Do roku 1989 sme slovo banka poznali len z hodín chémie

Slovenský národný korpus je elektronická databáza, v ktorej sú slovenské texty z rôznych žánrov, regiónov a oblastí. Slúžia ako zdroj poznatkov o slovenčine a jej reálnom používaní. Mária Šimková hovorí o skúsenostiach, ktoré nadobudla pri práci s týmto materiálom.

Zaoberáte sa skúmaním slovenského jazyka - mení sa zrýchľovaním tempa života aj tempo jazyka?
Prirodzený jazyk nie je izolovaný niekde v laboratórnom vákuu, ale hýbe a vyvíja sa spolu so svojimi nositeľmi. Zrýchlenie sme mohli v nedávnych rokoch zaregistrovať napríklad v reči moderátorov a redaktorov neverejnoprávnych rozhlasových a televíznych staníc, ktorí sa snažili prispôsobiť mladej generácii alebo trendom z iných krajín. Celkovo sa však dynamika jazyka na konci minulého a začiatku tohto storočia naozaj zrýchlila. Na Slovensku sme to pocítili najmä po roku 1989, keď k nám začali doslova prúdiť z rôznych oblastí (ekonomika, financie, technika, šport) nové reálie a s nimi nové pomenovania. A vracali sa aj staré slová, napríklad vo sfére štátnej administratívy (župa, starosta a podobne). Súčasne sa trochu modifikovali významy niektorých slov alebo sa do používania dostali aj iné ich významy. Len taká perlička: niekoľko desaťročí pred rokom 1989 bola v našej krajine všeobecnou bankovou inštitúciou sporiteľňa a slovo banka sme poznali iba z chemických pokusov. Dnes, naopak, pomaly nevieme, v čom sa robia chemické pokusy, ale banky máme vo väčších mestách na každom rohu. S narastaním výmeny informácií prostredníctvom rôznych médií a sietí sa nevyhnutne naďalej veľmi dynamicky objavujú aj nové potrebné pomenovania, pod vplyvom cudzích jazykov a iného (v značnom rozsahu počítačového) spôsobu komunikácie sa trochu mení aj spôsob štylizovania písomných prejavov či rečového prehovoru.

Akú funkciu plnia v jazyku archaizmy? Sú brzdou alebo "intelektuálnou ozdobou" reči? A čo novotvary? Pribúdajú, alebo sa preberajú cudzie slová?
Archaizmy nikdy neboli brzdou rozvoja jazyka, hoci ich miesto v jazyku je iste iné ako povedzme miesto neologizmov. Niektoré funkcie však majú spoločné: pomenúvajú reálie (archaizmy staré, v ďalšom čase nepoužívané, neologizmy nové, doteraz nepoznané). A, áno, môžu ozvláštňovať výpoveď, pričom nemusí ísť vždy o "intelektuálnu ozdobu" reči. Viacerí veriaci napríklad považujú istú archaickosť biblických a iných náboženských textov za súčasť istej výnimočnosti komunikácie v duchovnej sfére. Dnes pri archaizmoch takisto pozorujeme zrýchlenie dynamiky jazyka: kedysi bolo archaické to, čo bolo staré niekoľko storočí, v súčasnosti sú starými pomenovania, ktoré boli súčasťou bežnej, aktívnej slovnej zásoby pred niekoľkými desaťročiami či dokonca pred pár rokmi, napríklad písací stroj, gramofón, platňa.

Ako pracujú s jazykom súčasní spisovatelia? Čo prezrádzajú ich texty?
Tak ako celkovo v literatúre aj v jazyku autorov súčasnej literatúry cítiť tvorivosť, snahu o experimentovanie. Je tu celá škála mladých autorov a ich jazyk, pochopiteľne, odráža ich spoločenské zázemie a skúsenosť. Niekedy, žiaľ, vidíme vo výslednej podobe knihy aj nedostatok času či pozornosti vydavateľa voči jazykovej korektnosti a úprave textu, osobitne to platí pre preklady. Ani komercii neprospeje, ak preklad lákavého titulu vyjde síce v krátkom časovom odstupe od vydania originálu, ale v hroznom, narýchlo urobenom preklade, v ktorom sú evidentné prekladateľské lapsusy a na jazykovú korektúru (v mnohých prípadoch až danie zrozumiteľnej podoby danému textu) neostal čas ani peniaze. Čitatelia si dnes majú z čoho vybrať, sami často dobre ovládajú cudzie jazyky a po zlých prekladoch naozaj nemajú dôvod siahať.

Čo dnes tvorí jadro materinskej reči? Je to niečo iné, ako to bolo o takomto čase v minulom storočí?
Jadro nášho jazyka je pevné nejedno storočie. Všeobecné pomenovania typu otec, matka, hlava, ruka, oko, dom, žiť, jesť tu máme z praslovanského základu a patria k jazykovým univerzáliám – nájdeme ich prakticky vo všetkých jazykoch. Samozrejme, sú slová, ktoré boli v našom jazyku v minulom storočí viac frekventované v súvislosti s vtedajším spôsobom života (napríklad pomenovania poľnohospodárskych a remeselníckych nástrojov a produktov, vojenských hodností bývalých armád, zbraní) a ktorých miesto v súčasnosti prevzali pomenovania nových výrobných procesov, zbraňových systémov alebo počítačové termíny. Ako sme spomínali, súvisí to s vývojom spoločnosti a jeho odrazom v jazyku. Kým kedysi slovo strana označovalo predovšetkým svetovú stranu a bolo frekventované v súvise s potrebou dobrej orientácie v prírode, neskôr pribudli strany v knihách a zošitoch, dnes má toto slovo najvyššiu frekvenciu v súvislosti s politikou.

Čo dnes najviac przní slovenčinu? Obviňované sú najmä médiá, oprávnene?
V celej spoločnosti v rôznych oblastiach evidujeme dosť výrazné zmeny vo vzťahu k tradičným hodnotám, uprednostňuje sa materiálno, marketingová a finančná úspešnosť, voľné partnerstvá... Uvoľnenie atmosféry po otvorení hraníc prinieslo so sebou aj iné uvoľnenia, v niektorých prípadoch až zvrátenosti a iné extrémy. Ani jazyk sa tomu nevyhol. Na jednej strane vieme, že ho nemôžeme zakonzervovať do podoby 19.¤storočia, nemôžeme chcieť, aby jazykový systém zastal vo svojom vývoji, pretože by sa z neho stal (možno aj pomerne rýchlo) mŕtvy jazyk. Na druhej strane ide o veľmi cennú tradičnú hodnotu, na ktorú sme nadviazaní individuálne a aj ako národ a v tejto súvislosti aj patrične citliví. A ak sa zmeny v jazyku dejú prirýchlo, nestačíme si na ne zvyknúť, spracovať ich a prijať, ale kriticky reagujeme. Ani pre mladý organizmus v puberte nie je zdravé, ak prirýchlo narastie, nehovoriac o tom, že to ovplyvní situáciu v celej rodine a rodičia sa sťažujú, že musia každú chvíľu investovať do nákupov oblečenia. Zrejme sme naozaj svedkami rýchlych a viacerých zmien vo vzťahu k jazyku a v jeho používaní, čo sa v súčasnosti najviac odráža i reflektuje v publicistickej tvorbe a v médiách. Pritom publicistika už neplní výchovnú funkciu v takom rozsahu, ako to bolo v (ešte v nedávnej) minulosti, ale predovšetkým funkciu prenosu informácií, hoci svojich čitateľov či poslucháčov vždy ovplyvňuje i z jazykového hľadiska. V rýchlom tempe života sa zvyšuje aj množstvo chýb, nepozorností, ku ktorým treba zaujať jednoznačný postoj, pridávajú sa k tomu aj potrebné zmeny a naraz to celé prekročí istú mieru únosnosti. Používanie jazyka sa mení v celej spoločnosti, médiá sú toho "len" obrazom, ale zároveň vďačným objektom na pranierovanie. A zároveň je možno takáto kritika prejavom vnútornej vzbury proti príliš rýchlemu tempu celého spoločenského vývoja.

Text: Helena Dvořáková pre Pravda magazín
Foto: archív Márie Šimkovej