Ukrajinská učiteľka slovenčiny: 24. februára sa mi zrútil svet, mojou povinnosťou je teraz naučiť deti jazyk

Pochádzate z Ľvova a pracujete ako učiteľka slovenčiny. Predpokladám, že pred tou veľkou tragédiou, ktorá zasiahla nielen Ukrajinu, ale celý svet, ste žili presne tak ako my všetci. Ako vyzeral váš život ešte 10 dní dozadu? 

Pred 10 dňami som bola klasická vorkoholička, ktorá od rána do večera pracuje. Každý deň som mala vyučovacie hodiny so žiakmi, vypracovala som nové študijné programy, vyvíjala som svoju online školu slovenského jazyka, riešila som rôzne prekladateľské projekty a projekty pre slovenskú personálnu agentúru Mediado.

Chcela som sa na jar naučiť šoférovať auto a plánovala som predlžený víkend na Sicílii. Ale 24. februára, keď na našu nezávislú suverénnu krajinu zaútočilo Rusko, sa mi absolútne a celkovo zrútil svet... Žiadny spánok, žiadna strava, žiadna práca, len mobil v rukách, čítanie správ 24/7 a sirény v meste. 

Boli ste vopred pripravovaní na to, že k niečomu takémuto môže prísť? Aká bola celkovo nálada medzi ľuďmi, keď to začínalo vyzerať na bezprostredné ohrozenie? 

Našťastie Ukrajinci majú tzv. fenomén kolektívnej pamäti a na útoky Ruska nás pripravili dejiny. Všetci pamätáme Hladomor a represie, ktorým podliehali Ukrajinci zo strany ruskej vlády, aj vojna na Donbase nebola až tak dávno. Som rada, že po roku 2014 naša ukrajinská armáda je oveľa lepšie pripravená. Samozrejme, keď sa ruskí vojaci začali hromadiť pri našich hraniciach, nebolo nám do smiechu, ale asi každý si v duchu povedal: „Nie, nie je to možné, však je 21. storočie vonku, ľudia sú inteligentní, vedia všetko vydiskutovať...“ Ale o pár dni ruskí vojaci už ostrieľavali školy, letiská, elektrárne, bytovky aj škôlky... Už by som nebola prekvapená, keby sa na cudzie územie vtrhli na koňoch.

Ako ste vy sama vnímali to všetko, čo sa začalo okolo diať? Viem, že na toto sa pripraviť nedá, ale človek predsa len má akýsi pud sebazáchovy a snaží sa mať v hlave nejaký "záchranný plán"... Zbalili ste si možno nejaké nevyhnutné veci vopred?

Áno, všade na sociálnych sieťach ľudia šírili informáciu o tom, kde sa nachádzajú kryty v každom meste a čo je potrebné zbaliť do ruksaka. V mojom sú dôležité dokumenty, peniaze, lekárnička, voda, nôž, baterka. Leží na chodbe a pri ňom je taška pre mačku a teple oblečenie, ktoré si musím maximálne rýchlo obliecť v prípade bombardovania nášho domu. Dúfam, že ten ruksak nikdy nevyužijem.

Pamätáte si na prvé pocity, keď ste sa dozvedeli, že začala reálna vojna? Čo ste urobili v tom momente?

Prioritou bolo napísať správy rodičom a kamarátom, ktorí bývajú na východe alebo v Kyjeve, a hlavne zistiť, či všetci naši žiaci sú v bezpečí. A bohužiaľ nie... ešte doteraz sa nemôžem spojiť s jednou žiačkou, ona býva v meste Sumy, ktoré každodenne zažíva rôzne nebezpečenstvá zo strany ruských vojakov.

Prvé dni som jednoducho zažila šok: bombardujú Kyjev, Charkov, Černihov, Sumy, zomierajú nevinní ľudia a deti, brat odchádza bojovať do Kyjeva, žiaci mi neodpisujú na správy, všetci mi volajú a pýtajú sa, či sa budem sťahovať na Slovensko, ruskí diverzanti v meste, utečenci na hraniciach... A toto len mala časť toho, čo sme prežili za posledných 10 dní. Nedá sa popísať tie pocity, keď nevieš, či sa zajtra zobudíš, keď všetko, čo sa deje, vyzerá ako surrealistický film, keď prežívaš najhoršiu katastrofu svojho života. Strieda sa vo mne strach a hnev.

To, čo spravil putin (zámerne to meno píšeme s malým písmenom) našej krajine, neodpustíme mu ani my, ani celý svet. 

Sila k miestu, ktoré je pre nás domovom je neuveriteľná, no zrejme aj strach o vlastný život má svoju váhu. Prečo ste sa nerozhodli hneď odísť?

Viete, o Ukrajincoch hovoria, že my sa najprv bojíme a potom je nám to jedno, a keď je nám všetko jedno, boja sa ostatní. Samozrejme, že v susedných krajinách je teraz veľa ukrajinských utečencov, obyčajne sú to ženy a deti. Ale za posledných pár dní sa na Ukrajinu vrátilo cca 140 tisíc ľudí, väčšinou muži, odhodlaní brániť svoju krajinu.

Jasné, že teraz môžem odísť hocikam, hranice sú pre nás teraz otvorené, ale nesmiem ani nechcem. Je to môj domov, moja krajina, môj národ. Po vojne to vybudujeme znova. 

Videli sme množstvo tragických príbehov rodín - detí, ktoré prichádzajú o svojich otcov. Mamy, ktoré strácajú svojich synov. No Ukrajinci sú aj tak pripravení bojovať. Čím to je? A naozaj sa bezprostredný boj týka všetkých mužov? (vrátane tých, čo majú malé deti?)

Od začiatku vojny do našich vojenských jednotiek nastúpilo toľko mužov, že ich už teraz ani neberú. Ukrajina je krajina, v ktorej je príliš veľa záujemcov, ochotných sa pomstiť nepriateľovi za útok na ich domov a vraždu nevinných ľudí. Je to krajina, v ktorej Rómovia ukradnú ruský tank a starká povie ruskému vojakovi, nech si dá semienka do vrecka, aby z neho vyrástli slnečnice, keď ho zabijú. Ukrajinci sú ľudia, ktorí si ľahnú pod kolesá nákladného auta a budú zastavovať tanky holými rukami, ale svoju krajinu nikomu neodovzdajú. Je to boj, ktorý sa týka všetkých, buď je to skúsený bývalý vojak, ktorí vie, čo robí na fronte, buď je to itčkár, ktorý neutralizuje nepriateľa v informačnom a kybernetickom priestore, buď žena, ktorá sa stará o utečencov, alebo dieťa, ktoré pletie maskovacie siete. Teraz nikoho výnimky nezaujímajú.

Ako vyzerá váš deň aktuálne? Čo vám dáva vnútornú silu ísť ďalej? 

Teraz keď už prešla prvá fáza šoku, snažím sa byť sústredená a zachovávať režim, pomáham utečencom v našom meste, ktorí potrebujú niekde prespať, ale aj tým, ktorí idú na Slovensko a potrebujú konzultácie a nejakú pomoc. Komunikujem so svojimi žiakmi, dávam im nejaké dodatočné úlohy, aby sa nejakým spôsobom odreagovali. Osobne mne vrátiť sa do reality pomohlo školenie prvej pomoci. Veľmi sa snažím čítať správy len ráno a večer a samozrejme každý deň skontrolujem, ako sa má brat.

Teraz vojnu beriem ako úlohu, ktorú mám urobiť. Mojou povinnosťou je pomôcť ľuďom, ktorí to potrebujú, a naučiť deti jazyk, aby mohli študovať na Slovensku a mať lepší život.

Obrátil sa na mňa štátny pedagogický ústav zo Slovenska, aby som pomohla slovenským kolegom-pedagógom správne nastaviť školský systém pre ukrajinské deti, ktorých teraz majú naozaj dosť. Takže zajtra sa zobudím a budem robiť to, čo viem – svoju prácu.

Je mi jasné, že to, čo ľudia potrebujú je MIER. Ale ak by sme mohli pomôcť predsa len nejakou malou troškou aj my bežní ľudia, tak čím? 

Na vojne nie sú bežní ľudia. Každý príspevok je dôležitý. V dnešnom čase vedieme aj informačnú vojnu, správy sa šíria s maximálnou rýchlosťou, keď sú pravdivé aj keď sú nepravdivé. To, že sa slovenské médiá zaujímajú o skutočné príbehy Ukrajincov, ktorí trpia vojnou a ktorí nikdy si neprosili, aby ich niekto išiel vyslobodiť, je veľká pomoc. Osobne ja cítim podporu každého svojho priateľa zo Slovenska a veľmi si to vážim. Ďakujem Vám!