Randila som s príjemným mužom a všetko šlo hladko: Počas prvej noci však povedal vetu, na ktorú neviem zabudnúť

Nabral odvahu až po mesiacoch

Robil v jednej kaviarni v centre mesta a ja som mu chodila dennodenne pred oknami, a tak ma mal stále na očiach. O niekoľko mesiacov mu to nedalo a konečne sa mi ozval. Ako inak, cez správu na Facebooku. Povedala som si okey, asi sa bojí odmietnutia, a preto ide na to týmto spôsobom. Pripadal mi ako milý a dobrý muž, čo mi potvrdil aj náš spoločný známy, takže som pozvanie prijala. Bol vysoký s hnedými očami, blond vlasmi a štýlovo sa obliekal, takže bol neprehliadnuteľný.

Prečítajte si: Veta, ktorú potrebuje počuť každá zaneprázdnená žena od partnera: Ak si myslíte, že je to ľúbim ťa, mýlite sa

Po ľudskej stránke sme si rozumeli

Išli sme teda na naše prvé rande. Neboli sme si nikde sadnúť, iba sme blúdili uličkami starého mesta a vychutnávali si chladný večer. Rozprávali sme sa o kadečom. O úplných banalitách aj na vážnejšie témy. Bol to príjemný večer a po dlhej dobe som si s mužom dobre pokecala. Zanechal na mňa dojem, aj keď som mala pocit, že nie je úplne vo svojej koži. Nebol uvoľnený, ale to je na prvom rande pochopiteľné, pomyslela som si.

Mohlo by vás zaujímať: Pol roka som pokukovala po trénerovi vo fitku, teraz tvoríme pár: Keby som urobila túto vec, viac by ma nechcel

Nemohla som sa dočkať spoločnej noci

Stretávali sme sa častejšie. Zašli sme na kávu, na vernisáž mladého maliara a naše stretnutia som si užívala. Keďže sa mi veľmi páčil a priťahoval ma, nevedela som sa dočkať prvej spoločnej noci. Dúfala som, že si budeme rozumieť aj v tejto oblasti. V jeden večer som ho pozvala ku mne domov na polievku, keďže mi pomohol s nákupom a ja som sa mu chcela odvďačiť. Dali sme si aj víno. To ma posilnilo a opýtala som sa, či ostane aj cez noc. Neprotestoval. Keď sme si išli ľahnúť, nič nenasvedčovalo tomu, že by mal Adam nejaký problém. Nechala som zasvietenú malú lampu a začala som ho bozkávať. Ani neviem ako a začali sme sa milovať. Alebo iba je jeho? Nie som si istá, keďže po chvíľke ma prekvapil vetou, na ktorú nikdy nezabudnem: „Hanbím sa,“ povedal Adam počas toho, ako bol vo mne. Nerozumela som tomu. Veď ak mal pocit, že na to nie je ešte pripravený, stačilo sa diplomaticky vyhovoriť. Po tej vete som sa cítila divne. Prešla ma chuť na akýkoľvek dotyk, ľahla som si. Nastala trápna chvíľa. Keď som sa ho opýtala, prečo sa hanbí, nevedel mi to vysvetliť, iba krčil plecami. Obliekol sa a odišiel. Dlho som nevedela spracovať to, čo sa udialo. Mala som sa smiať alebo plakať? Na druhý deň sa mi ozval, akoby  sa nič nestalo. Pýtal sa, kedy sa znovu uvidíme, ale ja som mala stále pred očami jeho tvár s kyslým výrazom. Odvtedy som sa začala diplomaticky vyhovárať na prácu a postupne jeho pokusy vymizli. Doteraz mi tá situácia máta hlavou...