komunikácia s klientmi. Víkendy trávime na pretekoch. 

Čo všetko si môžem predstaviť pod predajom koní? Asi to nebude krátkodobá záležitosť. Aké atribúty tu zohrávajú úlohu a čo je v tejto oblasti práce najdôležitejšie?

Predaj koní je dlhodobý proces. Predpoklad, že z koňa v budúcnosti niečo bude, je pôvod, pohyb, štýl skoku. Najlepšia cesta profesionála je kúpiť žriebä z matky, ktorá mala vysokú výkonnosť alebo už porodila kone, ktoré sa dostali do vysokého športu. Žrebca vyberáme taktiež podľa výkonnosti. A ešte to samozrejme musí zapasovať. Nie je lacný špás kúpiť a vôbec dostať sa k takému žriebäťu alebo mladému koňovi. Od približne troch rokov ho musíte správne jazdiť, kŕmiť, kovať. Kôň má tiež svojho maséra, veterinára. V štyroch s ním začnete pretekať a jeho najvyššia hodnota je niekedy medzi 7. a 10. rokom, keď ho posuniete buď profesionálovi, alebo amatérovi, ktorý si takého koňa nevie vytvoriť alebo naň nechce čakať, keďže jeho rozpočet mu dovoľuje si ho kúpiť. Avšak nielen toto je cesta. My tiež kupujeme staršie kone, ktoré zlepšíme alebo v nich vidíme niečo, čo iní nevidia a predáme ich bežným jazdcom, deťom, juniorom.

Koľko si musela trénovať, kým si dosiahla svoj prvý úspech a čo zaň považuješ?

V pretekoch som mala veľa úspechov. Za najväčší úspech považujem, že som pri koňoch vydržala. Myslím, že všetko, čo v živote robíte, si vyžaduje vášeň, pokoru a hodiny tvrdej práce. Treba mať aj šťastie, stretnúť tých správnych ľudí a mať ich podporu.
A ako povedal pápež František: „Musíte viac milovať, viac odpúšťať, viac objímať... a zvyšok nechať v božích rukách.“

Ako sa volá tvoj kôň?

Prvý sa volal Zagorsk, dnes ich máme asi 60 :).

Musí to byť náročná práca. Čo ťa práca s koňmi naučila?

Naučila ma disciplíne a tomu, že život nie je len o mne a je omnoho krajší, keď sa máte o koho starať aj napriek tomu, či sa vám to vždy hodí. 

Jazdectvo je do veľkej miery o koncentrácii a čistej mysli. Čo ti k tomu pomáha? 

Každému pomáha niečo iné, ale hlavné je byť natrénovaný. Je to asi ako povedal Abraham Lincoln: „Keby som mal 6 hodín na to zvaliť strom, prvé štyri hodiny by som brúsil sekeru.“ Avšak počítajú sa nielen hodiny, ktoré si do veci investoval, ale tiež koľko si investoval do tých hodín. Vedieť sa sústrediť, nenechať sa rozptýliť a pritom ostať uvoľnený je naozaj ťažké. Mne pomáha správna strava, dýchanie, ticho... Môj dedo mi raz povedal slová Marka Twaina a pamätám si ich dodnes: „V živote som mal mnoho problémov, z ktorých sa väčšina vôbec nestala.“

V konskej spoločnosti sa dá stretnúť veľa známych osobností. Stalo sa to aj tebe?

Áno, Billa Gatesa, Bruca Springsteena a mnoho iných. Ich deti jazdia.

Jazdecký odev sa stal predlohou módneho krajčírstva a jeho strihy v sebe ukrývajú nesmrteľnú gráciu. V spoločnosti jazdeckého športu sa zrodila móda Gabrielle Chanel, ktorá išla tak trochu proti prúdu vtedajšej doby. Ženy oslobodila od prílišnej upätosti a priniesla minimalizmus, pánske prvky, no stále s veľkou dávkou elegancie. Cítiš v parkúrovej spoločnosti vplyv módy a etikety aj dodnes a v čom všetkom? 

Samozrejme, parkúroví jazdci majú povinne biele alebo béžové jazdecké nohavice, sako, čižmy a prilbu. Je veľa známych a luxusných značiek, ktoré ponúkajú toto krásne oblečenie. Keďže je veľmi kvalitné, do obchodov zavítajú aj ľudia mimo jazdeckého športu. Ceny sú však veľmi vysoké.

Prezradíš aj konkrétne?

Cavalleria Toscana, Alberto Albanese, Equiline, Butet, Antarés, CWD.

Vnímam to ako istý prejav kultivovanosti. Ako by si to definovala ty? 

Tá kultivovanosť spočíva v tradícii,  napríklad v kráľovských rodinách od nepamäti.

,,Chcem minimalizovať ľudskú vlastnosť nasadzovať si masku pózy,“ znie jedna z citácií tvojho starého otca. Stretla si sa s niečím podobným pri koňoch?

Kone sú o láske k zvieraťu, k  športu, tam maska alebo póza nemajú čo robiť. Kôň a jazdec si musia byť blízki, masku pózy nahrádza láska a súdržnosť.

Máš veľmi blízky vzťah ku koňom, ale aj k prírode ako takej. Viackrát som zaregistrovala rôzne dokumenty, ktoré si posúvala ďalej na túto tému. Čo považuješ z tvojho subjektívneho vnímania a presvedčenia v rámci toho za najhlavnejšiu tému tohto 21. storočia?

Asi udržateľnosť, životné prostredie, ekológiu…Tráviť čas v krásnej prírode namiesto v nákupných centrách... Byť vďačný za čas, ktorý prežijeme s rodinou, nie za plné tašky niečoho, čo vlastne ani nepotrebujeme.

Ako pristupuješ  ty osobne k udržateľnosti?

My u nás triedime odpad, snažíme sa nakupovať recyklovateľne, to, čo neskonzumujeme – máme psíkov a kone… V areáli sme vysadili nové stromy, záhrady, kvety. S prírodou sa treba vedieť rozprávať, asi ako Jan Werich v rozprávke Soľ nad zlato –  ona potom lepšie rastie, kvitne :).

Ak by si mala moc, čo by si si želala na svete zmeniť?

Modlím sa, nech som každý deň láskavejším človekom. Svet je úžasný, dôležité je vedieť snívať! A ak budeme každý o niečo srdečnejší dnes viac ako včera, bude všetko ako má byť.

Tlačený magazín Feminity si môžete objednať ONLINE s doručením priamo domov alebo v digitálnej podobe.