Rozhovor s uznávanou psychologičkou Martou Zaťkovou: Sledovať neustále nárast prípadov koronavírusu nemá význam

Momentálne sa nachádzame v situácii, v ktorej nám je odoprený fyzický kontakt s inými osobami. Je táto situácia pre človeka úplne nová, na ktorú si musí zvykať alebo prirodzenejšia, než si myslíme?

My ľudia sme tvory sociálne a spoločenské. Odporučená sociálna izolácia, aká je v súčasnosti, je niečo nové s čím nemáme predchádzajúce skúsenosti a preto je odvážne formulovať, že táto situácia je pre nás prirodzená, skôr naopak. Život prebieha často v spoločnosti iných ľudí, keď niečo pekné prežívame, chceme to osláviť s pomerne väčším množstvom ľudí, pozývame si kamarátov, blízkych aj vzdialených príbuzných. 

Ako sa teda približne dá zvykať na izoláciu? 

Keby sme obdobu tejto situácie z minulosti poznali, dokázali by sme vychádzať z predchádzajúcej skúsenosti našich predkov (starých rodičov) a možno by sme mali aspoň nejaké informácie o tom, že vtedy to bolo tak a tak a pomohlo nám to a to. Minulá, prechádzajúca skúsenosť a jej pozitívne zvládnutie má na nás vždy ochranný vplyv. Zároveň nám dáva informáciu o pozitívnom výsledku a  o cieli, ktorý smeruje k tomu, že keď sme to už raz v minulosti zvládli, zvládneme to aj teraz. Akutálna situácia je pre nás však nepoznaná a skrýva v sebe riziko existenčnej úzkosti. Často vo svojich psychoterapeutických rozhovoroch počúvam, aké to bude, keď ochorie niekto z môjho okolia, čo budeme robiť... 

V súčasnej situácii sme nemali priestor na zvykanie, jednoducho a z môjho pohľadu ochranne pre nás všetkých, našich rodičov a starých rodičov, sme do toho vhupli a teraz na nás číhajú všetky negatívne, ale aj pozitívne účinky karantény. Pozitívne napríklad vnímam, že súčasný život a pokrok v technike nám umožňuje bez toho, aby sme boli spolu v osobnom kontakte, hovoriť. Dokážeme sa pri hovorení dokonca aj vidieť. Môžeme hovoriť s niekým, kto je úplne mimo Slovenska, dokážeme si zabezpečiť veľa z hľadiska osobného komfortu, čo by napríklad pred 50-timi rokmi nebolo možné. 

Prečítajte si aj: Ľudia boli kedysi oveľa šťastnejší a spokojnejší: Držali sa totiž tejto zásady, z ktorej neupúšťali

Väčšina z nás pracuje z domu, no nedá sa povedať, že by home office pomáhal ľuďom zvyšovať produktivitu - a to aj napriek tomu, že sa nachádzajú v známom prostredí, v ktorom sa cítia dobre. Ako by náš home office teda mal vyzerať?

Home office je niečo, čo nás momentálne chráni. Na druhej strane naše bydliská často nie sú pripravené na takúto možnosť. Veľa z nás navrhovalo svoje domovy na bývanie a nie primárne na prácu - preto je náročné pracovať z domáceho prostredia. Ako by mal home office vyzerať? Mali by sme sa pokúsiť rešpektovať pracovný čas a rituály spojené s prácou. Je často veľmi pohodlné pracovať v pyžame, ale to nám do dňa štruktúru nedáva. Práca dáva nášmu životu isté orámcovanie dňa, často dáva nášmu dňu štruktúru a napomáha aj pocitu užitočnosti a vyplnenia dňa. Preto je dobré mať priestor, kde práca prebieha, čas v ktorom prebieha a aj pauzu na zabezpečenie bežných potrieb, akými sú desiata, káva, obed. Vhodné je mať priestor vyhradený pre prácu a ak je to čo i len trochu možné, vyhnúť sa treba priestorom ako napr. spálňa.

Mnohým ľuďom je doma príliš dlho a chytajú z toho pocity paniky a depresie. Čo v týchto prípadoch treba robiť? Ako ostatným členom prípadnými zmenami nálad neublížiť?

Veľmi ochranne na nás vplýva každodenná štruktúra. Pomer dôležitých činností, ktorých potenciál je chrániť nás, by mal smerovať k tomu, aby bol v každom dni priestor na prácu (home office, ale aj varenie či práce v domácnosti), priestor pre fyzickú aktivitu, priestor pre komunikáciu s významnými ľuďmi v našom živote, priestor pre niečo, čo je pre nás vášňou, priestor pre nás samotných. Žiadna self-care rutina totiž nie je na škodu a žiadne zameranie na fyzické zdravie (napr. zdravá strava) nie je zahodená investícia.  Ak dodržíme následovné zásady, dobre sa postaráme sami o seba, je tam menšia perspektíva, že by sme svojou nespokojnosťou ublížili druhým. Keby sme predsa mali ten pocit, užitočné je postarať sa o svoj komfort a zaviesť do svojho dňa aktivitu, ktorá spôsobuje radosť.

Ako ovplyvňuje našu izoláciu neustále pozorovanie stúpajúcich čísel, ktoré predstavujú ľudí, ktorí ochoreli na koronavírus? Máme si to vlastne pozerať?

Sledovanie toho, čo sa deje, v nás môže vyvolať anticipačnú úzkosť, teda úzkosť z toho, čo príde. Navyše, nikto z nás nevie, ako to u nás bude. Budeme kopírovať trend Talianska a Španielska? Bude to u nás iné? Máme informácie o vrcholoch, ktoré sa na základe denných simulácií posúvajú v čase. To, čo je nevyhnutné vedieť, je čo robiť v prípade ohrozenia, ako sa správať, ako chrániť seba a druhých. Vedieť, že máme byť v izolácii. Všetky ďalšie informácie pre nás už nemajú taký význam, lebo ich nevieme ovplyvniť. To, čo má význam, je akutálne to, čo mám vo svojich rukách. S čím dokážem pracovať, čo ma môže chrániť. Počty nakazených a ich sledovanie, ziaľ nepomáha.

Mohlo by vás zaujímať: Neseďte len tak nečinne! Online kurzy, ktoré vám pomôžu rozvíjať sa aj z pohodlia domova

S touto situáciou sa nevedia poriadne vysporiadať ani niektorí dospelí... čo však povedať deťom? Ako im vysvetliť, čo sa deje a to, že sú tak dlho doma?

Je dobré s deťmi hovoriť, vysvetliť im detskou rečou ochranné opatrenia a dať ich dňu štruktúru, kde je priestor na učenie, hru, prácu - podieľanie sa na domácich prácach a bežných detských povinnostiach.

Náš život sa na rozdiel od ekonomiky nezastavil, on sa viac presídlil do mikropriestoru našich domácností, ktoré sme niekedy vnímali ako priestor na pohodu, prespávanie a oddych. Teraz v ňom musíme vyskladať celý život tak, aby sme nezabudli mať radosť - avšak z bežných obyčajných činností, ktoré máme v rukách my sami. Nie naša spoločnosť, nie ľudia okolo nás, ale my. Svojimi vlastnými rukami, svojou kreativitou, občyajným zmyslom pre humor. To všetko je aj v sociálnom priestore, ale teraz je to v mikropriestore našich domácností pre našu bezpečnosť.

Akú rolu v tejto oblásti zohrávajú sociálne siete? Dokážu nám počas tejto izolácie pomôcť, alebo skôr uškodiť?

Aktuálne nám viac pomáhajú. Dávajú nám priestor sociálneho kontaktovania sa, keď bežný medziľudský kontakt je menej bezpečný a v dobe šírenia koronavírusu rizikový. Neverím tomu, že by som to niekedy povedala, ale sociálne siete nám aktuálne v primeranej dobe pomáhajú sa sociálne kontaktovať, nahrádzať bežný sociálny kontakt a podobne. Máme to v rukách, tak si to nepokazme a snažme sa o to, aby v tejto chvíli sociálne siete nahradili ľudský kontakt. Nie preto, aby sme sa sociálne izolovali, ale aby sme sa chránili a sledovali našich blízkych, komunikovali s nimi, podporovali sa do doby, pokiaľ to bude opäť možné kontaktne, interpersonálne a obohacujúco ľudsky.

Je možné, že po tomto období bude návrat do ''normálneho sveta'' ťažší? Ako to na nás bude pôsobiť a ako to po izolácii bude vyzerať?

Už dnes vieme povedať, že slovo dovidenia aktuálne naberá na svojom lingvistickom význame v tom, že keď sa budeme vidieť, mohlo by byť už lepšie, v sociálnom bezprostrednom kontakte bezpečnejšie. Stretávam sa s tým, že spoločnosť výrazne chýba hlavne teenagerom, ktorí sa do školy tešia. Tým z nás, ktorí sú výrazne extravertovaní a potrebujú k svojej pohode aj druhých ľudí, tak tí sa na návrat tešia. Na druhej strane sú tu aj takí, ktorí sa snažia si aktuálne v situácii bezpečnostnej sociálnej izolácie oddýchnuť od sociálneho tlaku, preľudnenia a výrazných sociálnych požiadaviek pracovného a širšieho sociálneho sveta. 

Návrat bude a myslím si, že aj by mal byť pozvoľný, postupný a hlavne bezpečný. Dôležité je si uvedomiť, že ho máme každý jeden vo svojich rukách. A možno je táto nami nepoznaná sociálna izolácia užitočným priestorom a experimentom pre to, aby sme zvážili, ako to teda chceme. Každý jeden z nás aj z perspektívy práce (Koľko chceme pracovať, aby sme nezabudli žiť, ale mali z čoho žiť? Ako chceme pracovať a ako žiť?), trávenia rodinného života (Kto je moja rodina a ako si predstavujem v nej žiť? Kto do nej patrí?), kontaktov s kamarátmi a známymi (Kto je kamarát a kto len známy?) a aj sami v sebe a pre seba (Čo je to čas pre seba? Poznám ho, resp. poznám to? Mám s tým skúsenosť? Čo mi to môže aktuálne priniesť a aký mi to dáva zmysel?).