Prečítajte príbeh silný ako bol Púštny kvet

A vzápätí bol späť. Jednoducho zošalel. Zaťal ruku v päsť a udrel ma do hrude. A potom znovu. Druhým úderom ma zrazil na zem, ale ani potom nemal zľutovania. Bil ma znovu a znovu tam vo svojej izbe a na moje telo dopadala spŕška kopancov a úderov.

Nemohla som robiť nič iné, len to nejako vydržať. Stočila som sa do klbka, aby som sa aspoň trochu chránila. Mama bola v kuchyni a určite počula, čo sa deje. No bolo to aj tak jedno. Vedela som, že nezasiahne. Opäť som v tom bola sama, samučičká.

„Ak ešte niekedy čo len šepneš niekomu slovíčko, tak ťa zabijem!“ syčal môj otec a na tvári mal masku číreho diabla. „Zabijem ťa a bude mi to potešením. Ty tupé, tupé, tupé, prekliate naničhodné dievčisko!“

Schmatol ma za vlasy a ťahal cez kuchyňu. Otvoril dvere do pivnice a zhodil ma strmhlav zo schodov. S tupým úderom som sa zrútila ako vrece na drsnú tehlovú dlážku. Vedela som, čo nastane, a žobronila som, aby mi to nerobil. On sa však v tom okamihu na mňa vrhol a strhol mi šaty. A tam, v tej temnote, ma vyzliekol donaha, bil ma, kopal a znásilňoval.

Napokon sa so zvieracím zachrčaním na mne odbavil. Potom zliezol z môjho doudieraného tela. Ale to ešte nebol koniec. Niekde v kúte našiel starý povraz. Schmatol ma a pevne mi ho obviazal okolo členkov a zápästí. Keď ho zatiahol, pretočili sa mi ruky a nohy dozadu, takže som ležala v hrôzostrašnej polohe, zaklonená dozadu v tvare písmena U. Mala som pocit, že ruky sa mi vymknú z kĺbov. 

Nebolo to po prvý raz, čo ma môj otec zviazal. Lenže teraz som už bola tínedžerka a on mi už iba znásilňovaním nedokázal spôsobiť toľko bolesti, koľko chcel. Riešenie našiel vo zväzovaní povrazom. Mohol si byť istý, že ma to bude bolieť, a tak ma nechával v agónii celé hodiny. Tuho som si zahryzla do perí, aby som nekričala. Cítila som chuť vlastnej krvi. Nechcela som, aby videl moju bolesť.

Oči mi zaliali slzy, ale snažila som sa ich potlačiť. Prehĺtala som vzlyky. Vedela som, že čím väčšiu bolesť mi spôsobuje, tým väčšiu rozkoš pociťuje. Keď ho už mučenie unavilo, vyšiel hore po vŕzgajúcich drevených schodoch. Nasledoval krátky záblesk svetla, ktoré sa predieralo otvorenými dverami. Osvetlilo temnú pivnicu ako svetlica, no vzápätí sa dvere s rachotom zaplesli. Počula som, ako sa v zámke otočil kľúč, a potom sa rozhostilo ticho. Zostala som sama, utopená v temnote.

Prosila som osamelé vtáky, aby prišli po mňa. Náhle sa zjavil záblesk zlatého slnečného svetla a začula som trepot krídel nad hlavou. Predsa prileteli! Boli to ony, moje milované biele holubice. Prišli ma zachrániť, zobrať z tohto miesta hrôzy a hnusu a odniesť na moje čisté, jasné, vysnívané miesto pokoja – na levanduľové lúky.

Vzápätí som sa prebrala. Telo som malá plné škrabancov a modrín a prežívala som strašnú bolesť, ktorú mi spôsobovalo zviazanie. Každý kúsok tela ma bolel, ale najväčšmi zo všetkého ma boleli srdce a duša. Ocko si ako vždy dával pozor. Ani raz ma neudrel do tváre. Bil ma iba do hrude, chrbta a nôh. Pod šalvárom s kamízom si nikto nevšimne, aká som doráňaná, ani modrožlté podliatiny, ktorými mám posiatu páliacu pokožku.

Vlastne teraz nikto na istý čas neuvidí ani mňa. Otec ma zamkol na niekoľko dní, aj keď som mala byť v škole.

Mama občas zabúchala na dvere a priniesla mi niečo pod zub. Podávala mi podnos s jedlom so sklopenými očami a bez jediného slova. Len čo som chytila podnos do rúk, v tej chvíli otočila hlavu a vrátila sa k vareniu či praniu. Mama to jednoducho nechcela vedieť. Bola odhodlaná ignorovať realitu, diabla, čo sa stal z jej manžela, imáma, aj temné, nevýslovné zlo, ktoré sa vplazilo do samého srdca jej rodiny.

Kým som trpela v pivnici, dospela som k presvedčeniu, že nemám nijaké východisko. Pokúsila som sa volať o pomoc a poslali mi Omera. A potom prišlo toto. Začala som čoraz väčšmi a väčšmi premýšľať o tabletkách. Ak mám žiť ďalej, jedinou cestou je totálne mlčanie. Budem musieť prestať s chodením poza školu. Už to nemalo nijaký zmysel a bolo to nebezpečné. Ak sa to malo skončiť u toho zbastardeného sociálneho pracovníka, ktorý hneď bežal za ockom, ocitla som sa v pasci nekonečnej hrôzy.

Uvedomovala som si, že moji učitelia boli presvedčení, že robia pre mňa to najlepšie. Vďaka svojej kultúrnej citlivosti mi zavolali na pomoc niekoho z mojej vlastnej komunity. Predpokladali, že dotyčný človek mi bude lepšie rozumieť. No neuvedomili si, že ten, kto mi naozaj pomôže a nájde pre mňa útočisko, ktoré som zúfalo potrebovala, môže byť iba niekto z iného kmeňa – mimo mojej vlastnej komunity.

Nevinila som pani Zorbovú ani zástupcu riaditeľa školy. Vinný a hoden pomsty bol Omer. Keď ma pustia z tejto pekelnej pivnice, poviem pani Zorbovej, že toho človeka už nechcem nikdy vidieť. Volala som o pomoc a namiesto toho prišla zrada a temnota. Bolo načase všetko do seba zamknúť a snažiť sa prežiť. Buď to, alebo tabletky.

Asi o týždeň som sa vrátila do školy. A koho som zazrela na chodbe? Omera!

„Hannan,“ zvolal. „Mali sme sa predsa stretnúť. Čo to má znamenať? Dnes popoludní mám voľnú hodinku.“

Zavrtela som hlavou. „Nie, ďakujem.“

„Nie? Prečo nie? Ty sa nechceš ešte o tom porozprávať?“

Pozrela som sa mu do očí. „Nie, nechcem. A prečo nie? Lebo ste obyčajný bastard.“

Uvidela som šok na jeho tvári. „No, no, ja som urobil iba to, čo som považoval za správne – a ty to vieš. Nie je správne zradiť svoju komunitu...“

„Neopovážte sa ku mne viac priblížiť,“ odsekla som. „Viete čo? Ste sračka. Viete to? Totálna sračka.“

Ani som nečakala na jeho odpoveď. Otočila som sa chrbtom a šla po svojom. Pre človeka ako on bola česť komunity vždy dôležitejšia než práva jednotlivca, aj keď tým jednotlivcom bolo dieťa. A to bola najväčšia pasca našej kultúry, ktorú bieli anglickí učitelia nechápali. Mysleli si, že sú kultúrne citliví, keď ku mne zavolali ázijského sociálneho pracovníka.

V skutočnosti ma vohnali ešte väčšmi do rúk mojich mučiteľov.

--pokračovanie v stredu---

Ak vás príbeh zaujal, knihu Imámova dcéra si môžete kúpiť TU.