Príbeh: Chcel som sa zabiť. Dnes si užívam života

Strednú školu som nedokončil, no napriek tomu sa mi podarilo nájsť celkom slušné zamestnanie. Pôsobil som ako výrobný majster a mal na zodpovednosť čisto ženský kolektív. Občas na zbláznenie, no inak sa mi v práci veľmi páčilo. Bohužiaľ, nevyhol sa mi ťažký pracovný úraz s trvalými následkami. Stratil som zrak v ľavom oku a skončil doma na invalidnom dôchodku. Onedlho nám s manželkou umrela dcérka, nasledoval rozvod, až som napokon zostal žiť celkom sám len s príležitostnými známosťami. 

 

Možno z celkového stresu a nepohody ma pred časom postihla mozgová príhoda. Počas pobytu na neurologickom oddelení som sa bol zopár ráz pozrieť za známym v liečebni dlhodobo chorých. Tento pohľad ma zakaždým dostal. Videl som, ako sa tam starajú o nemohúcich, starých ľudí a dostal neopísateľný strach.

 

Nasledovali nočné mory a presvedčenie, že sa raz ocitnem v podobnej situácii. To ma privádzalo do zúfalstva. Nespával som, zažíval stavy úzkosti, veľa času som strávil vysedávaním v kresle v spoločnosti tých najčernejších myšlienok. Nakoniec ma to dostalo. Cítil som sa absolútne zbytočný, bez konkrétneho cieľa a viery v svetlejšiu budúcnosť. Behom niekoľkých minút vznikol pomerne dlhý list na rozlúčku, kde som odôvodnil príčiny svojho konania. Pripravil som všetko potrebné na podrezanie žíl, prehltol zopár utlmujúcich liekov a „išiel na to“. 

 

Depresie trvali dlhší čas a môj brat – jednovaječné dvojča Michal, zrejme vycítil, čo sa chystám spáchať. O dvojičkách sa tvrdí, že sú navždy späté neviditeľným putom a vedia vycítiť súrodencove ako radostné, tak i smutné chvíľky. Môjho brata zrejme zburcovala intuícia a dá sa povedať, že ma zachránil v hodine dvanástej. 

 

Dostal som od neho riadne cez hubu a ihneď na druhý deň ráno ma odviedol k obvodnej lekárke. Tá má celkom pochopiteľne nasmerovala na psychiatriu. Vypočul som si množstvo životných príbehov a s pomocou psychoterapie i liekov sa postupne dostával do „normálu“.

 

Po zhruba mesačnom liečení ma pustili domov. Dnes sa cítim ako iný človek. Lieky budem brať asi do konca života, no nevadí mi to. V stave, v akom som prežíval niekoľko posledných rokov, sa už nikdy viac nechcem ocitnúť. Kúpil som si psa, začal športovať a až na dôchodku si začínam konečne užívať.

 

V živote ma postretlo množstvo ťažkých chvíľ, no koho nie? Nechcel som sa sťažovať a ani chváliť, ako mi je teraz dobre. Rozpisovať sa o ťažkom živote s depresiou nebolo mojim cieľom. Práve naopak. Všetkých ľudí, ktorých trápi podobný osud, prosím, aby sa nebáli a vyhľadali pomoc odborníka. Ja som živým príkladom toho, že dokážu zázraky. Chce to len spoluprácu a aspoň trošku vlastnej vôle.