Si hnusná, nehodná dcéra!

Zostala som sama na pohovke, utopená v slzách. Chvíľu som sa chvela od strachu z toho, čo som urobila. Veľmi som o tom všetkom nepremýšľala. Bola to inštinktívna reakcia postaviť sa proti ockovi a prijímať jeho údery namiesto mamy. Príšerne ma bolelo celé telo, až som mala pocit, že sa vôbec nepostavím na nohy. Potom som asi zaspala alebo stratila vedomie, premožená šokom a desom z toho všetkého.

O chvíľu som sa spamätala. Bol to televízor, čo si pustili moji bratia, ktorý ma vrátil späť do reality. Nikto mi nevenoval najmenšiu pozornosť ani sa neopýtal, či som v poriadku. Naša domácnosť znovu fungovala v stave „veď sa vlastne nič nestalo“. Nikto moju prvú bitku od ocka nekomentoval a ani ja som o tom s mamou nikdy nehovorila.

To, čo som spravila, bolo porušenie nepísaných pravidiel fungovania našej domácnosti – že si nikto nebude všímať ockovo násilné správanie voči mame a v nijakom prípade  sa mu nepostaví na odpor. Ja som mala vtedy iba päť rokov a sama som nevedela, či sa znovu vzopriem ockovi. Správanie akoby sa nič nestalo bol asi jediný spôsob, ako žiť ďalej. Ale to „nič sa nestalo“ znamenalo vlastne dovoliť ockovi, aby mamu bil. A s tým som sa nemohla zmieriť.

V skutočnosti sa ono „nič sa nestalo“ už zmenilo. Už sa to nikdy nevrátilo späť.   Môj inštinktívny akt odporu všetko navždy zmenil. Od toho okamihu sa ocko namiesto bitia mamy za zlú stravu rozhodol mlátiť mňa. Ak nebolo poriadne poupratované, dostala som bitku. Stala som sa objektom jeho agresie.

Spočiatku ma bil tak raz do mesiaca. Ale potom sa to stupňovalo. Bolo to horšie aj preto, že mama sa do toho nemiešala. Jednoducho sa jej uľavilo, že ocko bil niekoho iného. Vždy, keď ma otec bil, tváril sa, akoby sa nič nedialo. A bol to práve matkin nezáujem a jej ľahostajnosť, čo mi skutočne zlomili srdce.

Pri každej bitke ma ocko urážal aj slovne: „Si sprostá, lenivá a neschopná! Si hnusná, nehodná dcéra!“

Nemalo zmysel nejako reagovať, pretože každý v rodine by sa tváril, že nepočuje môj plač, a nikto by mi neprišiel na pomoc. Po tej prvej bitke som už nikdy nekričala a každú spŕšku jeho úderov som znášala bez jediného slova.

Bol to čas mojej osamelosti. Nikto ma nebránil. Jediný spôsob, ako sa vyrovnať s bitkou, bolo utiecť do iného sveta – do sveta vlastnej fantázie. Predstavovala som si, že volám osamelým vtákom, mojim zázračným neexistujúcom záchrancom, aby mi prišli na pomoc. Postavili sa mi po oboch bokoch so svojimi mäkkým bielymi krídlami, ich prostým mávnutím sme sa vzniesli do povetria a ja som sa kŕčovito pridŕžala ich hebkého peria.

Osamelé vtáky boli obrovské biele holubice, ktoré ma prišli na zem zachrániť z neba. Pozerali sa na mňa svojimi múdrymi sivými očami a sladko mi hrkútali do ucha. „Hrkúúú...“ Bolo to v ich jazyku, ale ja som mala dar porozumieť im. „Poď hore... poď hore...“ nabádali ma. Odletíme s tebou preč. Naklonili sa, aby som sa im mohla po nohách vyštverať na chrbát.

Osamelé vtáky ma zaviedli na nádhernú lúku, ktorá sa kúpala v slnečných lúčoch. Vlnilo sa tam more fialových kvetov. Keď sme zosadli medzi ne, privítala ma nádherná vôňa levandule. Osamelé vtáky ma zosadili na levanduľových lúkach, kde vládli pokoj, mier a bezpečie. Tam som mohla šantiť, smiať sa a hrať, byť šťastná a slobodná. Biele holubice ma pritom strážili ako pozorní, milujúci rodičia, akých som nikdy nemala. Hrala som sa sama na tých lúkach a bola som šťastná, že som sama. Že tam nie je nijaká ľudská bytosť, ktorá by ma trápila a ubližovala mi.

Pri každej ockovej bitke som sa utiekala do toho iného sveta. Takým spôsobom som sa izolovala od všetkého. Po jednej bitke sa raz moje telo uzavrelo a ja som zaspala, stratená v snoch o osamelom raji. Samozrejme, taký raj nemohol trvať večne. Tak či onak som sa musela neskôr pozviechať do skutočného sveta. V takých chvíľach mi moja slzami zmáčaná tvár a ubolené telo pripomenuli, čo sa stalo, a znovu ma zaplavila bolesť a hrôza.

Postupom času sa bitka stávala ockovou normou. Pri každom údere som si  pomyslela: Zase sa to začína. Ako dlho to bude trvať tentoraz? Mala som modriny po celom tele, ale nikto v rodine si to nevšímal. Okrem toho som ich pred bratmi vždy skrývala pod oblečením.

 Raz či dvakrát, keď sme sa v škole prezliekali na telocvik, sa ma Jane  spýtala, od čoho mám toľké modriny. Povedala som jej, že som spadla zo schodov. Bolo mi trápne a cítila som sa zahanbená. No nechcela som, aby ma moja najlepšia kamarátka považovala za šibnutú a začala sa ma strániť. Už aj tak som bola dosť osamelá. Nemohla som si dovoliť stratiť kamarátku Jane.

Doma o tom nikto nehovoril. Mama to nechala voľne plynúť, pretože to znamenalo, že keď ocko bije mňa, nebije ju. Ale v našej kultúre by s tým aj tak nič neurobila. Dotklo by sa to totiž celej komunity. Ocko bol jej imám, jej ctihodný pastier. Uveril by mame niekto, keby tvrdila, že imám bije svoju päťročnú dcéru? Aj keby áno, výsledok by bol, že mama robí hanbu vlastnej rodine, ak nie celej komunite.

V našej kultúre by sa mama poľahky mohla stať vinnou za to, že sa postavila ockovi na odpor, keď ma bil. A to by bola hanba. Vo všeobecnosti sa považovalo za lepšie, ak žena mlčky trpela, než aby uvrhla do hanby celú komunitu. A hanbe sa bolo treba vyhnúť za každú cenu. Všetko – aj týranie dieťaťa – bolo menej než hanba. A pre moju mamu bola česť rodiny dôležitejšia ako šťastie a pohoda jej dcéry.

Spočiatku ma ocko bil za veci, ktoré som podľa jeho pomätených predstáv urobila nesprávne. Zvyčajne šlo o jedlo alebo o upratovanie. Čoskoro ma však začal biť len tak z pasie. Bil ma bez nejakého zvláštneho dôvodu a bez najmenšieho varovania. Ale to horšie ešte len malo prísť. Netrvalo dlho a obyčajná bitka prestala môjho ocka uspokojovať.

V jeho mysli sa zrodili oveľa horšie zverstvá, ktorými zamýšľal trápiť svoju päťročnú dcéru.

--pokračovanie v sobotu---

Ak vás príbeh zaujal, knihu Imámova dcéra si môžete kúpiť TU.