Roky skúma Parkinsonovu chorobu: Slovenská vedkyňa Alžbeta Kráľová Trančíková získala za svoju prácu medzinárodnú cenu

Svet potrebuje vedu, veda potrebuje ženy

Program L’Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede, Slovensko – talentový program podporil dve nadané vedkyne.

L’Oréal Slovensko už piatykrát ocenil dve nadané vedkyne v rámci lokálneho projektu L’Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede. Tento rok sa porota zložená z expertov Slovenskej akadémie vied rozhodla podporiť dvojicu vedkýň z oblasti experimentálnej onkológie a neuroimunológie. Nadané vedkyne si rozdelia sumu 10 000 Eur.

Do aktuálneho ročníka slovenskej verzie medzinárodného programu sa napriek pandémii prihlásilo 23 vedkýň. Porota vybrala dve z nich a každú ocenila čiastkou 5 000 Eur. Peniaze môžu víťazky ľubovoľne použiť k naplneniu svojich cieľov.

V kategórii od 36 do 45 rokov zvíťazila Mgr. Alžbeta Kráľová Trančíková, PhD. z Biomedicínskeho centra v Martine, ktorá sa venuje skúmaniu včasnej a presnej diagnostiky neurodegeneratívnych porúch.

Kedy prišiel u Vás samej prvý impulz, že sa chcete venovať vede? 

Prvý impulz prišiel už niekedy na strednej škole. Priviedli ma k tomu maminka, lekárka, ktorá sa dlho venovala genetike a strašia setra, ktorá v tom čase študovala biochémiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Bola to úžasná výhoda, lebo už ako stredoškoláčka som chodievala za ňou na internát, brávala ma do školy, do laboratórií. Zapáčilo sa mi to, tak som sa rozhodla ísť v jej šľapajach. Hneď od začiatku môjho štúdia na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave ma sestra zasvätila do laboratórnej práce na ústave experimentálnej onkológii SAV, kde si v tom čase robila doktorát. 

Druhý impulz, že sa naozaj chcem venovať vede prišiel niekedy v štvrtom ročníku, keď som už bola študentkou katedry biochémie. V ročníku nás bolo 11 biochemikov, takže pedagógovia mali priestor sa nám venovať. Celý kolektív bol úžasný.

Boli síce prisni, ale nútili nás rozmýšľať, rozumieť problematike a byť kreatívni. A to ma veľmi bavilo. A to čo nás naučili, mi neskôr veľmi pomohlo, či už počas môjho doktorandského štúdia vo Viedni, alebo neskôr počas post-doktorandských čias vo Švajčiarsku. 

Prečo ste si vybrali práve skúmanie včasnej a presnej diagnostiky neurodegeneratívnych porúch? 

Od roku 2008 sa venujem neurodegeneratívnym ochorenia. Najskôr to bola výskum priónových ochorení, neskôr od 2010 Parkinsonova choroba. V tom čase sme sa venovali hlavne základnému výskumu, študovali sme potenciálne mechanizmy vzniku a rozvoja týchto ochorení. Pri svojich experimentoch sme používali hlavne bunkové alebo zvieracie modely. Tieto výskumy sú nevyhnutné pre pochopenie samotného ochorenia, avšak sú stále ďaleko od reálnych pacientov.

A mňa to postupne začalo ťahať práve bližšie k pacientom. Táto možnosť sa otvorila, práve keď som sa vrátila na Slovensko, do Martina. Práve spojenie vedeckých pracovísk v rámci lekárskej fakulty poskytuje možnosť bližších spoluprác s klinickými pracoviskami. 

Veľkým problémom neurodegeneratívnych ochorení, ako napríklad Parkinsonova choroba je, že v súčasnosti sa diagnostika opiera najmä o nešpecifické klinické príznaky, čo vedie k chybnej diagnostike až u 20-35% pacientov. Predpokladá sa, že Parkinsonova choroba začína v tráviacom trakte, kde sa určité patologické znaky môžu vyskytovať 10-20 rokov pred nástupom samotných motorických príznakov. To by nám mohlo poskytnúť dostačne veľa času na presnejšiu diagnostiku a prípadne aj terapeutickú intervenciu.  

Preto, ak sa chceme pokúsiť pomôcť pacientom s Parkinsovou chorobou, či už spomaliť samotné ochorenia alebo v ideálnom prípade ho až  zastaviť, prvým krokom je včasná a veľmi presná diagnostika.  

Je podľa Vás práve ženský element v tejto oblasti dôležitý? Predsa len samotné vnímanie žien a mužov aj v týchto otázkach bude zrejme značne rozdielne.

Práve preto, že vnímanie mužov a žien je rozdielne, je veľmi dôležité pracovať v zmiešanom kolektíve/prostredí. Väčšinou som mala nadriadených práve mužov, ktorí boli veľmi pragmatickí, koncentrovaní na dosiahnutie cieľa.

Na druhej strane, že prinášajú viac trpezlivosti a veľa krát sú viac zamerané na detaily.

Ale myslím, že viacerí by so mnou súhlasili, keď poviem, že zmiešané kolektívy sú tvorivejšie a je len výhodou, ak sa navzájom vhodne dopĺňajú.

Čo je pre Vás v rámci profesie najfascinujúcejšie? 

To, že hľadáme nepoznané, a navyše niečo, čo by mohlo pomôcť pacientom. Táto práca nebude nikdy nudná. Keď si uvedomíme, koľko publikácií vyjde denne napríklad len o Parkinsonovej chorobe, a ešte stále je príliš veľa toho, čo nepoznáme.

Ešte stále nevieme, čo je vlastne spúšťačom ochorenia, prečo sa u niektorých rozvinie a u iných nie, nemáme vhodné terapeutické postupy. Tie mechanizmy ako organizmus funguje, ako reaguje v kritických situáciách, alebo ako sa bráni sú proste fascinujúce.

Je jasné, že táto práca je viac ako náročná, čo je takým osobným hnacím motorom napredovať? 

Je to určite náročná práca. Výskum veľmi rýchlo napreduje, ako som spomínala, denne vyjdú 10-tky publikácii, takže sa musíme neustále vzdelávať, neustále vyhodnocovať nové informácie, a aj na ich základe napredovať v našom výskume.

Ale práve to hľadanie nepoznaného, by malo byť pre hnacím motorom pre každého vedca. Ako hovoril môj šéf v Zurichu, prof. Adriano Aguzzi „nikoho nezaujíma znovu objavovanie kolesa“. 

Ak by ste sa nevenovali vede, kde si samú seba viete predstaviť?

Ak by som nerobila to, čo robím, tým myslím mať vlastné projekty, mať možnosť realizovať vlastné nápady, asi by som si vedela samu seba predstaviť na pracovisku, kde by sme vyvíjali diagnostické metódy pre klinickú prax. Ale asi by mi tiež chýbala voľnosť a kreativita základného výskumu. 

Ale ak by to malo byť niečo úplne iné, mimo akéhokoľvek biomedicínskeho výskumu, potom by som asi ušla niekde do hôr a robila lyžiarskeho inštruktora. Ale neviem, či by ma to bavilo aj dlhšie ako 2-3 roky.