Rozhovor s Mony Sakman: Boli časy, kedy som sa musela obracať, rozhodnutie stať sa tanečníčkou však neľutujem
30-ročná tanečníčka je pre Slovákov známa z rôznych televíznych programov, muzikálov, ale aj sociálnych sietí, kde ju sleduje už takmer 20-tisíc ľudí. Kto je však v skutočnosti krásna bruneta, ktorá sa hýbe ako bohyňa?
Mony sa tancu profesionálne venuje už od svojich 10 rokov
Predstavme si situáciu; sme niekde v zahraničí, stretnete sa s niekým cudzím a prídu tie klasické otázky - ako sa voláte, čo robíte? Kto ste?
V skratke - volám sa Monika, som mamina a profesionálna tanečnica z dievčenskej tanečnej skupiny Ladylicious. Milujem svoju rodinu, prírodu, tanec, hudbu, dobré filmy, jedlo a cestovanie. Jednoducho taká obyčajná dievčina, ktorá sa teší zo života.
Práve ten tanec ma zaujíma - kedy vás očaril?
Moja mamka tvrdí, že sa to začalo už v brušku, bola som veľmi živé dieťa.Tancovala som vždy a všade, kde hrala hudba, no na začiatku tomu nikto nedával takú pozornosť. Vekom som však tomu prichádzala čoraz viac na chuť a už vtedy som vedela, že ma to napĺňa, robí šťastnou a možno niečím aj výnimočnou. Pamätáte si, keď ešte neexistoval Youtube a tieto technologické vymoženosti? Museli ste čakať pol dňa pri rádiu, telke a čakať na svoju obľúbenú pesničku... tak to som bola tiež ja. Milovala som sledovať všetkých interpretov, to, ako sa tvária a hýbu. Bola som zhypnotizovaný a všetko som načítavala, no na tanečnú školu som si musela počkať - a to aj napriek obrovskej túžbe po tanci a vystupovaní pred ľuďmi. Bolo to totiž náročné pre mojich rodičov - nielen po finančnej stránke, ale aj časovej, nakoľko mám ešte dvoch starších súrodencov.
Prečítajte si: Nina je profesionálnou baletkou: Zatiaľ čo iní osem hodín denne pracujú, ja osem hodín denne trénujem
Predpokladám, že sa vám to však nakoniec podarilo...
Pochádzam z malebnej dedinky Mankovce, presne takej, kde máte kostol, krčmu a škôlku - to všetko na metri štvorcovom. A samozrejme, kde chodia autobusy každé dve hodiny. Čakala som na svoj prestup na školu do Zlatých Moraviec. Poznala som tam tanečné Jumbo, na ktorého vystúpenia som sa chodila pozerať. Boli to nadčasoví tanečníci a ja som k nim chcela patriť. Keď prišiel môj čas, v tom čase som mala 10 rokov, mamka ma tam zobrala na konkurz. Bola tam Jitka Kerešová, naša milovaná vedúca no po nej som bola druhá najstaršia - všetky deti mali vekový priemer 6 rokov. Pustila nám všetkým skladbu Idú mravčeky po lese a mali sme ukázať, čo v nás je. Prešla som a Jitka ma hneď zaradila medzi starších a pokročilých tanečníkov.
Od toho momentu sa mi zmenil život a zároveň začal môj boj - zapadnúť do kolektívu, dobehnúť zameškaná a zároveň byť lepšou. Tvrdo som na sebe pracovala a dokonca aj pár nocí preplakala. Na ničom inom mi nezáležalo, tak veľmi som to chcela! Odovzdala som sa tomu natoľko, že som tancu zasvätila môj život a oslavujem ho tancom každý deň.
Nekrylo sa vám to s inými povinnosťami? Ako tínedžerka ste predsa ešte študovali.
Som tímová hráčka. No keď som chcela tancovať, musela som sa učiť. Školské povinnosti boli prvoradé. Tak znela dohoda s mojimi rodičmi a nezostávalo mi nič iné, iba to stíhať. Na strednej škole som mala individuálny študijný plán kvôli muzikálu Príbeh ulice, veľa som totiž cestovala do Bratislavy. Bolo to náročné, ale s odretými ušami som to zvládla. Všetko sa dá, keď sa chce.
Ak sa nemýlim, tanec ste uprednostnili aj pred vysokou školou...
Po maturite som sa hneď presťahovala do Bratislavy a prevzala zodpovednosť za svoj život. Platila som nájom, kupovala som si jedlo, platila účty... pri tancovaní neveiete, či bude práca každý víkend alebo každý mesiac. Musela som sa začať obracať. Boli časy, kedy bolo eventov veľa, niekedy menej, niekedy žiadne. Neskôr som dostala od Miňa a Jitky ponuku posunúť sa ďalej - začala som učiť deti v Jumbe, presne tam, kde som tanečne vyrástla.
Moji rodičia mi vždy pomáhali a podporovali ma napriek tomu, že si mysleli, že to bude len nejaká chvíľková záležitosť. Samozrejme, výčitky kvôli škole boli. Presviedčala som naivne ich, ale aj seba, že na vysokú školu môžem ísť o rok, dva, tri...alebo aj nikdy.
Ako ste to zvládali? Ja by som zrejme mala stres a pochybnosti...
Presne. Ako to tak býva - raz ste na dne, rozmýšľate, či je toto správna cesta, či to bolo zodpovedná, čo s vami bude... a potom výjde slnko. A tak zrazu prišli ponuky, televízne projekty, ďalšie muzikály. Vznikla naša skupina Ladylicious, ale aj ďalšie impulzy, ktoré mi ukázali ako žiť spokojne a bez obáv. Nebol už čas myslieť na školu - tento život je naozaj horská dráha. Tanec mi priniesol do života naozajstné priateľstvá, ktoré pretrvávajú do dnešného dňa a viem, že budú trvať navždy, nakrajšie zážitky, neopísateľné chvíle... druhý domov.
Keď sme inak pri tej horskej dráhe - ako vnímate situáciu umelcov teraz, cez koronavírus a samotnú chorobu?
Momentálne som doma a tancujem okolo syna Ramonka a mamičkovských povinností. Inak, neviem kto nazval materskú dovolenku dovolenkou, no dovolenka to rozhodne nie je. Koronavírus? Chudáci umelci. Ak by som nebola na materskej, nemám dať čo do úst a už som v mínuse. Samozrejme mám predtým rešpekt - treba si dávať pozor na hygienu, nosiť rúška, nezgrupovať sa. Myslím si však, že máme aj väčšie a iné problémy - napríklad taká klíma. Tam nám vakcína nepomôže...
Mnoho ľudí má aj kvôli tejto situácii predsudky voči umelcom, zrejme aj vy ste si rôzne poznámky ohľadom práce, čím sa živíte, všimli.
Kto vlastne umelci sú? Ako nás vnímajú ostatní? Čo vlastne robia? To sú presne tie otázky, ktoré sa ľudia pýtajú. Umelci sú v prvom rade kreatívni ľudia. Niekomu sa môže zdať, že sú slúbodní, a že ich práca nie je namáhavá. Nie, nie je to tak. Umelci tvrdo pracujú tak, ako ostatní. Ibaže ich náradím sú emócie, ktorú chcú vyvolať aj v ostatných ľuďoch. Chcú zanechať odkaz, dávať hádanky a hľadať odpovede. Chcú emócie zdieľať. Umelci rozosmejú, rozplačú, rozprávajú sa, vypočujú, dávajú nám priestor zamýšľať sa... bohužiaľ, nie každý deň nás kopne múza. Niekedy to trvá večnosť, kým je umelec so svojím dielom spokojný. Nie je to jednoduché. Nemáme pravidlá na papieri. Žijeme podľa seba - to áno, ale kto tvrdí, že to je jednoduché?
Neprehliadnite: Predvádzala pre svetové značky, objavuje sa aj na filmových plátnach. Slovenka Lucia žije v Amerike rozprávkovým životom
Ako ste zvládali tieto reči? Určite vás sprevádzali aj pri budovaní svojej kariéry...
Jednoducho som si išla za svojím, srdce mi hovorilo len jedno. Vedela som, čo všetko som pre tanec urobila, čo tanec urobil pre mňa. Byť profesionálnou tanečnou neznamená len vedieť tancovať, mať oblečené pekné kostýmy, mať vymaľované tváre... je to životný štýl, obrovský drina, disciplína, pokora, vytrvalosť a trpezlivosť zároveň. Ak to chces robiť ,musíš to milovať a niečo preto aj obetovať.no a potom si kupiš svoje prvé značkove tenisky...na ten pocit napríklad nikdy nezabudnem.
Ten, kto si to nezažil, na to má iný uhol pohľadu. Takže - I don't care. Nemám rada povahy ľudí, ktorí súdia životy iných, alebo ich porovnávajú. Každý si svoje šťastie tvorí sám. Nepoučuj! Viac počúvaj.
