Sexuálne zneužívaná a týraná vlastným otcom!

Ako mám o tom písať, aby to nevyznelo ako nejaké scény z hororového filmu? Možno to neviem. To, čo viem, je porozprávať všetko tak, ako to bolo, a dúfať, že vás presvedčím, že som si nič nevymyslela.

Prebudila som sa na tlesnutie ruky. Moja mama tľapla dlaňou na podšívku pivničných dverí nado mnou.

Tesne predtým som zacítila ľahkú, omamnú vôľu levandule. Ležala som na lúke, nado mnou sa nežne knísali lilavopurpurové kvety. Letné slnko mi bozkávalo tvár, na čistej bezoblačnej modrej oblohe krúžili obrovské biele holubice, moje ochrankyne. Bola som v bezpečí a šťastná. Takto asi chutí raj.

Niekde hore vrzli dvere. Potom ktosi zažal svetlo. Zatvorila som oči, lebo ma oslepilo prudké svetlo, ktoré preniklo čírou temnotou.

Opatrne som ich znovu otvorila. Spočiatku som bola oslepená. Za tie dni, ktoré som strávila uväznená, som si privykla na samotu, hlad a temnotu. Obrovské biele holubice – moje osamelé vtáky – boli dávno preč. Rovnako aj levanduľové polia. Celý môj nádherný, zázračný vymyslený svet sa mi rozplynul pred očami.

Čosi mi prebrnklo po nohách, niečo klzké a živočíšne. Zrejme myš. Modlila som  sa, aby to nebol potkan. Kam sa podeli moje osamelé vtáky, keď som ich potrebovala? Keď si moje oči privykli na prudké svetlo, vystúpili okolo mňa holé tehlové steny pivnice. Bolo to moje väzenie. Bola som vo väzení. Vo väzení nočnej mory môjho detstva.

Pozrela som sa na svoje polonahé telo. Pokrývali ho hnisavé červené škrabance a temné modriny. Jazvy na mojej ponižovanej, odpornej a nenávidenej bytosti. Zachvela som sa, ale nie od chladu. Bolo to od poníženia a hrôzy zo spomienok.

„Otec ti odkazuje, že už môžeš odtiaľto vyliezť.“

Tie slová prichádzali odkiaľsi zhora. Zneli unavene a napäto. Ten hlas som poznala. Bola to moja matka. Nikdy ma nevidela v takomto stave. Nikdy nezišla dolu schodmi, aby ma na vlastné oči videla nahú a zmučenú. Lebo keby ma takú videla, musela by si všetko sama pred sebou priznať. Ale ona, dnes ako inokedy, si vybrala schodnejšiu cestu, cestu vedomej ignorancie.

Posadila som sa a oprela sa boľavým chrbtom o studenú stenu. Nahmatkala som svoje žlté nohavice a košeľu, ktorá ležala rozdriapaná na kôpke vedľa mňa. Obliekla som sa a moje stuhnuté, ubolené končatiny sa pritom kŕčovito chveli. Ako dlho som tu bola tentoraz? Dva dni? Tri? Štyri?

Kto to vedel?

Ako mnohokrát predtým, aj teraz som tie stratené dni prežila vo svojom vymyslenom svete – vo svete levanduľových polí a osamelých vtákov. Tam mi bolo teplo a božsky, nežne a slobodne, tam som hľadala svoj únik z temnoty.

„Pohni sa!“ zvolala matka. „Máme návštevu!“

Vyliezla som hore, donútila som svoje ubolené nohy stúpať schod po schode. Vyšla som z vlhkej pivnice do kuchyne. Mama medzitým pripravila podnos s čajom a sušienkami.

„Uprav sa trochu!“ zavrčala.

Nezniesla pohľad na mňa. Bola som čosi špinavé, nehodné a odporné, temné tajomstvo našej rodiny spopod schodov. Cítila som sa vinná. Chcelo sa mi povedať prepáčte. Chcela som povedať matke, ako veľmi ju mám rada a že túžim po tom, aby to všetko už prestalo, že nechcem, aby sa to ešte opakovalo. To som nebola ja. Prepáčte. Bola som len malé dieťa. To bolo moje previnenie.

Matka ma však poslala do kúpeľne, aby som sa opláchla. Tam som si uviazala šatku a začesala pod ňu mastné, schlpené pramene vlasov. Potom mi matka vtisla do rúk podnos s čajovým servisom a nasmerovala ma do chodby k mužskej izbe.

Ako v omámení som urobila pár krokov k prednej izbe a zaklopala na dvere. Na kvetovaných pohovkách sedelo niekoľko mužov, ktorých som poznala. Všetci mali dlhé brady a  tradičné odevy – splývavé galabije a moslimské čiapočky. Uprostred sedel ich vodca, imám našej mešity – môj otec.

Pri pohľade naňho som sklopila oči. Bez slova som položila pred neho podnos.

„Aha, to je predsa Hannan!“ povedal jeden z mužov. „Je milé, že obsluhuje hostí. Je dobré vidieť, že nie je zdegenerovaná na anglický spôsob ako mnoho iných dievčat, ktoré poznám. Koľko má rokov – sedem?“

„Och, to ešte nie. Má práve šesť,“ odpovedal ocko.

Nežný tón v jeho hlase ma ohromil. Zdvihla som oči. Na okamih som zachytila výraz jeho očí. Nebolo v nich však nič milé. Namiesto toho boli plné hnusu a odporu.

Znovu som sklonila hlavu a potichu vyšla chrbtom von z miestnosti. Oči som mala plné sĺz, ktoré sa mi rinuli po lícach. Vedela som, že som sa ocitla niekde blízko pekla.

Z detstva  si veľa nepamätám. Moje spomienky sú sporadické a rozostrené, farebný záblesk tu a tam medzi samou temnotou a otupnou rozmazanou sivotou. Možno som tie spomienky kamsi zatlačila. Kto by mi to mohol vyčítať?

---pokračovanie vo štvrtok---

Ak vás príbeh zaujal, knihu Imámova dcéra si môžete kúpiť TU.