Výtvarníčka Soňa Michaláková vie o Gabrielle Chanel hádam všetko: Pre mňa ožíva v predstave, keď prídem na miesta, kde žila

My sme pri tejto príležitosti vyspovedali inšpiratívnu Slovenku, úspešnú výtvarníčku, milovníčku umenia a histórie - Soňu Michalákovú, ktorá stojí za projektom @discoveringcoco a o slávnej Gabrielle vie hádam všetko. A hoci sa to nezdá, s Gabrielle má mnoho spoločného. Zmysel pre estetično, húževnatosť a osobnostný drive sú len zlomkom toho, čo tieto dve ženy, podľa nás spája. 

O vás je známe, že ku Gabrielle Coco Chanel, máte naozaj blízko. Kedy prišiel ten momet, že ste si povedali: Chcem o jej živote vedieť viac, ako sa len píše v knihách?

Bolo to v roku 2016, keď som na narodeniny dostala prvú knihu jej biografie. Začala som ju čítať a s každou stranou som čoraz viac chápala, že táto kniha ovplyvní môj život. Čím viac citátov od nej som prečítala, tým viac záujmu vo mne Gabrielle vzbudzovala. Všetko, čo bolo v knihách a na internete mi nedalo odpovede na otázky, prečo Gabrielle vymazala dlhú časť svojho života. Prvú fotku evidujeme, až keď bola dospelá.

Čítajtie tiež: CHANEL otvoril svoj historicky prvý butik v Prahe: Dokonalé spojenie módy, krásy a vône

Zaplatila nemalé peniaze, aby sa o jej pôvode a narodení ľudia dozvedeli čo najmenej a určite verila, že raz „sa na túto éru určite zabudne“. To ma doslova vyprovokovalo k tomu, aby som sa išla osobne pozrieť do mesta, kde sa narodila. Bola to dlhá cesta a išla som tam úplne sama. Cítila som sa ako v dobrodružnom filme. Takže rodné mesto Saumur bolo prvým spúšťačom mojej pasie – cestovať po stopách Coco a zisťovať, prečo chcela tak veľa vecí utajiť a vymazať.

Samozrejme, že časom som pochopila súvislosti. Nakoniec sa jej to celkom podarilo a myslím si, že o 50 rokov to budú vedieť už len historici a nadšenci jej osobného života.

Koľko kníh o Coco prešlo vašimi rukami a prečítali ste ich?

Bolo ich nesmierne veľa, mám celkom veľkú zbierku z celého sveta. Niekedy som si kúpila knihy na internete, niekedy som ich dostala darom a niektoré sa dali zohnať iba osobne v kníhkupectvách v rôznych krajinách. Mám knihy v rôznych jazykoch a od rôznych autorov. Niektoré som prečítala niekoľkokrát, niektoré som prelistovala iba kvoli fotografiám.

Jej životopisec Paul Morand ju dlhé roky sledoval a často mu rozprávala svoje príbehy. On sám niekde napísal, že ak v rámci tých rokov, keď sa stretávali, Gabrielle nemenila príbeh, pochopil, že až tento sa asi naozaj tak stal. Niekedy bolo veľmi ťažké rozoznať, kedy Gabrielle sníva o tom, akoby to mohlo byť, a kedy hovorí, ako sa to naozaj stalo. Preto je kniha od Paula Moranda pre mňa vzácna.

Moja prvá kniha, ktorú som už spomínala, bola od Lisy Chaney (Coco Chanel: Súkromný život). Druhá moja obľúbená je od Justine Picardie (Coco Chanel: Legenda a život), ktorú ilustroval Karl Lagerfeld.

Čím Vás táto žena očarila a v čom je pre Vás inšpiratívna?

Očarila ma životom predtým, ako sa stala najúspešnejšou ženou svojej doby. A to vďaka tomu, alebo našťastie preto, že sa jej nepodarilo celkom vymazať kus jej histórie. Vďaka blízkym ľudom a životopiscom sa podarilo uchovať jej minulosť.

Pre mňa Gabrielle Chanel ožíva v predstavách, keď prídem na miesta, kde fyzicky žila, chodila, jedla, spala a pracovala. Ten moment ma napĺňa a motivuje ísť po jej stopách ďalej. Predstavujem si, ako v hoteli Ritz sedí na káve, ako dlhou chodbou prechádza do svojho apartmánu a za ňou ešte hodinu cítiť jej parfém a častokrát aj jej nekonečné frflanie na všetko. Predstavujem si, že keď bola malá a nikto ju nechcel vychovávať, lebo bola na tú dobu príliš neposlušná a príliš iná, ako sa musela cítiť osamotená. 

Vždy keď sa zamyslím, že mám v živote prekážky, alebo premýšľam čo mám robiť, spomeniem si, aké to musela mať Gabrielle ťažké. Hneď pochopím, že môj problém je smiešny. Veľa som sa od nej naučila. Myslím si, že počas svojej kariéry mala aj mnoho pádov, ale nikdy sa nevzdala a brala to ako ďalšiu výzvu niečo opraviť a začať odznova a ešte lepšie. 

Cez biografie sa učím ako podnikala, ako sa pasovala s konkurenciou, ako si vlastne od toho dievčaťa, ktoré stálo na prahu kláštora, sama vybudovala pozíciu najslávnejšej podnikateľky a ženy svojej doby. Musíme si pripomenúť, že vtedy nemali ženy právo voliť (vo Francúzsku ho uzákonili až v roku 1944), tak dosiahnuť takú významnú pozíciu bolo nesmierne ťažké. 

Samozrejme, Gabrielle mala vždy po svojom boku nejakého muža, ktorý bol nadčasový a podporoval ju nielen povzbudzovaním, ale v začiatkoch aj finančne. O jej mužoch sa toho popísalo veľmi veľa a Gabrielle si svoje príbehy občas prikrášlila, ale pravda bola pre mňa veľmi smutná v tom, že jej najväčšie lásky vždy zomreli alebo si ju kvôli jej nízkemu pôvodu nemohli zobrať za manželku. Muselo to byť veľmi zraňujúce. 

Jej sila, ako sa vždy vedela vzoprieť osudu, bola a je pre mňa stále inšpiratívna. Čím viac o nej viem, tým viac chápem, aká fatamorgána o nej bola vytvorená. Dnešná generácia o jej živote vie iba pár viet, a to dosť nelichotivých. (A možno ani to nie, možno ani nevedia čo znamená logo Chanel.) Možno sa naozaj správala nelichotivo, ale len nepatrný zlomok svojho života, najväčšiu časť bola plachá, citlivá, jemná a večne čakajúca na prijatie.

Ktoré miesta, kde pôsobila, ste sama zažili na vlastnej koži? Kde to pre Vás bolo najsilnejšie a najpôsobivejšie?

Na mojom prvom výlete v roku 2017 som navštívila mesto Saumur, kde sa narodila 19. augusta 1883. Vďaka sprievodkyni, ktorá bola veľmi skúpa na informácie o Gabrielle, som sa predsa len dozvedela, v ktorom dome sa narodila. Aj keď som mala presnú adresu, sama som to nemohla nájsť. Počas tých rokov prišlo k prečíslovaniu domov a bola som úplne stratená. Sprievodkyňu som asi trochu obmäkčila, preto mi ukázala malú ošúchanú plastovú plaketu, kde bolo napísané, že „oproti v budove sa narodila módna návrhárka Coco Chanel“. Mala som pocit, že v tom meste Gabrielle chodí strašiť, keď o nej niekto hovorí. Mala som pocit, akoby sa jej ľudia naozaj báli a nechceli prezradiť o nej nič. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť.

Potom som išla do mestečka Brive-la-Gaillarde, kde zomrela jej mama (vo veku 31 rokov), keď mala Gabrielle jedenásť. Bola to veľmi kľúčová udalosť v jej živote, preto som tam chcela ísť. Nedopátrala som sa konkrétneho domu, keďže Gabriellin otec im prenajímal izby iba na pár dní či týždňov, kvôli kočovnému, veľmi chudobnému životu.

Avšak strávila som tam noc a prešla si celé mestečko. Chcela by som sa dozvedieť od nejakého životopiscu, či Gabrielle navštívila hrob svojej mamy. To som sa nikdy nikde nedočítala, ale usudzuje sa, že áno. Toto mestečko nebolo ďaleko od kláštora, kde Gabrielle žila do svojich osemnástich rokov.

Z tohto mestečka som šla do kláštora Aubazine, kde ju otec zaviezol hneď po smrti mamy. Žila tam sedem rokov. Bola som tam osobne a celú prednášku o kláštore som si vypočula vo francúzštine, ktorej zatiaľ nerozumiem ani slovo, ale vôbec mi to nevadilo, pretože som sa vrátila do Gabrielliných detských čias a predstavovala som si ju za každým rohom, ako kráča po schodoch, ako behá po chodbách. Na konci prehliadky som išla za milým pánom sprievodcom a chcela som sa ho spýtať na viac detailov, ale pochopili sme, že ja neviem po francúzky a on po anglicky. Ja som zase pochopila, že na toto miesto sa možno už nikdy nedostanem, preto som sa nevzdala a snažila som sa mu vysvetliť, že to s poznávaním Gabrielle naozaj myslím vážne. Volal sa Vincent a nikdy na neho nezabudnem. Asi sa zľutoval nad mojím zúfalým výrazom, že takto moja prehliadka nemôže skončiť. 

Potom, ako všetci odišli a ja som z kabelky vytiahla sošku Chanelky, tak sa na mňa pozrel a jemne sa usmial. Predpokladám, že veľa takýchto fanúšikov tam nebolo... Rozprával mi, kde sa dievčatá hrávali. Bolo to pod obrovskou lipou. Z tej lipy som zobrala list a dodnes ho mám zarámovaný. Potom mi ukazoval, kde kedysi boli ríbezle a maliny, ktoré malá Gabrielle jedla bez povolenia a dostávala za to tresty (malá rebelka). Potom mi zas ukázal, kde sa dievčatá učili a kadiaľ chodili na omšu. Boli to tie slávne schody, ktoré sú ikonické pri zmienke o architektúre jej domu La Pause na francúzkom pobreži. Mne sa podarilo tými schodmi prejsť zo strany kláštora. Bol o silný zážitok. 

 

Poprosila som ho, či by mi ukázal miesto, kde Gabrielle spávala. Bolo to v podkroví, kde nocovali všetky dievčatá, malé vpredu, väčšie v strede, dospievajúce vzadu. To bol pre mňa asi zatiaľ najsilnejší moment po jej stopách. Bolo to miesto, ktoré som nikdy nevidela na žiadnej fotografii, nikto o ňom nerozprával a cítila som, že to miesto je nedotknuté a čisté. V mojej prestave som si hneď vizualizovala podkrovie, v nej desiatky detských postelí a prísny režim. 

Toľko snov a nesplnených prianí, ale aj pekných priateľstiev a silných emócií, ktoré sa tu dennodenne muselo odohrávať. Nikdy na tento moment nezabudnem. Potom som navštívila niekoľko reštaurácií, kaviarní a hotelov, kde Gabrielle chodila. 

Povestné divadlo Théâtre des Champs-Elysées, kde sa odohrala slávne-neslávna premiéra Svätenia jari. Mala som možnosť spať v jej apartmáne v hoteli Ritz – v izbe 202. Navštívila som jej apartmán na Rue Cambon 31, sedela som na veľkej béžovej sedačke a držala ťažké kľúče od jej privátneho apartmánu s číslom 5. Bola som aj v Hollywoode, kde Gabrielle obliekala slávne herečky.

Podarilo sa Vám odhaliť veci, ktoré sa nedočítame len tak v knihách? Skúste prezradiť nejaké tajomstvá o tejto ikone.

To je ťažká otázka a mám rešpekt niečo také o sebe tvrdiť, ale asi najviac informácií a fotiek, ktoré som nikdy predtým nevidela ani sa nikde nedočítala, bolo práve v kláštore Aubazine od Vincenta. Povedal mi, že Gabrielle neskôr pravidelne chodila tajne navštevovať kláštor a finančne ho podporovala celý svoj život. Vtedy som pochopila, že síce chce vymazať svoju minulosť, ale iba pred nekompromisnou spoločnosťou, ktorá neodpúšťa pôvod.

Sama však vedela, že práve kláštor bol jej záchranou a ochranou pred neprijatím rodiny a aj vlastného otca. Prežila tam svoje dospievanie, čo je v živote človeka veľmi dôležitá časť. Bola v bezpečí, vzdelávala sa a to by pri kočovnom a lajdáckom živote jej otca bolo nemožné. Práve tam ju pripravili do života a svoju typickú prísnosť zrejme „zdedila“ po rehoľných sestrách. Gabrielle im určite mnohokrát vyrobila vrásky na čelách vďaka svojej nespútanej rebélii a vnútornej sile leva.

Ona sama raz povedala: „Aby bol človek nenahraditeľný, musí byť vždy iný.“ Vnímate ju aj Vy ako ženu mnohých tvárí?

Ja ju vnímam ako ženu, ktorá nikomu nedovolila, aby ju niekto naozaj spoznal. Bola vo vnútri taká krehká a citlivá, a vedela, že keby ukázala svoju naozajstnú tvár, bola by opäť ako malé zraniteľné dieťa.

Vnímam ju ako ženu, ktorá musela nosiť masky, lebo spoločnosť by ju neprijala takú, aká naozaj bola. Dlhé roky bojovala s aristokratickou spoločnosťou, pretože pochádzala z chudobných pomerov – bola polosirota z kláštora. Keď mala osemnásť a musela z neho odísť, bola bez postavenia, zázemia, peňazí, rodiny, priateľov či kontaktov. Stála tam sama a vôbec netušila, čo s ňou bude. Keď vidím v mojej predstave obrázok osemnásťročnej Gabrielly Chanel a obrázok dnešného impéria módneho domu Chanel, cítim uznanie a veľkú dávku pokory pred ženou, ktorá to dosiahla už počas svojho života. Jej silný odkaz pretrváva mnoho desaťročí po jej smrti.

Je niečo, v jej živote, čo Vás prekvapilo a zároveň sa Vás aj nejako vnútorne dotklo?

Môj pohľad na ňu ako osobu sa zmenil, keď som si detailnejšie naštudovala jej detstvo. Dotklo sa ma, keď som sa dočítala, že boli so sestrou samé, keď im zomrela mama a následne ich otec bezcitne zaviezol do kláštora a oddelil od bratov. Nikto z rodiny sa o polosiroty nechcel postarať.

Bola to veľmi tvrdá a ťažká doba, kde sa citlivá detská duša musela vo veľmi krátkom čase obrniť hrubým pancierom, aby vôbec prežila. Keď zistila, že otec ju oklamal a vôbec nemal snahu navštíviť ich, ani sa postarať, bola to pre ňu jedna z najväčších rán, ktorá sa nikdy nezahojila. To ju poznačilo navždy a nikdy nebola schopná prežiť prirodzený vývoj lásky. Dotklo sa ma to celé aj kvôli tomu, že sama mám deti a aj ja som bola veľmi citlivé dieťa. 

Keď som si to predstavila, bolo mi malej Gabrielly naozaj veľmi ľúto, a tým pádom som začala chápať jej veľmi prísny pohľad na svet. Pod tým ufrflaným a prísnym výrazom v tvári sa skrývala veľmi citlivá a zranená duša malého dievčatka. Zrazu som ju začala vnímať z úplne inej perspektívy.

Plánujete najnovšie nejakú cestu po stopách Gabrielle?

Určite áno! Zastavila ma pandemická situácia, ale mám plány a sny, ktoré by som rada splnila v najbližších rokoch. Kedže v jej dobe sa vôbec necestovalo ľahko do vzdialených destinácii, ísť „po stopách Coco“ nie je až také náročné.

Neprehliadnite: Tip na dovolenku v Saint-Tropez: Ak sa chystáte do Stredomoria, nevynechajte sezónny butik CHANEL

Najbližšie cesty by mali byť pravdepodobne do Deauviile, Biarritzu, Benátok, Francúzskej Riviéry a švajčiarskeho Lausanne, kde je Gabrielle Chanel pochovaná. Neskôr by som sa chcela stretnúť s ľudmi, ktorí majú podobné hobby ako ja, hľadať vo svetovo úspešnej značke Chanel jej zakladateľku Gabrielle, jej povahu, jej silu, ale aj jej neúspechy. Zatiaľ mám chuť cestovať, pýtať sa, hľadať, skúmať a ak to bude niekoho zaujímať, aj odovzdať vzácne informácie o tejto legende.

Ktorý kúsok Chanel považujete za najikonickejší?

Pre mňa je to určite Chanel Jacket – kabátik do pása a čierna kabelka Chanel 2.55 s klasickým zlatým zapínaním, ktoré si Gabrielle navrhla sama pre seba, lebo, ako ju už poznáme, nikdy nebola s ničím spokojná, až kým si to nenavrhla sama.

Poznámka Soni Michalákovej:

Túžila som sa už od roku 2016 priblížiť viac k životu módneho návrhára, aby som cez neho spoznala život, ktorý viedla samotná Gabrielle. Fascinovalo ma to napätie pri navrhovaní kolekcie, alebo pri samotnom finále, keď sa z návrhára stáva úplne iný človek s inou povahou. Živočíšna, tvorivá, kritická, vyžadujúca si promptnosť a konanie bez zbytočných urážok, keď niekto prejaví svoju emóciu.

To bol život, ktorý som nikdy nezažila, a keďže som chcela pochopiť aj zákulisie, bolo mi jasné, že by som to mala zažiť. Inak by som nepochopila širši záber celého kolotoča. Do života mi vtedy celkom prirodzene prišiel ako známy, o krátky čas ako kamarát a teraz ako drahý priateľ Boris Hanečka.

Bol to on, ktorý mi dlhé hodiny vysvetľoval a trpezlivo ukazoval, čo sa odohráva za dverami dielní, čo pre návrhára znamená krajčírka a ako funguje celý systém predtým, než sa prvý model ukáže na móle. Bola som priam šokovaná, že je toho viac vidno a cítiť pred prehliadkou, ako na samotnom móle. Touto cestou by som sa Borisovi chcela poďakovať za neskutočnú trpezlivosť a poodhalenie tajomstva, tak veľmi stráženého. Ďakujem, Boris.